Bulímia,anorexia

myslim si ze ked sa raz vyvraciam nieje ot nic hrozne

nikde nikto?

joj ked to nieje tak lahke stravovat sa 5krat denne a ked mam skolu neda sa to vzdy.....a nestiham radsej nejem cely den

ale da sa snazim sa

som chora a vcera som sa prejedla

lulu- mám 180 cm a vazim 72 kg

Ahoj dievcata, mam najprv otazku: Nevadi Vam, ked sa Vam do tychto Vasich malych spovedi a podpornych slov aspon sem-tam zatulam? Mrzelo by ma, ak by som na Vas posobila rusivo. Takze kym mi odpoviete, chcem Vam povedat moj nazor: ste super, idete presne tak, ako treba. Viete co chcete - byt zdrave a viete, ako to ziskat. S tym jedlom je to naozaj tak, ako pises, Z-uzka: mensie davky a 5x denne. Verte, telo si zvykne na pravidelny prisun zivin a prestane reagovat sokovo: Hura, prave som cosi dostal mnam, rycho si to ulozim do zasoby, lebo Boh vie, kedy zase nejake mnam bude. Ale ked to mnam bude mat pravidelne, pochopi to a ziadne ukladanie zasob nebude robit. A k tej recidive, cize navrateniu neprijemnych stavov, ktore si uz nezelate: ich intervaly sa budu predlzovat az uplne vymiznu. A nezabudnite vnimat peknotu okolo seba, to skrasli aj Vas. Tak cau a idete spravnym smerom dalej, coskoro to zbada aj Vase okolie a dojde k pozitivnej zmene aj u kamaratov, v rodine.

JA som trpela anorexiou asi pred rokom...bolo to niečo hrozné.Nikomu neželám to zažiť a ak si niekto mysli´í , že sa z toho nedostane..je to len otázka silnej vôle...chcete predsa začať normalne žiť nie??? teraz som spokojna, pribrala som takmer 25 kíl a žijem si ako nikdy predtým... dokázala som to aj keď to bolo niečo, načo sa nezabúda...pa justin

Miška
Ahoj Miši! Prepáč, že odpisujem až teraz, no bojovala som sama so sebou, tak mi bolo ťažko ti niečo pekné napísať, keď sama som nevedela čo povedať sebe, aby som sa netrápila.. No dnes je to už lepšie, bola som u svojej psychologičky, tak je to už celkom fajn. Teda aspoň čo sa týka psychickej pohody, no a samozrejme tú mi dodávajú aj priatelia.. Miši pýtala si sa, či už som z toho vonku, určite by som tomu bola rada, no čaká ma ešte veľmi dlhá cesta, tá negatívna myseľ je dosť hlboko zakorenená v mojej hlávke.. No verím, že raz to aj tak všetko skončí, neviem síce kedy, ale raz určite áno :-)
A dúfam, teda verím a predpkladám, že aj v tvojom prípade sa tak stane, pretože už teraz si spravila obrovské pokroky..
Už to, že si sa odhodlala vtedy ísť na liečenie, tiež do toho stacionára a že píšeš aj sem a zdôveruješ sa nám je veľký pokrok.. To, že sa stále bojíš pribratia je v našich prípadoch ešte bežné a ešte dlho sa určite báť budeš, no dôležité je si uvedomiť, že to tak nie je správne a vždy mať aspoň trošku odhodlania zmeniť to..
Miši a čo sa týka ešte toho strachu z pribratia, tak spomínala si, že už po troškách každý deň papáš a myslím, že už tak papávaš dlhší čas a vidíš, pribrala si nejak enormne? Nie, takže čo z toho vyplýva? Že keď človek bude jesť pravidelne a každý deň v menších dávkach, ale častejšie a prevažne zdravú chutnú stravu, tak nepriberá, lebo telo si nepotrebuje nič ukladať.
Tak sa drž, žalúdok nech poslúcha a daj o sebe vedieť, papa :-)

zuju a teraz kolko važiš ked si ztoho vonku??