Dôvod, prečo žiť

Príspevok v téme: Dôvod, prečo žiť
katrinmarina

Viem, že určite existujú ľudia, ktorí majú väčšie problémy ( a dokážu si s nimi poradiť), ale ja som momentálne v slepej uličke. A nechcem svojimi problémami zaťažovať známych, či priateľv, veď každý má svoje vlastné starosti. Tak sa chcem "vykričať" aspoň takto virtuálne.
Mám 29 rokov. Po strednej sa mi nepodarilo dostať na VŠ, čo bolo mojim snom, tak som začala pracovať. Ani o rok neskôr sa mi to nepodarilo a potom som to už nemala odvahu to skúšať. Samozrejme sa od vzdelania odvíja aj "úroveň" zamestnania. Zo začiatku som to tak nebrala, po dvoch rokoch v jednej firme, som sa dostala do ďalšej, čo bolo lepšie a potom aj na dva roky do zahraničia.
Keď som sa vrátila na SK, mala som 26. Dovtedy som nemala žiadnu známosť - najprv som nechcela, lebo ani nebolo s kým a potom keď som aj chcela, stále nebolo s kým :-). Nie som moc spoločenský typ, nezískavam si ľahko priateľov a aj s tými. ktorých mám som len odtiaľ-potiaľ. Keď som sa teda vrátila domov, myslela som si, že môj život sa zmení. Cítila som, že som sa vo svete "oťukala" a že si konečne budem môcť zariadiť život podľa seba. Lenže bola som naivná, keď som si myslela, že mne sa to podarí. Práca, ktorú som si našla sa mi zdala spočiatku fajn, ale postupne som to tam znenávidela. Som tam síce doteraz, ale popri tom už asi rok pozerám aj niečo iné, ale nedarí sa mi. Keď som dospela do štádia, že som začala riešiť aj mužov, tak som spočiatku nemala šťastie a boli to len také typy, čo im išli len o telesné zblíženie a vôbec sa tým ani netajili. Minulý rok sa mi podarilo sa zoznámiť s niekym, kto sa mi páčil a zalaskovala som sa ako nejaká pätnástka. Po čase sa samozrejme ukázalo, že aj jemu išlo len o sex, len ja som bola taká naivná, že som to nevidela. Nemal ani toľko slušnosti, aby mi do očí povedal, že to chce skončiť. Len mi do telefónu povedal, že už na mňa nebude mať čas, čau, koniec. Bola som z toho zničená, ako som mohla tak naletieť. Asi po 4 mesiacoch som našla odvahu si niekoho zase hľadať. Po pár neúspešných, až desných stretnutiach s osobami zo zoznamky, som sa zoznámila s úžasným človekom. Milý, čestný, spoľahlivý, taký chlap, akého som si predstavovala. Samozrejme, nebol dokonalý, kopec vecí mi vadilo, ale nič čo by sa nedalo akceptovať. A videla som na ňom, že sa mu páčim, že mu je so mnou dobre, že ma má rád. Ale asi po 4 mesiacoch som cítila, že je koniec z jeho strany, práve vtedy, keď som sa uvoľnila a začala si ten vzťah užívať bez obavy, že sa skončí, ako ten prvý. Tento sa však zachoval správne. Úprimne mi povedal, že jeho city sa zmenili, že je z toho zmätený, ale nechce ma zavádzať a myslí, že by sme mali skončiť.
Viem, že to nie je žiadny tragédia, bežná ve, ľudia sa schádzajú a rozchádzajú. Mohla som si myslieť, že je to moc pekné, aby to trvalo dlho. Podarilo sa mi tento rok skončiť prvý ročník externého štúdia na VŠ, už som si svoju dávku šťastia vybrala na tento rok, na ďalšiu už nemám právo!?
Chodím do práce, kde ma to nebaví, doma je atmosféra napätá, z dôvodu otcovej vážnej choroby. Priateľky a známe, majú skoro všetky svoje rodiny, či známosti, svoje záväzky a nemajú čas sa zaoberať frustrovanou osobou, ktorá ani nevie aké je to mať niekoho a keď som konečne mala možnosť zažívať aj pekné chvíle s človekom, ktorého som mala rada, tak to skončí.
Prečo som taká, aká som? Prečo aj ja by som nemohla mať spokojný život, prečo aj mňa by nemohol mať niekto rád? Prečo sa niekomu podarí nájsť si partnera na prvý raz, mať dobrú prácu, založiť si rodinu, postaviť dom a niekto sa snaží a aj v tridsiatke má pocit, že za ním nič nie je a , čo je najhoršie, nevidí ani nič pozitívne pred sebou - som zrejme osoba, s ktorou sa nedá žiť, nemôžem si zariadiť život podľa seba, lebo nie som finančne sebestačná a zrejme ani nikdy nebudem, len budem čoraz zatrpknutejšia z toho všetkého.....
Tak rada by som mala povahu, že sa dokážem radovať zo života, užívať si ho, byť priebojná, ale neviem to. Teraz, keď som po tom rozchode, tak to moc prežívam a ani sa neviem tešiť na dovolenku, ktorá ma čaká - lebo pôvodne sme ju mali stráviť s priateľom spoločne.

Takto vyjadrené písmenami, to znie sucho a trápne, ale toto obdobie, čo prežívam, je hrozné a už nevládzem....lebo mám pocit, že môj život nemá zmysel.....

Nádej sveta

To je daň ktorú platia ženy za to , že odkladajú lásku na neskoršie časy. Tak ako je ťažko mužovi v staršom veku nájsť si mladú úprimnú lásku.
Túto daň budú platiť všetci čo pohrdli prvou vzájomnou láskou, ktorá vzniká v mladosti .
Netreba smútiť, veď skoro všetci vysokoškoláci sú na tom rovnako, a aj tí mladí, ktorý odchádzajú do zahraničia za zárobkom ako slobodní.Opakujem to je morálna daň za ktorú platí celá spoločnosť a za ktorú je aj zodpovedná!!!.Človek si sám nevie rady v otázkach lásky.
Treba hľadať zmysel toho všetkého aj v duchovnom svete a aj slobodu treba hľadať tam.Stvoriteľ sveta vie na čo je tu.
A platí Vezmi svoj kríž každé ráno a začni nový život, hriechy sú ti odpustené.Preto nezúfajte, zdvihnite hlavu nie ste sama!

WIZI

rybizla___ Viem ako sa cítiš. Ľudia s postihnutím alebo nejakou chorobou to majú ťažké... Ty máš postihnutie ja mám zasa chorobu. Či už je to jedna vec alebo druhá obidve vedia život znechutiť a zničiť. Keď človek nie je v tom ,,inom,, kolektíve šťastných, bezstarostných a niekedy aj naivných ľudí tak všetko vníma inak. Stal som sa viac citlivejším (citovo) a vnímavejším. Moja introvercia ktorá pochádza z choroby mi umožnila ľudí počúvať. Ja som rád, že som ticho a ten druhý človek mi môže všeličo rozprávať a ja viem počúvať. Dlho počúvať...

Ale čo z toho, je to málo. Asi sme vsadili na začiatku života na zlú kartu. V budúcom živote to dúfam bude lepšie.

rybizla

teres...a kde je tá nadácia?...a mimochodom máš len 16 a to je podla mna ešte prinízky vek na to aby človek hádzal flintu do žita.vtomto veku je to ako na vode takže to nepovažujem ešte za dramatické pokial to samozrejme nejde do fakt alarmujúceho stavu.je to vvek kedy sa všetko ešte len vykrištaizuje ale už po 20-ke by to malo mať nejekú hladinu.a až potom sa môže hovoriť o probléme.aspon ja to tak vidím tým nechcem odsudzovať tých čo sú v puberte lebo na druhej strane je to aj kritický vek lebo dnesné decká sú fakt hnusné.

teres

ludia pocuvajte, ja mam 16 rokov a tiez som donedavna nemala nijakych ozajstnych kamaratov, vsetko len take tie pretvarky a chalana som tiez este nemala a chcela by som ale nie len taku chvilkovu znamost co ma bude chciet len pretiahnut... to radsej nikoho... no pred rokom som zacala chodit do takej nadacie, pomahame tam ludom s postihnutim... ludia su tam skveli, ci uz decka (tak volame postihnutych) alebo dobrovolnici (tiez studenti strednych skol ako ja) proste tam dobrovolnici su vsetci taki "typkovia" co znamena ze su to navonok introverti ale ked sa otvoria su to uplne skveli ludia ktori maju svoje sny a veci co ich bavia... proste ja som nikdy nikde nezapadala lebo sa mi zdalo plytke sa len natriasat na diskotekach a pustit k sebe hocikoho ale teraz mam pocit ze ma ma skutocne niekto rad:) proste v tej nadacii tam dobrovolnici pomahaju deckam integrovat ich do normalneho zivota a zase nam pomahaju decka tym ze su vdacne a ze sa naucime pomahat a ziskame novych kamaratov...
proste treba si v zivote najst nieco co vas bavi, naplna a ostatne uz pride samo:)
vela stastia :-*

katrinmarina

WIZI...tak skús hľadať kamarátov cez spoločné záujmy, ak ťa baví nejaký šport, alebo niečo také...prípadne na nete na stránkach, ktoré sú venované nejakým konkrétnym činnostiam, stránky o futbale, alebo ja neviem, čo ťa baví.......a je dobré, že nechceš partiť medzi takých, čo nemajú žiadne záujmy, len alkohol, takí majú veľmi úbohý život.....

rybizla

WIZI...ty si celú situáciu tak presne popísal že sa totálne zhoduje s mojím životom a mojimi pocitmi aj ja mám taký pocit akoby som sa bála byť šťastná a medzi ludmi sa cítim nesvoja a deprimuje ma to,a to ako si ony žijú a ja nie a je to o to horšie že ja som ešte aj velmi ťažko zdravotne postihnutá a stále je to horšie a horšie,a stále aj bude a nemôžem s tým nič urobiť.aj ja som stále v tom istom kolobehu a aká kolvek odbočka alebo velká zmena ma totálne rozhodí a neviem sa ukludniť preto radšej sa ani nepokúšam o nič večšie.tiež nemám žiadnych priatelov nikto sa o mna nezaujíma ani nezaujímal a cítim sa na tomto svete celkom zbytočná a nevidím vobec žiadny zmysel načo som vlastne na tomto svete.no načo som sa narodila ved nemám žiadnu radosť ani nič pozitívne na tomto svete.mnohokrát si prajem zomrieť aj sa niekedy tak už cítim akoby som mala ale zatial stále žijem.keby som radšej len jedného dna šla spať a viac sa nezobudila.načo je to takýto podrbaný život.Ani ja som nikdy nezažila žiadny lúbostný vztah a to mám 24 a neverím tomu že už niečo aj bude.už len preto aká som,ktoby ma už len chcel?neznášam aj sama seba zato aká som a ako vyzerám a že nemôžem žit ako normálny človek a užiť si ten blbí život a nie len takto prežívať zo dna na den.prisahám keby som vedela ako aby som netrpela a aby to na sto prercent zabralo tak si to hodím.viem že by som tým strašne ublížila mojim rodičom hlavne mmojej milovanej maminke ale aspon by sa aj ona nemusela so mnou tolko trápiť a aj ja by som mala pokoj.

asi vás s týmito mojimi rečami mnohých pobúrim ale už ani ja nevládzem.mám toho všetkého už plné zuby,sú dni kedy sa to dá ako tak zniesť ale večšina nestojí zato žiť.