Ahoj, alternativa,
všetko, čo si napísala si uvedomujem ,ver mi, vždy na to v ťažkých chvíľach myslím.
Postaviť sa na nohy spôsobmi, ktoré mi radíš u mňa veľmi možné nie je, aj keď som skoro všetko,čo si mi radila už skúsila. Bývam totiž na dedine vzdialenej od najbližšieho mesta cca 35 km s tým, že keď tam idem autobusom, musím ešte prestupovať na mieste, kde teraz pracujem. Takže keď som chodila na cudzí jazyk vyzeralo to asi tak, že som šla hneď z práce do mesta, tam som mala cca hodinu čas, ktorý som využívala na cvičenie, alebo na plávanie. Domov som prišla cca o 21.00-21.30. Dvakrát do týždňa. Bolo mi fajn, robila som niečo pre seba, ale na druhej strane som nebola doma od ranných do večerných hodín. Manželovi to veľmi vadilo, že vraj sa o nič nestarám, len behám, som mimo z domu, že mi ani na dcére nezáleží.... Viem, je pravda, že v tieto dni som vlastne dceru ani nevidávala. Z domu, keď som šla ešte spala a večer, keď som prišla znovu spala. Tak som to nechala. Ale môžem povedať, že mi to veľmi pomáhalo, aj psychicky,aj fyzicky, robila som niečo pre seba. Máme síce auto, ale dochádzať do mesta až taký ľahký špás nie je a úprimne - ani na to nemám. Bol to všetko veľmi drahý koníček. A z tých pár korún,čo mi zostane z výplaty mi nato nestačí. Totižto sa stravujem a všetko si kupujem sama. Manžel síce kupuje potraviny do domácnosti, ale len pre neho a pre dceru. Jeho peniaze sú jeho, nemusím hovoriť, že má min. dovojnásobne ako ja. Dávam mu polovicu na plyn a elektriku a niečo ako "nájomné" v jeho dome.
Takže aká bude teraz rada? Čo máme robiť my "moderné" duchom, emancipované ženy na vidieku? Viem, že aj vidiek ponúka mnoho možností, ale nie pre mňa, ja tu nesmierne trpím. Ja by som chcela chodiť cvičiť, plávať, ísť do kina, alebo do divadla, zdokonalovať sa v jazykoch, ísť raz mesačne na kozmetiku, posedieť si s neexistujúcimi kamarátkami pri káve atď. Aj vlastne sedenia s odborníkmi stroskotali kôli tomu, že sú ďaleko, po pár mesiacoch som to jednoducho finančne, ale aj psychicky nezvládala. Bolo toho na mňa veľa: práca, domácnosť, dieťa, škola/chodím externe na vysokú/ a k tomu moje problémy. Čo sa týka školy, aj tú som sa rozhodla tento rok nechať. Tiež to nezvládam časovo, ani finančne. Bude mi to ľúto, lebo som tam našla pár nových známych, cítim sa tam, že žijem, som obklopená ľuďmi a necítim tak samotu.
Ale dosť už, zasa som sa rozpísala a neviem kedy skončiť. Viem, že všetko, čo sem píšem , by som mala hvoriť kamarátkam, ale ich nemám . Mám kolegyne, ale nie kamarátky. Takže každé povzbudenie od Vás čítam veľmi rada. Ďakujem.