Nedokážem veriť ľudom... Mám prácu, kde dennodenne prichádzam do osobného kontaktu s množstvom ľudí. Som tam rok, no za ten rok som si všimla, že ľudia by pre peniaze spravili čokoľvek, že klamu, podvádzajú, okrádajú... a je im to jedno. Nedokážem preto veriť nikomu, a ešte aj expriateľ bol taký "milý", že celý náš "vzťah", pol roka, to ťahal na dve strany, nakoniec sa rozhodol pre tú druhú (alebo prvú? neviem, ktorá bola tá druhá). Po tejto rane, čo sa mi priznal, si už ani neviem nájsť vzťah. Každý mi stroskoce do mesiaca, vždy to ukončím skôr,ako sa to vôbec začne,lebo "čo ak ma zas oklame, využije?". Neviem takto existovať, chcem to zmeniť, ale nemám v sebe silu, neviem kde začať. Svoju prácu milujem a nemenila by som ju za nič na svete. V podstate je to jediné, čo ma na tomto svete baví, preto som 12hod. v práci, aby som nemala čas na svoje "problémy a starosti", lebo neviem sa pohnúť, stále ten istý kolotoč dookola. Nechcem to už nikomu vešať na hlavu s mojich kamošiek, nikto by to nehápal... oni majú kopec svojich problemov,nechcem ich zaťažovať, a v podstate neverím už ani im... ani s rodičmi som nikdy nemala dobrý vzťah, nikdy mi nedali najavo, že ma majú radi a v živote ma nevideli trápiť sa. A v podstate takých ľudí je málo. Pred svetom vystupujem ako veselá optimistka, vždy sa smejem a hrám sa na šťastnú, v práci sa musím usmievať na klientov a s úsmevom odolávať ich narážkam a pripomienkam na firmu, v ktorej pracujem. Som povrchná, lebo musím... Ale ja tak nechcem žiť.... :(
Neverím ľuďom - neverím ničomu/nikomu
Wow, gratulujem, Soren, Tvoj prispevok sa mi velmi paci, v tom mas urcite pravdu, ze primitivne kmene su stastnejsie ako ludia v civilizovanom svete, suvisi to s tym, ze po materialnej stranke su na velmi nizkej urovni, nie su manipulovani reklamami a deprimovani TV novinami, kde pocut vela negativnych veci, ziju jednoduchy zivot a hlavne spojeny s prirodou a preto su stastnejsi, sucasna moderna technika sice na jednej strane spaja ludi celeho sveta (ja napriklad vdaka nej teraz mozem s Vami komunikovat az z dalekej Australie), ale na druhej strane aj ludi od seba pekne izoluje, pamatam dobu, ked nebola TV, ludia mali k sebe ovela blizsie, lebo spolu viac komunikovali, rodina po veceri spolu sedela a debatovala o svojich problemoch, o tom, co sa pocas dna prihodilo, mali cas jeden na druheho, vecerami po praci sedavali susedia pred domami spolu na lavickach (ja som im posedenie rada sprijemnovala hrou na gombikovej harmonike), debatovali, radili sa, pomahali si a teraz?, sused seseda nepozna, kazdy sedi doma zavrety pred TV, PC, uz sa ani do kina tolko nechodi, lebo filmy si ludia mozu pozriet uz aj doma, v mnohych rodinach to funguje tak, ze kazdy ma dokonca vlastny televizor vo vlastnej izbe, rodina travi spolu malo casu, cize malo spolu komunikuje, pritom komunikacia v kazdom vztahu, ci rodinnom, priatelskom, mileneckom alebo pracovnom, je zaklad, izolovanost prinasa kopu psychickych problemov, sice teraz mozeme komunikovat s cudzimi ludmi na celehom svete, ale to nevyvazi priamy, zivy kontakt s blizkymi ludmi, ked neboli PC a mobily, ludia castejsie zaskocili k sebe na kus reci, teraz si to povedia v rychlosti do telefonu alebo napisu mrtvu spravu emailom, ale to nie je ten pravy kontakt, chyba tomu ludske teplo, fluidum, ktore citit v ociach cloveka pri priamom rozhovore. Technicky pokrok sa neda zastavit, bohuzial zijeme velmi konzumnym sposobom, ludia ochoreli na peniaze (pravdaze nie vsetci, urcite minimalne Nikuska, Soren, ja a kopa dalsich na tomto fore k nim nepatrime), peniaze a kariera sa stavaju dolezitejsimi ako rodina, ale cim toho viac mame, tym sme otravenejsi, lebo prakticky sme viac sami, v dnesnej dobe su na tom najhorie cestni, moralni a citlivi ludia, ktori sa na svet okolo seba nemozu lahostajne pozerat a ktorych trapi to, kam toto ludstvo smeruje.
Nikuska, musis sa v praci smiat, aj ked Ti to nechuti, s tym nic nenarobis, ked je to taky charakter prace a ked Ta inak ta praca bavi, ale v sukromi nehadz flintu do zita, rozisla si sa s priatelom, lebo nebol to ten pravy, ale su aj pravsi a pravi, len nesmies to vzdavat, byt trpezliva a skusat najst toho spravneho, ano, ludia su vo vacsine falosni, neda sa im verit, ale ver, tiez nie vsetci su taki, skus najst cestu k rodicom, mozno Ti nedali najavo, ze Ta maju radi, ale len preto, ze to jednoducho nevedia povedat priamo, je kopa takych rodicov, ale urcite Ta maju radi, skus trochu zmenit postoj voci rodicom, priatelom, muzom a ludom vobec, v prvom rade clovek musi mat rad sam seba, poznat sa a doverovat si (nehovorim, ze Ty to nerobis, hovorim to vseobecne) a ak budes trpezliva a budes verit, ze existuju ludia, s ktorymi si budes rozumiet, postupne ich k sebe postupne pritiahnes a stretnes, nemala by si v praci travit tolko casu, ani sa vyhybat priatelom, mozno tiez maju starosti, mozno nenajdes u vsetkych pochopenie, ale urcite je tam aj niekto, kto aj popri svojich problemoch si najde cas na Teba, rad Ta vypocuje, podpori, len nesmies hned hadzat flintu do zita, lebo to je uz same o sebe policna prehra, myslenie je nesmierne dolezite, pozitivne myslenie pritahuje pozitivne veci, pozitivnych ludi, neuzatvaraj sa do seba, bud pristupna, ver v lepsie rodinne, priatelske ci milostne vztahy, bud trpezliva, potom vsetko pojde spravnejsim smerom, ak chceme nieco vo svojom zivote zmenit, nemozeme menit inych ludi okolo seba, to nejde, v prvom rade musime zmenit samych seba, svoje postoje, potom sa to zacne uberat spravnejsim smerom, ver mi, mam uz svoje roky, vela som toho preskakala a keby som o sile myslenia bola vedela kolko, co viem teraz ovela skor, moj zivot sa mohol inak odvijat, no predtym nebolo tolko dostupnej literatury o vztahoch, mysleni a zivote vobec ako teraz.
Dufam, ze Ti tento moj prispevok trochu pomoze, povzbudi, lebo citim s Tebou a uprimne Ti zelam, aby si nasla v tomto chaose ten spravny chodnik, ktory Ta dovedie k spravnym ludom a k spokojnosti, len musis na sebe popracovat, lebo nic nepride same od seba, to je tiez fakt
Soren, si este na strednej alebo uz ides studovat psychologiu? S tou naladovostou, roznymi obdobnymi zmenami, nepochopenim, a zaujmom o ludsku dusu a psychologiu sme na tom rovnako. Nedas mail?
Možno je toto iba názor citovo nevyrovnaného "prašteného" adolescenta (ktorým teda som, musím sa priznať), ale úplne ťa chápem. Ľudia v mojom okolí podľa mňa riešia dosť hlúpe a nepodstatné veci, prakticky nemám nikoho, komu by som ukázal svoj vnútorný svet, lebo vždy keď som sa o to aj nejak pokúsil tak som ostal nepochopený. S tými rodičmi má podľa mňa bbbbbbb pravdu. U mňa sa prejavuje aj náladovosť, sú obdobia keď som apatický ku všetkému, keď mám stresy zo všetkého (i toho nepodstatného), keď mám depresívne nálady ale sú aj tie chvíle aj obdobia, keď sa cítim byť v pohode.
A inak pre mnohých iróniou je, že sám chcem ísť študovať psychológiu. Občas mám sklony k patetickosti, ale považujem sa za empatický typ a tématika ľudskej duše ma zaujíma. Aj keď ktovie, čo si o tomto myslia ostatní =) ..
Ten materializmus všade okolo nás ma ubíja. Ľudia sa dívajú na všetko dogmaticky, resp. pragmaticky. Teda samozrejme väčšina. Niekde som počul, hoci nemám to ako podložiť a ani netuším koľko je na tom pravdy, že ľudia v chudobných Afrických krajinách sa cítia byť šťastnejší než Američania a Európania. Čo tým chcem ale povedať je, že asi ozaj čím menej máme, tým menej nám chýba. Alebo veci, ktoré vlastníme, napokon vlastnia nás.
Ak ti mám niečo poradiť, tak určite by ti pomohlo nájsť si blízkeho človeka. Alebo ak máš, tak sa opäť skontaktovať. Veľmi dobre ti spraví, keď ťa niekto pochopí, dá najavo porozumenie a lásku (myslím lásku samotnú ako náklonnosť k osobe, hoci pokiaľ je spojená s vášňou je ešte intenzívnejšia, ale to asi po predošlých skúsenostiach nepotrebuješ). To ti pomôže sa vyrovnať so životom a snáď aj časom si vybuduješ pekný vzťah s milovanou osobou, s ktorou budeš mať rodinu. Tvoj pohľad na ľudí a na život sa už podľa mňa nezmení, ale prostredníctvom pocitu blízkosti z okolitého podnetu budeš vyrovnanejšia.
nikuska ma zial pravdu,
pozrite sa na tento svet ako je materialne zalozeny a aky su ludia povrchni a vsade sama pretvarka a usmevy..
a co mozte vediet o jej rodicoch?
ved by v jej nestasti videli zlyhanie seba
nie kazdy rodic dokaze pomoct a ked nedokaze tak sa ho to trapi ale nedokaze pomoct a tak je nahnevany lebo asi zlyhal a najradsej vidi stastne a bezproblemove dieta a tak to dieta hra na rodicov aby boli spokojny a hrdy co vychovali.
bodka.
nie kazdy chce pochopit
takze nesudte
ja nikusku chapem,
ved otvorte oci a pozrite kam to spejeme, ludia vztahy, peniaze uprimnost a ostatne
jde pekne byt naivnym a zo srdca vsetkym prajem co najdlhsie
bolo to prijemne
cfgn-ja som brigadovala v call centre-rozhodne najtahsia praca, na pumpe, v bufete, v poistovni-takze mam velke skusenosti s pracou s ludmi, takze si dovolim tvrdit, ze ak Ta nebavi praca s ludmi, nemas rad typy ludi, s ktorymi prichadzas do kontaktu, tak Ta praca nebavi a ani nikdy bavit nebude!!!!!!! a co Ta ma na tom bavit obed alebo prestavka???
Tak to sme dvaja :D
Prirodzene som si vybudoval istu nevernost k ludom, v tom zmysle, ze nikomu neverim ak sa jedna o peniaze, nikomu, bodka.
A taktiez nikomu, ak sa jedna o nieco dolezite.
Jednoducho u mna sa potvrdilo je je to fakt, bodka.
Veril som im a oni podviedli, dost ludi..
Veril by som im, ale odtial potial..
Verim sam sebe a je mi fajn, co dodat..
Nikkuska, uplne ta chapem. Naozaj moze bavit cloveka praca, ale nemusia ho bavit ludia, ktori sa toho zucastnuju. Take rady, ako zmen zamestnanie, lebo si psychicky nevyvinuta, moze napisat len clovek, ktory neprichadza v zamestnani do styku s klientmi. Ludia sme rozni a klienti su castokrat totalne blbi, alebo neprijemni a ty sa este musis na nich usmievat. Ja sa nedivim, ze nedoverujes ludom. Ani ja im uz neverim, lebo ich poznam. Moze za to tzv. praca s ludmi.
Kto nevyskusal, nech nesudi.
inak neviem...to že expriateľ ,,hral,,na dve strany je fakt zlé ale zase..že sa rozhodol pre tú druhú,tak to je trochu na zamyslenie nemyslíš,si? Keď sa tak trošku zamýšľam nad Tvojimi slovami mám pocit že si totálne vyhorená z toho že robíš veľa vecí nasilu a z pretvárky...prosím Ťa,to ako môžeš takto existovať?
Rodičov by som na Tvojom mieste vôbec nezatracovala,pretože keby si sa im zverila som si celkom istá že by im to nebolo jedno.
Veď Ty si ako ,,uzlík nervov,,a čo sa divíš? Správaš sa neprirodzene a strojene,upredňostňuješ povrchnosť vo vzťahu k ľuďom a potom sa čuduješ že si nešťastná...fakt si myslíš že si to nik nevšimne? V Tvojom správaní a cítení vnímam naozaj veľký rozpor,disharmóniu...a až nepríjemnú sebaľútosť.Toto sa musíš prinútiť zmeniť a nie pretvarovať sa a nahovárať si aj to čo nie je pravda,inak si koleduješ o riadnu psychózu,to mi ver.
láska si ťa nájde :-)))))))))))