Mali ste niekedy pocit, ze svojho manzela/manzelku uz nelubite? Sice k nemu/nej mate urcite city, tie su vsak neni dostacujuce na vidinu spolocnej buducnosti? Potrebovala by som poradit od tych, ktory si takym presli alebo tym prave prechadzaju. Ja som sa vydavala ked som mala 20 za jedineho muza, ktoreho som dovtedy poznala. Chodili sme spolu 3 roky, nie vsetko bolo ruzove, ale v tom case som mala pocit, ze tak to ma asi byt. Neskor prisla na rad manzelska realita. Postupom casu sa z nasho vztahu zacal vytracat respekt. Hadky koncili sprostymi nadavkami a boli sucastou dennej rutiny. Po par rokoch som zacala premyslat o dietatku, pretoze nas vztah bol este celkom "normalny" a ja som si nepripustala tie rozdiely, ktore medzi nami boli od zaciatku. Vdaka financnej situacii som myslienku na potomka musela oddialit. Preslo dalsich par rokov a ja tu vypisujem na forum. Teraz sme spolu 8 rok, dietatko nechcem, pretoze tym by sa vsetko len skomplikovalo a priviest ho do takehoto vztahu by bolo nezodpovedne. Moj manzel je ako clovek-priatel, ten najlepsi akeho mozete ziskat. Kazdemu rad pomoze, poradi...je otvoreny, vtipny, sikovny. Avsak ako manzel dokaze byt hruby - slovne - mierne fyzicky, velmi vybusny, kriticky ( nie seba). Ak sa nieco stane, za vsetko mozem samozrejme ja. Vsetko sa akosi nakopylo a ja uz neviem, co dalej. Velmi casto sa hadame koli malickostiam, po sex. stranke to tiez neklape tak ako kedysi a ja sa sama seba pytam, co dalej. Nechcem mu ublizit, no na druhej strane mam pocit, akoby novy zaciatok bolo to jedine riesenie pre oboch nas. Ked sa na neho niekedy pozeram, mam pocit, akoby ho uz davno nepoznam. Uz velmi dlho sa citim opustena a nedocenena. Je to zvlastny pocit, ktory dost boli a akosi sa neviem vymotat z miesta. V podstate si potajme zelam, aby ma skusil pochopit a dokazal zostat so mnou priatel. To je vsak asi nemozne a ja uz neviem ako dalej. Zivot je len jeden a prilis kratky na 300 dni hadiek v roku. Poznate ten pocit?
Osamela v manzelsve
No ako píšeš tych 300 dni hadok , to je vela , ale že by som ti radila rozvod to nie , to musíš zvážit ty , ty vieš predsa čo všetko krasne ste spolu prežili a čo vás drži pokope , či už deti, či niečo iné to musíš vediet ty . A treba zvažit aj to ako by to bolo dalej bez neho.Ked ti vychadza ,že lepšie bezneho tak sa rozhodni .
Áno, rozvod je ťažká životná záležitosť. Je to ťažké na psychiku, tlaky okolia sú tak silné, že máte čo robiť, aby ste vychádzali medzi ľudí a do práce. Vám sa však v tej chvíli nechce nikomu rozprávať čo sa stalo a prečo vo vašom manželstve...každý je odrazu prekvapený...nikto nevidí do útrob manželstva...stratíte priateľov, známych, ktorí na ulici sa odvrátia, že vás nevidia...stratíte kus svojho ja...a partner?..je bolestný súd, je bolestný rozchod , ked možno obaja plačú, ale nie preto, žeby chceli niečo späť, ale preto, že sa končí etapa života a oni nenašli spoločnú reč...je im ľúto čo nebolo a už nebude..každému je ľúto...avšak...z ľútosti sa nežije dobrý život...aj môj ex plakal , aj mne bolo ľúto..všetkého...mojich mladých rokov, jeho...a v tej chvíli som ani nemyslela na to ako budem žiť...je dobré ak máte nejaké zázemie...rodičov, ktorí vás podržia , alebo priateľku, ktorá vám vie pomôcť...aj finančne ak treba...podá pomocnú ruku...nedoporučujem sa rozvádzať ak máte zostať nezaopatrená...tu musí pracovať aj vaše ego a myslieť aj na zadné vrátka...psychický teror je niečo hrozné a vy sama viete či váš život po rozvode bude lepší...moja najlepšia priateľka mi pred rozvodom povedala :--"aj keby si mala žiť o kôrke chleba, ale budeš voľná a slobodná..."a nebojte sa, že budete sama bez muža...je ťažká doba, ale si myslím, že ak je žena mladá, tak by nemal byť problém si niekoho nájsť.Dnes ľutujem, že som sa nerozviedla oveľa skôr, ked som bola mladá.....veľa šťastia.
Akurát máme po dovolenke a tam som sa musela hanbiť pred kamarátmi.
Ono sa to nestupňuje, ale za tie roky nie aby som si na to zvykla ale skôr naopak, viac a viac mi to vadí. Možno už som prestala dúfať, že je to len dočasné a prišla som na to, že on proste taký naozaj JE?
Dá sa s tým žiť. Normálne. Ale ja som takého muža nechcela a takého som si ani nebrala.Na rozvod to nie je. Iba ak by sme sa časom úplne odcudzili (a to odcudzenie pozorujem, a dosť vážne).
posuvam
No a ja som 4roky chodila s nezným chlapcom, mladí sme sa zobrali, Teraz po 15 rokoch máme dve deti, jednov puberte druhé tesne pred. Z mojho muža sa za tie roky bohužiaľ stal uplne niekto iný, nepríjemne sebavedomý až arogantný človek. Nespráva sa tak vždy, ale pričasto a nanešťastie aj k deťom.
Hocikedy na mňa vyskočí, úplne bez varovania, hlavne vtedy keď si potrebujem niečo s ním vysvetliť. Viem že je nervák, tak sa snažím bez zbytočných emócií, pokojne a narovinu...ale smola. Vyletí, naziape a skončili sme.
Aj od detí vyžaduje poslušnosť a často akúsi vojenskú disciplínu.
Pred svadbou tomu nič nenasvedčovalo. Zatiaľ je však všetko v znesiteľnej rovine, ale len v znesiteľnej, nič viac.
Čiže som dobre v prdeli takpovediac....
Odporúčam knihu
Willard F. Harley, Jr.: Moje túžby, tvoje túžby
...este raz som si to precitala...trocha sa mi zda..ze sa trocha uz "nudite"..mozno trocha prilis vsetko zvazujes..kedy je co vhodne a tak...napr...to dieta...mozno prave to by donieslo svetlo a radost do vasho vstahu ...len moj nazor..treba trocha obcas aj zariskovat...obratit zivot hore nohami...aby dosla zmena...clovek nesmie roky len "dumat"..inac sa nikam neposunie a naozaj ten zivot len prezije ale "nezije"
LonelyEyes: Tvojho muza Ti bude stale luto, nezila si predsa s netvorom, ale s clovekom, s ktorym si si myslela, ze to bude na cely zivot. A bude Ti luto aj " pokazeneho vztahu " kedykolvek retrospektivne na to pozries, na manzelstvo, na prezite chvile. Ale ak Ti vztah uz nedava to, co potrebujes, chces... je to este vobec vztah? alebo si len otrokom svojich zvykov a svojho strachu? Skus si predstavit svoju dalsiu buducnost v tom, v com zijes teraz... paci sa Ti ta predstava, dokazes sa s tym zmierit?
Chapem, naozaj chapem, ze si chces byt ista svojim rozhodnutim, nechces predsa urobit blbost a trapit sa este viac. Poviem to takto: akekolvek, aj spatne rozhodnutie je lepsie ako ziadne. Udrzuje v pohybe... nepreslapujes na jednom mieste, lebo ak na nom zotrvas, tak nakoniec umries. A to by bola skoda. Zit, ale zaroven byt mrtva zaziva.
p.s.: Tiez neviem, ako by som sa na Tvojom mieste rozhodla. Ale jedno viem iste, takto to nejde. Stavim sa, ze to vidi aj Tvoj manzel, ze sa s Tebou nieco deje. A ak nie, tak jeho ohen, vnimavost, zaujem voci Tebe uz tiez vyhasol. A v tom pripade uz niet preco zotrvavat, nedrzi Ta nic. Moj nazor. Kazdopadne Ti velmi drzim palce, aby si sa z tohto zacarovaneho kruhu dostala von. Cim skor, tym lepsie, pre Teba. A mozno pre vas oboch.
