Zomrela mi mamina

ja len strucne k tvojim problemom.treba sa na chvilu zamysliet o tom aky chces mat zivot.skus si lahnut pustit prijemnu hudbu napriklad chillout a relaxovat.mysliet na nieco pekne.ja si nemyslim ze vzdy treba riesit vsetko tabletkami.ale ak sa citis fakt zle treba ist k specialistovy pre nejake tabletky.ja som mala tiez podobny problem ale zistila som ze najprv sa musim ja dat do poriadku sama a potom mi moze niekto pomahat.treba to brat ako vykupenie a zmierit sa stym ze to tak malo byt a nie to prenasat do buducna...vela stastia

BEZPLATNÁ ANJELSKÁ PORADŇA
možno vám pomôže :o)

www.makishop.net

Sad, ja si myslím, že ty sa nechceš z toho dostať, mala si maminku veľmi rada a stále sa utápaš v tom žiali, myslíš, že ak by si sa tešila zo života, bolo by to niečo zlé, akoby si znesvätila maminu pamiatku.

Veľmi mi je ťa ľúto, že nemáš v sebe silu normálne žiť. Veď koľkých ľudí postretli rôzne tragédie, no oni žijú, idú ďalej a tešia sa zo života, veď je to prirodzené.
Nájdi si niečo, čo ťa bude baviť, nejaké hobby, čítaj knihy, choď von a prosím ťa, Ž I !!!!!!

Povieš si, že nám sa to ľahko hovorí. Ja som už staršia osoba, tiež mám celý život trápenie, no nezúfam. Pokiaľ budem zdravá, všetko zvládnem.

mala som 23 rokov ked mi mamicka odisla to bola rana priamo do srdca ja som vtedy zila v nemecku ale casto som chodila domov na slovensko raz ked som bola moju rodinu navstivit tak som ostala jako vzdy iba vikend aprave mamicke ostalo zle ale mala vtedy aj cukor tak sme si misleli ze to bude od cukru.no lenze nebolo to tak,cervenalasa viac a viac tak sme ju zobrali NA POHOTOVOST a lekari urobyli jej visetrenia a zdalo sa ze je vsetko oka lenze totak nebolo stale horsie natom bola tak znovu do nemocnice a robyli jej odznova vselijake visetrenia a prisla sprava od lekara strasne smutna ze sa jej domozga dostava krv a coskoro sa zaplni jedna komora natu spravu nikdy nezabudnem moja mama bola uzasni clovek plna zivota nic ju nebolelo nestazovala sa na nic a za 1 mesiac zomrela kazdu minutu kazdy den a tyzdne som bola prinej v nemocnici a kazdym dnom som ju stracala viac a viac ta rana je este cerstva lebo iba rok co nas opustila kazdy den mislim nanu a mislim natie krasne chvile cosme prezili spolu velmi mi chiba a moc ju lubim je vmojom srdiecku a vmojich snach

Sad,
vyplac sa, ked si smutna a potrebujes plakat, vravi sa, ze slzy umyvaju dusu, kludne plac aj nahlas, len by si nemala v placi zotrvavat tyzden, vysiluje Ta to

ahojte,dakujem vsetkym :)citim sa lepsie,hoci na to myslim dost casto,neviem mavam obdobie ked som s tym zmierena ale potom ma to niekedy chyti a plakala by som aj tyzden ze preco.vivien velmi ma mrzi to co sa ti stalo,je to strasne...obdivujem ta ze si to zvladla a mas chut bojovat so zivotom ktory si nemala lahky.

Ahoj sad,
mrzí ma čo sa ti stalo a chcela by som ti poradit niečo čo aspon mne pomohlo.
Pred troma rokmi som mala s priatelom nehodu na motorke .On neprežil a ja som potratila .Ked som sa v nemocnici prebudila ked nebol priatel pri mne vedela som že je mrtvy ale ked mi doktor povedal že som bola aj tehotna a o dieta sa prisla bolo to ako v zlom sne .V tvojom prípade maš aspon aspon priatela ja som nemala nikoho .Moja mama ma opustila ked som mala štyri a otec o mna nema záujem , síce ma vychovávala babka ale ta mi len povedala že žit sa musi dalej.Nedokázala ma pochopit.Tak som sa uzavrela do seba , nekomunikovala , nejedla a začal sa bludny kruh. psychologovia a ic liečba liekmi .Po príchode domov som si podrezala žily .Ja som fakt nevedela najst ten svetly bod o ktorom mi ti doktori hovorili .nasledoval pobyt na psychiatri .a ani teraz to nieje lepšie .Jeden doktor mi odporucil čitat knihy tak som čítala niečo o smrti a posmrtnom živote . Snažila som sa to pochopit, myslim že som potrebovala vediet že ci ich este uvidim.Kamaratka mi kupila knihu o nde niečo o posmrtnych zažitkoch .Trochu mi to aj pomohlo su tam príbehy ludí čo sa stretli s svojimi mrtvymi príbuznymi. Ale ináč stale beriem tabletky snažim sa adaptovat myslim ale že ta bolest nezmizne .To sa ani neda zabudnut.Stale bbojum so myslienkami skoncit .Musíš to brat že s mamounsa ešte stretneš. Ale musiš aj žit a byt štastna že stojí pri tebe priatel.A možno tu bolest s tebou prežíva len to nedava najavo.Držim prsty

Ahoj Sad, uprimne ma mrzi, co sa Ti stalo a uplne viem, ako sa citis, i keď každý niečo takéto prežíva individuálne. Mne tiež zomrela maminka a tiež zhodou okolností pred 6,5 rokmi a ja som este len chodila na SŠ, pred 2,5 rokmi mi zomrel i otec, uplne nahle a necakane a niekedy mam pocit, ze to zvladam nadmieru dobre, ale inokedy mam pocit, ze sa asi zblaznim a ze nemam sil zit takyto zivot nadalej.. U psychologicky som bola, nijako zvlast mi nepomohla, skor zacala vytvarat nove problemy, ktore som dovtedy nemala, tak sa ich snazila umelo vytvorit, i ked sa mi nad tym pozastavuje rozum, ale chcela, nech sa viac do seba uzatvorim, hladala chyby na mojom priatelovi, pritom dobre vedela od zaciatku, ze je to jedina osoba, kvoli ktorej som sa snazila byt silna a prezit toto vsetko. Tak som tam prestala chodit.. jedine, na co to bolo fajn, ze ma poslala k psychiatricke, ktora mi dala lieky a naucila som sa opät spávať, pretože som trpela dlhodobou silnou nespavosťou a už mi kolaboval organizmus. No lieky na otupovanie mysle som odmietla, nepotrebujem sa nadopovat niecim, myslim si, ze clovek to musi prekonat sam, pripadne za pomoci druhych ludi, ale na tej psychickej urovni a nie liekmi. Casom som zacala tzv. samoliečbu a ani neviem ako, začala som veriť, že bude len lepšie, učila som sa byť na seba hrdá, že som to všetko zvládla, ostala totižto na mne starostlivosť o zvyšok rodiny. Každý jeden deň hľadám maličkosti, z ktorých sa radujem a to mi dodáva chuť žiť. Najväčší problém je však ten, že som sa príliš upla po maminej smrti na priateľa, som s ním síce doteraz, poznala som ho už dlhšie ešte predtým, ako mamina zomrela, bol mi dokonalou oporou, ale proste ma ničí to, že som na neho tak upnutá a až chorobne sa bojím, že ho raz stratím. Viem, že to nie je normálne a snažím sa s tým niečo robiť, ale ide to neskutočne pomalu a ktovie, či sa mi tá psychická závislosť vôbec podarí prekonať.

Ahoj, Sad! Prečítala som si všetky príspevky a mnohé ma dojali. Najviac Tvoj vlastný príbeh. Dovoľ, aby som ti navrhla niečo, čo mne samej veľmi pomohlo.
Pred siedmimi rokmi som prišla o 6-ročnú dcérku. Moje jediné dieťa. Ostali sme s manželom sami. Ani ja som nechcela ďalej žiť. Existovala som iba kvôli nemu, lebo bol tiež veľmi zronený z toho, čo nás postihlo. Prešlo niekoľko rokov a ja som sa pred 2 rokmi dozvedela o doktorke Ľube Albertovej z Bratislavy. Bolo to veľmi divné, lebo keď som pozerala na jej telefónne číslo, ktoré mi poslala kamarátka, bála som sa jej zavolať. Ale niečo ma stále nabádalo vytočiť to číslo. Urobila som to a to asi bolo najlepšie rozhodnutie môjho života. V jej ambulancii som strávila neskutočné hodiny. Pri odchode ma tak silno objala... To stretnutie s ňou mi dalo veľkú silu žiť a pozrieť sa na všetko novým pohľadom. Ľuba Albertová je najúžasnejší človek, s ktorým som sa kedy v živote stretla. Myslím, že má obrovské pochopenie pre ľudí hlavne preto, lebo aj ona sama toho veľa prežila. Okrem toho, čo sa o nej písalo v novinách som sa od jej známej napríklad dozvedela, že aj obidvaja jej rodičia mali rakovinu, ale stále ešte žijú. Nedávno bola sama veľmi vážne chorá, zažila veľa tragédií a tie ju pravdepodobne veľmi posilnili.
Sad, ak hľadáš človeka, ktorý Ťa môže zodvihnúť a zbaviť Tvojho smútku, obráť sa na ňu. Na stránke jej centra Alternamedica si nájdeš aj jedno video o nej. To si môžeš pozrieť, aby si sa presvedčila, či Ti ona ako človek sadne. Lebo každý nemusí byť všetkým sympatický. Tam ju uvidíš naživo. A ak to bude Tvoje srdiečko cítiť tak, ako som to cítila ja, tiež vytočíš jej číslo a verím, že nájdeš pomoc. Zo srdca Ti to želám.

to je vynikajuce, ze priatel stoji pri Tebe, je to pre Teba velke povzbudenie, ktore by Ti malo trochu pomoct, drz sa