Mali ste niekedy pocit, ze svojho manzela/manzelku uz nelubite? Sice k nemu/nej mate urcite city, tie su vsak neni dostacujuce na vidinu spolocnej buducnosti? Potrebovala by som poradit od tych, ktory si takym presli alebo tym prave prechadzaju. Ja som sa vydavala ked som mala 20 za jedineho muza, ktoreho som dovtedy poznala. Chodili sme spolu 3 roky, nie vsetko bolo ruzove, ale v tom case som mala pocit, ze tak to ma asi byt. Neskor prisla na rad manzelska realita. Postupom casu sa z nasho vztahu zacal vytracat respekt. Hadky koncili sprostymi nadavkami a boli sucastou dennej rutiny. Po par rokoch som zacala premyslat o dietatku, pretoze nas vztah bol este celkom "normalny" a ja som si nepripustala tie rozdiely, ktore medzi nami boli od zaciatku. Vdaka financnej situacii som myslienku na potomka musela oddialit. Preslo dalsich par rokov a ja tu vypisujem na forum. Teraz sme spolu 8 rok, dietatko nechcem, pretoze tym by sa vsetko len skomplikovalo a priviest ho do takehoto vztahu by bolo nezodpovedne. Moj manzel je ako clovek-priatel, ten najlepsi akeho mozete ziskat. Kazdemu rad pomoze, poradi...je otvoreny, vtipny, sikovny. Avsak ako manzel dokaze byt hruby - slovne - mierne fyzicky, velmi vybusny, kriticky ( nie seba). Ak sa nieco stane, za vsetko mozem samozrejme ja. Vsetko sa akosi nakopylo a ja uz neviem, co dalej. Velmi casto sa hadame koli malickostiam, po sex. stranke to tiez neklape tak ako kedysi a ja sa sama seba pytam, co dalej. Nechcem mu ublizit, no na druhej strane mam pocit, akoby novy zaciatok bolo to jedine riesenie pre oboch nas. Ked sa na neho niekedy pozeram, mam pocit, akoby ho uz davno nepoznam. Uz velmi dlho sa citim opustena a nedocenena. Je to zvlastny pocit, ktory dost boli a akosi sa neviem vymotat z miesta. V podstate si potajme zelam, aby ma skusil pochopit a dokazal zostat so mnou priatel. To je vsak asi nemozne a ja uz neviem ako dalej. Zivot je len jeden a prilis kratky na 300 dni hadiek v roku. Poznate ten pocit?
Osamela v manzelsve
JankaB, to je pravda.
Na jednom anglickom fore jedna zena napisala toto: Nikdy sa nevzdavaj hladania svojho carovneho princa a bojuj pre lasku aj ked precestujes cely svet a stretnes milion rozdielnych ludi. Hadaj co? Na konci si budes moct povedat, ze si zil bez vycitok/lutosti a s usmevom na tvari, pretoze si nasledoval svoje srdce. V zivote niesu ziadne zaruky, sluby, ktore pozname…Je lahsie zostat s niekym znamym a nikdy neopustit nase poholdie vo vztahu. Ale iba ked vezmeme risk, vtedy rastieme ako ludia...Zivot je prilis kratky nato, aby sme ho prezivali nestastny.
Moj problem je, ze aj ked chcem odist z mojho manzelstva, mojho muza mi je velmi luto. Tak ako aj moja poradkyna povedala, rozvod je bolestna zalezitost nielen pre toho, komu je navrhnuty, ale aj pre toho, co ho podava. No a potom je tu samozrejme ten strach z neznama. Co ak uz nikdy nikoho normalneho nenajdem? Co ak zostanem navzdy sama, nelubena, nepotrebna, bezdetna? Ach jo...
Nedá mi neodpovedať. Milé moje dievčatká, ste mladé a asi aj krásne a nedovoľte nikdy za žiadnych okolností, aby vás nejaký chlap urážal, zrážal vaše ego k zemi, aby vám diktoval váš život...je to váš život, ktorý vám darovali rodičia...ak máte čas, tak riešte svoj život tak, aby bolo vám dobre, a aby ste mali pri sebe partnera, ktorý si zaslúži vašu lásku, ináč to nemá zmysel a vy sa zastavíte možno v 50-tke a obzriete sa späť na stratené roky po boku nejakého chrapúňa, ktorého už neviete ani vystáť...nestojí to za to...ja som urobila tú chybu, že som stále čakala, že sa partner zmení...opak je pravdou, rozviedla som sa po 20 rokoch manželstva a dnes mi je len ľúto mojich najkrajších mladých rokov, ktoré mi už nikto nevráti a na všetko je pozde...život budete mať taký aký si ho urobíte...veľa šťastia.
LonelyEyes-to iste prezivam aj ja, len nie sme manzelia, ale zijeme spolu... Prvy rok spoluzitia bol este fajn, ale tie dalsie boli a su absolutne o nicom. tiez bol mojou prvou laskou, ja jeho asi 61:O), kedze je o 11rokov starsi. Momentalna situacia je taka, ze spravanim sme uz len spolubivajuci(vulgarne si nadavame a uz bola medzi nami aj nejedna bitka:O)))), dokonca teraz zvykneme hadky riesit na verejnosti-podozrievam frajera, ze to robi naschval, aby okoliu dal najavo, aky je macho a potom sa cuduje, ze mu nadavam do ko*otov...:O((( Cize ucta v nasom vztahu 0bodov. Aj ked mame ine zivotne filozofie, vzdelanie, rodinne zazemie, no aj tak sme mali vzdy rovnake povahy, ktore z nas robili spriaznenu dvojicu. Najhorsia je u nas ta komunikacia, ktora absolutne viazne, ked sa s nim chcem doma porozpravat, tak si lahne a spi, ked sa chcem ist porozpravat do kaviarne, tak je unaveny, nechce sa mu, v kaviarni maju nepohodlne stolicky a pod. Co s takym chlapom? Ak toto forum cita nejaky najomny vrah, tak nech sa mi ozve, dobre mu zaplatim:O)))
Aj tak ho mam stale rada a keby sme sa rozisli a stretla by som ho s nejakou inou, asi by ma roztrhlo... Malo chlapov je v dnesnej dobe normalnych, bojim sa, ze by som sa dostala z kaluze do blata, narazila si chlapa, ako je spoludiskutujuci UHLIE, ktory by mi zakazoval kupovat si za vlastnu mzdu kozmetiku a platit si leasing na mojho tatosa...
vanda...ucta a slusnost medzi ludmi by mala byt , bez ohladu na to ci ste cerstvo zamilovani alebo ste spolu uz dlho.
ja som s mojím mužom chodila 3 roky počas nich sme sa ani raz nepohádali, boli sme tolerantní, slušní, úctiví, láskaví jednoducho ideál. myslela som si teda vlastne vedela somm že je to ten najidélnejší muž na svete. prvé také nedorozumenia prišli pred svadbou s jej vybavovaním. a teraz po 12 rokoch manželstva je to také isté u mňa čo vlastne ty píšeš!!!mám jedinú dôvernú priateľku, ktorou aj takéto veci rozoberám a u nej je to tak isto ,možno v nejakých iných zmenách, vitaj v realite!!!tá moja známa mi len povedala a na to nezabudnem a je to tak "a ty čo si myslíš, že máš ešte stále 18 a tiež zamilovaného doma, to už skončilo, moja drahá"
Dnes som počula takú myšlienku jedného nábožného človeka, že je pekné, keď sa vie žena pre manželstvo obetovať a hlavne pre jeho záchranu. Veľmi sa s tým nestotožňujem, lebo si to pýta ešte jednu otázku. Nieje náhodou len obeta z lásky tou pravou? LenelyEyes, ak už nemáš chuť a silu zachrániť manželstvo z tej prirodzenej a čistej lásky, tak to nerob. Ale ak chceš ešte niečo preto urobiť, pokús sa, nikdy nieje neskoro. Je to len a a len na Tebe.
ja si myslim že by si sa s nim o tom mala porozprávať že podla teba to ide dolu vodou a ked nechce aby ste skončili obaja na dne tak by ti mal pomôcť vrátiť sa spať hore ved sa tu jedna aj o neho a jeho dalších x rokov a sam potom uvaži či chce vam dat šancu abo to radšej hodí za hlavu
Co uz mam s vami robit? Zeny!...lol :)
perlorodka: FYI: robis to iste. vyjadrujes sa k niecomu, co je mimo temu :) asi to maju zeny v sebe, nejaku utkvelu potrebu reagovat na vsetko :) co uz. no offence.
dufam, ze nam autorka temy odpusti.:)
