Zomrela mi mamina

dakujem velmi pekne vsetkym,snazim sa zo vsetkych sil na to tolko nemysliet ako teraz...vcera som sa o tom rozpravala s priatelom,stoji pri mne,len nechce aby som sa opat dostala na kliniku,to by bol asi medzi nami definitivny koniec,snazim sa zo vsetkych sil,stat pevne na zemi,zaclenit sa do tohto kolobehu zivota.moja mamina by si to tak urcite priala.este raz dakujem:)

Psychologovia ani lieky nepomôžu. Predsa vám nevymažú spomienky a ani vám nepomôžu prekonať žiaľ, akurát tak vám dajú oblbováky, ..ide to stále dokola...ked mama zomrie, stratíte niečo zo seba...trvá to dlho, kým viete prijať skutočnosť, že už nikdy nebude..mne to trvalo 7 rokov...2 mesiace po pohrebe som išla na cintorín odniesť kvety, bola som vydatá, nie šťastne, 2 deti na krku a vedela som, že ma čaká rozvod..a tiež ma napadlo, tu hned..na tento strom sa obesiť...ale..moje dve deti, čo bude s nimi?..viete, také myšlienky mávajú aj zdraví ľudia a nie tí, ktorí sú permanentne pod stresom...jediná rada je, že skús prijať smrť mamy a myslieť na nu ako na láskyplnú spomienku, občas si pozri foto a poplač si a zaspomínaj..ale určite smrť mamy je smutná záležitosť na dlhé roky..veľa síl ti prajem so zmierením sa so smrťou svojej mamy...dá sa to..trvá to dlho.

Mama je nas najblizsi clovek, ked ju stratime, vzdy to velmi boli, ale ak nasa mama si sama siahne na zivot, potom bolest neberie konca, moja mama sa tiez o to pokusila, nezomrela, ale potom trpela vela rokov a este viac ako pred pokusom. Slobodna to napisala tak krasne a presvedcivo, lebo sama tym presla, ze uz nieto co k tomu dodat. Ja uz len tolko, preto Ta to tak strasne trapi, lebo citis vycitky svedomia, presne ako Slobodna hovori, ze si jej mohla pomoct, ale si nepomohla, (ja nastastie som v tom case bola este dost mala, preto som netrpela pocitom viny), ale v tomto Ti nikto nepmoze, toto je Tvoj vnutorny problem a mozes si pomoct iba Ty sama, podla mna jedinu vec, co by si mala urobit je, aby si odpustila samej sebe, ze si tomu nezabranila, uvedom si, prosim, ze si netusila v akom dusevnom rozpolozeni sa nachadzala, bola smutna, ale ved je strasne vela ludi smutnych a nepachaju samovrazdy, keby si to bola len trochu tusila, mohlo to byt ine, ale Ty si to nevedela a tak sa prestan trapit a hlavne odpusti sama sebe, uvidis, ako sa Ti ulavi, odpustenie ma velku moc a tak ako velakrat vselico odpustame inym, toto je pripad, ked musis odpustit sama sebe, drzim Ti palce

Ján 5:28-29-opisuje
nedivte sa tomu,lebo prichádza hodina ked všetci v pamätných hrobkách budú počuť jeho hlas a vyjdú.
Takže vtedy nastane vzkriesenie,čo znamená v preklade opätovné vstanie.
Vtedy budú ludia súdení na základe toho ako sa správali a ako žili.
Aj Lazar bol vzkriesení,pamätáš,ako ho Ježiš vzkriesil???Bolo to až po 3 dňoch,ked už jeho telo zapáchalo.
Vtedy ho Ježiš oživil a mohli sa opäť radovať zo života,a uctievať darcu života.
Veríš tomu???

milá sad25žijeme v dobe,keď ľudia žiaľ zomierajú,
ale ak si veriaca,tak v Biblii sa píše prečo ľudia zomierajú a či je možné,aby žili opäť,ň.
Áno je to možné,zas žiť,tak to je opísané-že ľudia budú kriesení k životu,a Boh sa o to postará.
Smrť začala tým,že prví ľudia/naši prarodičia/ neobstáli v skúške od Boha a porušili jeho príkaz aj po upozornení.

Ahoj , je mi ta hrozne luuto
prajem vela radosti zo zivota
nech su ludia okolo teba a ty stastnaa a usmiata

Maminka uz nie je fyzicky pri tebe, ale z nebicka na teba dava pozor. Kedykolvek sa s nou mozes porozpravat, vyzalovat sa jej... Ona by nechcela, aby si sa takto trapila kvoli nej. Vyhrala si nad anorexiu, mas priatela - v zivote si uz vela dokazala! Pomalymi krocikmi kracaj dalej a nakoniec sa z toho celkom iste za pomoci odbornikov dostanes, verim ti!

sad25-je velmi tazke prist o rodica, ja sama som si tym este nepresla, ale je mi do placu, ked si na to pomyslim, kazdy vecer sa modlim, aby sa im nic nestalo a aby boli zdravi, preto ta chapem, ze to muselo byt pre Teba hrozne a sama si neviem predstavit, ako by som zvladla takuto situaciu, co Ty... Tvoja mamina asi nezvladla momentalnu situaciu a bohuzial zlyhala a zobrala si zivot. Prosim Ta, nechci dopadnut ako ona. Skus s tym bojovat a naucit sa s tym zit, aj ked je to asi to najtahsie, co Ta v zivote stretlo. S partnerom v buducnosti budete tvorit jedno, on bude Tvoja nova rodina. Neboj sa mu hovorit o svojich pocitoch, ak by ho to nudilo (co si nemyslim), tak nie je ten pravy. Uvidis, ze ked sa mu vyrozpravas, on Ta obijme a najdes v svojej dusi pokoj. Mamina by urcite nechcela, aby si bola nestastna... Na Tvojom mieste by som to riesila zalozenim rodiny, ved uz si s priatelom dlho, alebo by si si mala kupit zvieratko, ktore je velmi citlive na momentalne stavy svojho pana a vie ho dostat spat do pohody... Najdi si ciele, dovody preco zit.
...ja sama som raz v zivote ozivovala mrtveho cloveka a je to pre mna dozivotna trauma, takze viem, co je to za pocit - mat to cele pred ocami, mat z toho nocne mory, stale ma z toho napinalo, ked som si na to pomyslela... a na tu situaciu asi nikdy nezabudnem, ale treba smrt brat ako sucast zivota a hladat silu, aby sme na to zabudli.
Drzim Ti palce a neboj sa o svojich pocitoch hovorit s druhymi, lebo drzat take veci v sebe je znicujuce, lebo ci chceme alebo nie, dusevny stav sa vzdy odrazi na tom zdravotnom...

slobodna,dakujem.bola by nestastna keby ma takto videla trapit sa,myslim si ze aj ona sa trapila tym ze jej obaja rodicia umreli,umrela spolu s nimi a nechcela uz dalej zit.stale sa nad tym zamyslam ze preco,ale na to odpoved nenajdem,uz nikdy.mozno to ani ona sama nevedela.sny a plany ...skor vedela ona o mojich ako ja o jej planoch a snoch.chcela mat vzdy vela vnucat a velku rodinu,bola ta naj osoba v mojom zivote.myslim si ze keby som to partnerovi stale hovorila ako mi chyba tak by ho to unudilo ,nechape to podla mna...ako mi je.nechcem ho s tym zatazovat.snazim sa postavit na vlastne nohy.hoci to ide tazko.

Zažila som niečo veľmi podobné ale s otcom a tiež mi trvalo pár rokov kým som sa z toho dostala. Neviem, prečo sme práve my museli nájsť ich bezvládne telá, prečo sme im práve my nemohli pomôcť, keď my sme boli ich miláčikmi. Tvoj problém je, že cítiš vinu, tiež som si stále hovorila, ako je možné, že nikto nevedel o jeho zdravotných problémoch, ako je možné, že som si nič nevšimla, keď sme si boli takí blízki, ako je možné, že som mu nedokázala pomôcť a prečo som neprišla z práce domov len o 5 minút skôr atď. Musíš sa jednoducho prestať obviňovať, tým sa už žiaľ nedá nič zmeniť, jednoducho to tak malo byť a navždy to zmenilo tvoj život, po jeho smrti som prebrala starostlivosť o rodinu, skoro vo všetkých smeroch, je to veľmi ťažké a často aj neúnosné, snažím sa robiť veci tak akoby tu bol a aby bol na mňa hrdý, snažím sa neviniť iných ani seba, bol to jediný človek, ktorý ma ochraňoval a niekoľkokrát mi zachránil život, aj svojou smrťou. To najlepšie čo môžeš urobiť, aby jej smrť nebola zbytočná, je , prestať sa ľutovať, postaviť sa na nohy, plniť svoje sny a niektoré aj z jej snov, ktoré možno nestihla, konať tak aby bola na teba hrdá. Byť silná, ak to nedokážeš sama, vyhľadaj pomoc psychiatra. No aj potom prídu chvíle, keď ti bude nesmierne ťažko a budeš sa pýtať, prečo ťa opustila. Čo sa týka tvojho partnera, v partnerskom živote budeš mať problém, podvedome si staviaš okolo seba hradbu, aby ti nik nebol natoľko blízky, aby si si nikoho nepripustila natoľko k telu, že ak náhodou umrie, odíde alebo ťa opustí, aby tá bolesť bola omnoho menšia, než tá, ktorú si prežila. Ale je fajn, deliť sa o blízkosť s niekým, je fajn, ak ten druhý pozná to čo cítiš, zbližuje to. Každý sa snaží aby si bola ok, len ty sa o to nesnažíš. Nie, nebudem ti klamať, nikdy to ok nebude, ale ty žiješ a musíš ísť ďalej. Polož si otázku, čo by si želala? Akoby sa asi cítila keby ťa videla ako trpíš?