Požadovaná funkcia je prístupná iba pre administrátorov

Dôvod, prečo žiť

Príspevok v téme: Dôvod, prečo žiť
katrinmarina

Viem, že určite existujú ľudia, ktorí majú väčšie problémy ( a dokážu si s nimi poradiť), ale ja som momentálne v slepej uličke. A nechcem svojimi problémami zaťažovať známych, či priateľv, veď každý má svoje vlastné starosti. Tak sa chcem "vykričať" aspoň takto virtuálne.
Mám 29 rokov. Po strednej sa mi nepodarilo dostať na VŠ, čo bolo mojim snom, tak som začala pracovať. Ani o rok neskôr sa mi to nepodarilo a potom som to už nemala odvahu to skúšať. Samozrejme sa od vzdelania odvíja aj "úroveň" zamestnania. Zo začiatku som to tak nebrala, po dvoch rokoch v jednej firme, som sa dostala do ďalšej, čo bolo lepšie a potom aj na dva roky do zahraničia.
Keď som sa vrátila na SK, mala som 26. Dovtedy som nemala žiadnu známosť - najprv som nechcela, lebo ani nebolo s kým a potom keď som aj chcela, stále nebolo s kým :-). Nie som moc spoločenský typ, nezískavam si ľahko priateľov a aj s tými. ktorých mám som len odtiaľ-potiaľ. Keď som sa teda vrátila domov, myslela som si, že môj život sa zmení. Cítila som, že som sa vo svete "oťukala" a že si konečne budem môcť zariadiť život podľa seba. Lenže bola som naivná, keď som si myslela, že mne sa to podarí. Práca, ktorú som si našla sa mi zdala spočiatku fajn, ale postupne som to tam znenávidela. Som tam síce doteraz, ale popri tom už asi rok pozerám aj niečo iné, ale nedarí sa mi. Keď som dospela do štádia, že som začala riešiť aj mužov, tak som spočiatku nemala šťastie a boli to len také typy, čo im išli len o telesné zblíženie a vôbec sa tým ani netajili. Minulý rok sa mi podarilo sa zoznámiť s niekym, kto sa mi páčil a zalaskovala som sa ako nejaká pätnástka. Po čase sa samozrejme ukázalo, že aj jemu išlo len o sex, len ja som bola taká naivná, že som to nevidela. Nemal ani toľko slušnosti, aby mi do očí povedal, že to chce skončiť. Len mi do telefónu povedal, že už na mňa nebude mať čas, čau, koniec. Bola som z toho zničená, ako som mohla tak naletieť. Asi po 4 mesiacoch som našla odvahu si niekoho zase hľadať. Po pár neúspešných, až desných stretnutiach s osobami zo zoznamky, som sa zoznámila s úžasným človekom. Milý, čestný, spoľahlivý, taký chlap, akého som si predstavovala. Samozrejme, nebol dokonalý, kopec vecí mi vadilo, ale nič čo by sa nedalo akceptovať. A videla som na ňom, že sa mu páčim, že mu je so mnou dobre, že ma má rád. Ale asi po 4 mesiacoch som cítila, že je koniec z jeho strany, práve vtedy, keď som sa uvoľnila a začala si ten vzťah užívať bez obavy, že sa skončí, ako ten prvý. Tento sa však zachoval správne. Úprimne mi povedal, že jeho city sa zmenili, že je z toho zmätený, ale nechce ma zavádzať a myslí, že by sme mali skončiť.
Viem, že to nie je žiadny tragédia, bežná ve, ľudia sa schádzajú a rozchádzajú. Mohla som si myslieť, že je to moc pekné, aby to trvalo dlho. Podarilo sa mi tento rok skončiť prvý ročník externého štúdia na VŠ, už som si svoju dávku šťastia vybrala na tento rok, na ďalšiu už nemám právo!?
Chodím do práce, kde ma to nebaví, doma je atmosféra napätá, z dôvodu otcovej vážnej choroby. Priateľky a známe, majú skoro všetky svoje rodiny, či známosti, svoje záväzky a nemajú čas sa zaoberať frustrovanou osobou, ktorá ani nevie aké je to mať niekoho a keď som konečne mala možnosť zažívať aj pekné chvíle s človekom, ktorého som mala rada, tak to skončí.
Prečo som taká, aká som? Prečo aj ja by som nemohla mať spokojný život, prečo aj mňa by nemohol mať niekto rád? Prečo sa niekomu podarí nájsť si partnera na prvý raz, mať dobrú prácu, založiť si rodinu, postaviť dom a niekto sa snaží a aj v tridsiatke má pocit, že za ním nič nie je a , čo je najhoršie, nevidí ani nič pozitívne pred sebou - som zrejme osoba, s ktorou sa nedá žiť, nemôžem si zariadiť život podľa seba, lebo nie som finančne sebestačná a zrejme ani nikdy nebudem, len budem čoraz zatrpknutejšia z toho všetkého.....
Tak rada by som mala povahu, že sa dokážem radovať zo života, užívať si ho, byť priebojná, ale neviem to. Teraz, keď som po tom rozchode, tak to moc prežívam a ani sa neviem tešiť na dovolenku, ktorá ma čaká - lebo pôvodne sme ju mali stráviť s priateľom spoločne.

Takto vyjadrené písmenami, to znie sucho a trápne, ale toto obdobie, čo prežívam, je hrozné a už nevládzem....lebo mám pocit, že môj život nemá zmysel.....

WIZI

Keď v škole sú samí ožrani, stále by to len pilo a pilo a normálne nič nerobilo. Sú to dementi. A celkovo sa kamaráti ťažko hľadajú... Ja neviem, mám ísť von a pýtať sa neznámych ľudí či chcú byť kamaráti? To je blbosť. Viem, že kamaráti sa najčastejšie hľadajú cez iných kamarátov ale keď nemám tak sa nedá nič robiť. Alebo ma aspom nič nenapadá. Vy ostatný ste si už niečim v živote prešli ale čo môže 18 ročné decko vedieť o živote okrem toho, že je väčšinou na *****?
A celkovo neviem čo bude (alebo skôr nebude) v budúcnosti. Ja som introvert a nikam neviem zapadnúť.

katrinmarina

WIZI...tak s tým kruhom niečo začni robiť....keby že ja mám 18 a ten rozum, čo teraz, tak sa zariadim ináč.....nájdi si kamarátov,skús to so spolužiakmi, začni s nimi chodiť von a postupne sa do toho dostaneš....preboha, 18 a 30 je rozdiel!!!!....viem, že je to ťažké , ak si si už na takú situáciu zvykol, ale ak to nezmeníš teraz, čím budeš starší, tým to bude ťažšie....tak to bolo a je so mnou...tak ťa prosím, rob s tým niečo!....

WIZI

Ja som o niečo mladší ako katrinmarina ale ja akože tiež sa neviem radovať z ničoho. Ja som si na tú samotu a smútok tak zvykol, že keď pocítim nejaký pocit šťastia tak ako keby to bolelo a hneď musím prejsť do toho pocitu smútku kde sa cítim ,,relatívne v bezpečí,,. Bojím sa prejaviť radosť a nadšenie a negatívne veci dávam najavo stále. Žeby som sa bál byť šťastný a nechcem nejako k sebe pustiť tú radosť lebo som si zvykol na tie "negatíva"?
Je to divné ale viac sa cítim lepšie keď som sám a smutný ako vo veselej spoločnosti kde cítim z ostatných radosť a tým sa od nich odlišujem. Rodičia mi hovoria, že hento-toto, neseď doma choď von. No ale kam von? Ked nemám kamarátov ani nikoho. Som v sprostom kruhu a neviem z neho von. Možno to ani nejde. Neznášam tie kruhy.
Mám 18 rokov a nič pred sebou...

katrinmarina

M74....úspech a neúspech sú síce relatívne pojmy.....ale podľa mňa je úspechom to, čo za úspech považuješ ty a čo ťa robí spokojným a naopak.....

tak... :-) ďakujem, kiež by to bolo také jednoduché

tak

Ked to tak velmi chces, tak ja Ti zelam, nasledovne

nech stretnes lasku Tvojho zivota, ktora Ta bude naplnat, aby si bola stastna, aby Ti naplnala celu Tvoju bytost, aby bola buracajuca a naozajstna, ... a aby si mala preco zit, aby si nasla to nakopnutie do zivota, ktore hladas a potrebujes, ... aby si nasla dovod preco zit, ...

stane sa

M74

Čo je úspech a neúspech je dosť relatívne. Ja som napríklad mal v živote kúsok viac šťastia ako katrinmaria ( vo vzťahoch, v práci, v osamostatnení sa ), ale nejako to nedokážem využiť a mám pocit, že nemám skutočný dôvod žiť. Asi som v istých oblastiach málo priebojný a cieľavedomý. Takže tiež mám pocit, že iba nejako prežívam.

katrinmarina

amalka,ďakujem....ono to nie je len o tých rozchodoch, ale všeobecne o neúspechoch a zničených snoch....ja viem, že je to len na mne, ako bude môj život vyzerať, ale po viacerých neúspechoch ( nielen tých, ktoré tu spomínam) mám obavy ísť do niečoho nového, zo strachu, že to zase zle dopadne.
Viem, že potrebujem "nakopnúť", len neviem, ako...a toto obdobie už trvá príliš dlho a nič sa nehýbe. Vždy keď urobím krok vpred, stane sa niečo, čo ma vráti a tak stále dokola...potrebujem von z tohoto kruhu....