Bulímia,anorexia

Pochutnala, to je pravda..ale ten "hlas", tie výčitky:( A ráno aktívia:(..

pecivo nie je zakazane!je to normalna potravina!nemas si co vycitat!...ach jaj ,zas mam chut sa obzrat..neviem thesamie,ci ta moja radost nebola predcasna...zatial sa drzim,ale bojim sa ze zas zlyham!!!

Posli to druhe Tvoje ja do kelu. Preco je pecivo zakazane? Kto ho zakazal? Nepreslo nejakymi kontrolami hygieny? Tak ako, usmiala si sa? Neboj, jedno pecivko nic neurobi, hlavne je, ze si si na nom pochutnala.

Mám zasa výčitky:-( Pred chvíľou som zjedla niečo "zakázané" (pečivo) :-( Nechcem si to vyčítať, ale ten "niekto" vo mne mi to vyčíta:(

A nesmies sklamat samu seba, predovsetkym.

Mas pekny nick, Fortuna. Je o stasti, hoci aj nahodnom :o). Ale teraz nic nenechavaj na nahodu alebo volny priebeh. Stale zamestnavaj svoju mysel, tym, co Ta bavi, robi Ti radost, najdi si pre Teba pritazlive programy, maj vela aktivit, bud s kamaratmi. Tie myslienky CIELENE NESMIES vpustit do hlavky. Viem, co si hovoris...ale da sa to, musis makat uz v tomto rannom stadiu. Drzim Ti palce.

caute, neviem ci mi odpisete, no mala som podobny problem. i ked ja som o nom povedala svojej uccitelke ktora mi pomohla, no v poslednom case na to stale myslim.. neviem co sa to so mnou deje:( nechcem tym znovu prechadzat. hlavne kvoli rodine.. nechcem ich sklamat. :( cakam, dufam ze niekto zareaguje..pa

sewie: super, super super!!! len tak dalej:)

mama42: ja som si nechala pomoct, az ked som spadla na svoje uplne dno. uz som bola ochotna privolit, ze radsej budem "tucna" (akceptujem normalnu vahu) a schopna zivota, nez by som mala dalej zrat, vracat, hladovat, ublizovat si, tyrat sa... to svoje dno ma kazdy vlastne, neda sa definovat, ale niekedy treba spadnut az tam, aby sme sa mohli odrazit a zacat opat stupat.

To ze sem chodis, je obrovska skola do zivota. Da sa tu naucit tomu, ze nie sme vsemocne, ze niekdy sa mozme akokolvek snazit a aj tak to nepomoze, ze nie vsetko zavisi len od nas... A zacneme si vazit svoj zivot a svoje zdravie... Vsetky sme tu ludia, aj my aj ony. Mozme sa snazit pomahat, ale len v ramci svojich ludskych moznosti a uzname, ze aj tie, co su chore, su ludia a budeme im doverovat, ze su schopne vybojovat svoj boj...

ved aj ja som bola presne taka ista. Ak si precitas moj pribeh (ten prvy, s tou oblatkou:) ) budes to jasne vidiet... Spadla som sice az na dno, ale dokazala som sa z neho odrazit... A to aj preto, ze mi doverovali a nezavrhli ma ako chuderu a beznadejny pripad...

a momentalne som na seba hrdá teraz,uz tri a pol týždna nevraciam..dufam ze som uz len abstinent!