Viem, že určite existujú ľudia, ktorí majú väčšie problémy ( a dokážu si s nimi poradiť), ale ja som momentálne v slepej uličke. A nechcem svojimi problémami zaťažovať známych, či priateľv, veď každý má svoje vlastné starosti. Tak sa chcem "vykričať" aspoň takto virtuálne.
Mám 29 rokov. Po strednej sa mi nepodarilo dostať na VŠ, čo bolo mojim snom, tak som začala pracovať. Ani o rok neskôr sa mi to nepodarilo a potom som to už nemala odvahu to skúšať. Samozrejme sa od vzdelania odvíja aj "úroveň" zamestnania. Zo začiatku som to tak nebrala, po dvoch rokoch v jednej firme, som sa dostala do ďalšej, čo bolo lepšie a potom aj na dva roky do zahraničia.
Keď som sa vrátila na SK, mala som 26. Dovtedy som nemala žiadnu známosť - najprv som nechcela, lebo ani nebolo s kým a potom keď som aj chcela, stále nebolo s kým :-). Nie som moc spoločenský typ, nezískavam si ľahko priateľov a aj s tými. ktorých mám som len odtiaľ-potiaľ. Keď som sa teda vrátila domov, myslela som si, že môj život sa zmení. Cítila som, že som sa vo svete "oťukala" a že si konečne budem môcť zariadiť život podľa seba. Lenže bola som naivná, keď som si myslela, že mne sa to podarí. Práca, ktorú som si našla sa mi zdala spočiatku fajn, ale postupne som to tam znenávidela. Som tam síce doteraz, ale popri tom už asi rok pozerám aj niečo iné, ale nedarí sa mi. Keď som dospela do štádia, že som začala riešiť aj mužov, tak som spočiatku nemala šťastie a boli to len také typy, čo im išli len o telesné zblíženie a vôbec sa tým ani netajili. Minulý rok sa mi podarilo sa zoznámiť s niekym, kto sa mi páčil a zalaskovala som sa ako nejaká pätnástka. Po čase sa samozrejme ukázalo, že aj jemu išlo len o sex, len ja som bola taká naivná, že som to nevidela. Nemal ani toľko slušnosti, aby mi do očí povedal, že to chce skončiť. Len mi do telefónu povedal, že už na mňa nebude mať čas, čau, koniec. Bola som z toho zničená, ako som mohla tak naletieť. Asi po 4 mesiacoch som našla odvahu si niekoho zase hľadať. Po pár neúspešných, až desných stretnutiach s osobami zo zoznamky, som sa zoznámila s úžasným človekom. Milý, čestný, spoľahlivý, taký chlap, akého som si predstavovala. Samozrejme, nebol dokonalý, kopec vecí mi vadilo, ale nič čo by sa nedalo akceptovať. A videla som na ňom, že sa mu páčim, že mu je so mnou dobre, že ma má rád. Ale asi po 4 mesiacoch som cítila, že je koniec z jeho strany, práve vtedy, keď som sa uvoľnila a začala si ten vzťah užívať bez obavy, že sa skončí, ako ten prvý. Tento sa však zachoval správne. Úprimne mi povedal, že jeho city sa zmenili, že je z toho zmätený, ale nechce ma zavádzať a myslí, že by sme mali skončiť.
Viem, že to nie je žiadny tragédia, bežná ve, ľudia sa schádzajú a rozchádzajú. Mohla som si myslieť, že je to moc pekné, aby to trvalo dlho. Podarilo sa mi tento rok skončiť prvý ročník externého štúdia na VŠ, už som si svoju dávku šťastia vybrala na tento rok, na ďalšiu už nemám právo!?
Chodím do práce, kde ma to nebaví, doma je atmosféra napätá, z dôvodu otcovej vážnej choroby. Priateľky a známe, majú skoro všetky svoje rodiny, či známosti, svoje záväzky a nemajú čas sa zaoberať frustrovanou osobou, ktorá ani nevie aké je to mať niekoho a keď som konečne mala možnosť zažívať aj pekné chvíle s človekom, ktorého som mala rada, tak to skončí.
Prečo som taká, aká som? Prečo aj ja by som nemohla mať spokojný život, prečo aj mňa by nemohol mať niekto rád? Prečo sa niekomu podarí nájsť si partnera na prvý raz, mať dobrú prácu, založiť si rodinu, postaviť dom a niekto sa snaží a aj v tridsiatke má pocit, že za ním nič nie je a , čo je najhoršie, nevidí ani nič pozitívne pred sebou - som zrejme osoba, s ktorou sa nedá žiť, nemôžem si zariadiť život podľa seba, lebo nie som finančne sebestačná a zrejme ani nikdy nebudem, len budem čoraz zatrpknutejšia z toho všetkého.....
Tak rada by som mala povahu, že sa dokážem radovať zo života, užívať si ho, byť priebojná, ale neviem to. Teraz, keď som po tom rozchode, tak to moc prežívam a ani sa neviem tešiť na dovolenku, ktorá ma čaká - lebo pôvodne sme ju mali stráviť s priateľom spoločne.
Takto vyjadrené písmenami, to znie sucho a trápne, ale toto obdobie, čo prežívam, je hrozné a už nevládzem....lebo mám pocit, že môj život nemá zmysel.....
