Bulímia,anorexia

ahojte aj ja bojujem s touto idiotskou chorobou aviem pochopit tych co ma nechapu lebo tym nepresli. Sice som to povedala rodicom bratom. mama vie o tom uz 3 roky a stale nevie co je to bulimi,dokonca hodila hlasku, ze nech radcej vraciam akoby som mala nejest to bolo pred rokmi , teraz vravi ab som sa neprejadala, iba ak si to kupim sama za vlastne, samozrejme iba ked je nastvana. Ona je taky dobrak od kosti,ale vsetkeho vela skodi a ona je toho prikladom. doteraz ju nenapadlo pozriet si nieco o bulimii. Chcela som sa iba trochu vyrozpravat a som rada ze je tu nieco take vdaka ahojte

Ahoj Andrej. Určite sa ti ozvem, no nemám na teba kontakt

Ahoj NIKA, ale aj vsetky ostatne.
Ja som spravca tychto stranok a som velmi rad, ze sa nam podarilo pre Vas vytvorit miesto, kde sa viete navzajom najst. FORUM je spustene len od zaciatku augusta a kolko z Vas sa uz prihlasilo... Nasou viziou je vytvorit pre "komunity" s rovnakym problemom priestor na komunikaciu. A prave Vasa tema je zrejme prva, pre ktoru sa to uspesne podari urobit. Preto by som bol velmi rad, keby ste mi poslali svoje predstavy (cez kontakt alebo priamo cez FORUM), pretoze to ma byt pre VAS! Ak to bude v mojich silach (co by mohlo byt), skusim Vam do toho zapojit aj odbornika(ov), aby ste mali viac informacii, ale aj moznost konzultovat s odbornikom. ;)
S pozdravom Andrej

Biba si super. Aj ja túžim napísať: "Už to mám za sebou!"
Chcem len povedať môj názor. Možno s ním nebudete súhlasiť. Aj keď sa zdvôverila so svojou chorobou rodine stále pociťujem, že sa nemám s kým porozprávať. Moja známa je psychiatrička, pri rozhovore s ňou som mala pocit, že o bulímií viem viac ako ona. Pritom sa tvárila, že problematiku ovláda, pretože robila v škole prácu na tému poruchy potravy. Chcem Vám navrhnúť, aby sme sa spojili, vytvorili skupinu, ktorá by si navzájom radila a podporovala sa. Pretože iba mi vieme, o čom to je. V Čechách vyliečená bulimička založila už niekoľko podobných svojpomocných skupín. Keď som hľadala na internete nejakú pomoc boli to práve oni. Ich adresa je: www.anabell.cz Možno aj na Slovensku sú podobné združenia, iba o nich neviem. Bol to pre mňa sen, hotový zázrak dozvedieť sa o tom, že nie som sama, nie som žiadna chudera. Dalo mi veľkú silu vedieť, že sa nájdu ľudia ktorí sa neboja verejne priznať že trpia PPP, je im jedno s akými ohlasmi sa stretnú, ich jedinou prioritou je pomôcť ľuďom s podobnými problémami. Napíšte mi svoj názor. Ahojte.

Ahojte!ked som otvorila túto stránku nedokázala som nenapísať aj ja o svojom probléme.Ano je to anorexia.Síce mám už po tej strašnej chorobe nemôžem zabudnúť na tie hrozné dni,ked som sa nedokázala pozrieť na seba a v hlave som mala zafixované len jedno a to chudnut,chudnut...Dokonca som schudla skoro 2O kg a začala som mať aj zdravotné problémy.Až neskôr som si začala uvedomovať, že chcem dobrovoľne zomrieť.Je to psychická choroba a mojím problémom bolo,že som si to nechcela prispustiť.Bolo to pre mna normálne,že som schudla,tak,že som bola kosť a koža,ved všetci ľudia chcú schudnúť a mne sa to aj podarilo.Neskôr sa začala anorexia striedať s bulímiou a dookola.boli to strašné dni a nemala som nikoho komu by som sa mohla s tým zdôveriť,pretože som sa chcela uzdraviť a byť ako ostatné dievčatá a nie byť úplná živá troska vždy nahnevaná,zamračená a v hlave mať iba jedno a to chudnúť.Teraz som už z toho von a konečne začínam znova žiť,pretože predtým to nebol život,predtým to bolo iba peklo.A preto odkazujem všetkým dievčatám,drastické chudnutie nestojí za to a keby som to vedela skôr,tak by som bola veselá bacuľka,ktorú ma tak mali všetci radi!!!!

Ahojte všetci. Som rada, že ste sa ozvali. Keď som napísala túto tému do diskusie nedúfala som, že sa niekto ozve. Som bulimička tak dlho, že sa hrozím to vysloviť nahlas. Dlho som ju brala ako súčasť môjho života. Nedostatok informácií o liečbe, názory okolia na nás, ako na tých ktorí si dobrovoľne ničia zdravie ma nútilo zostať s touto chorobou sama. Objednala som si knihu od Dr.Krcha:Bulimie - jak bojova s přejídaním. V každom riadku, slove som mala pocit, že píše o mne o mojom živote. Súčasťou knihy je aj svojpomocný program, doporučujem ju všetkým, môže veľmi pomôcť. Niektoré rady som ignorovala, myslela som si, že nájdem svoju vlastnú cestu, no zistila som, že autor veľmi dobre vie o čom píše, zaoberá sa liečbou bulímie a anorexie veľa rokov. Rozhodla som sa o svojej chorobe povedať doma. Bolo mi jedno či ma odsúdia a pod. Konečne som sa chcela prestať skrývať, tváriť sa, že sa nič nedeje a žiť život dvoch tvárí. Veľmi mi to pomohlo. Rozmýšlaľa som aj nad liečením. Napíšte mi prosím, kto ste boli na liečení, ako to tam funguje. Zistila som si dobrú liečebňu v Pezinku, lenže dĺžka liečby je 2-3 mesiace. Viem, že v prvom rade by som mala myslieť na svoje zdravie, lenže na druhej strane nechcem prísť o zamestnanie. Tiež nechcem užívať antidepresíva. Bojím sa ďaľšej závislosti, bojím sa toho, že budem úplne otupená a stratím aj poslednú silu bojovať. Ozvite sa mi prosím. Prajem nám všetkým šťastný život. Máme právo na život tak ako ostatní.

Ahojte slniecka moje!
Prosim o odpustenie za take familiarne oslovenie hned na zaciatku, ale citim sa s vami tka spriaznena, akoby sme sa poznali roky... Mnohe z vas mi vravia priamo z duse.
Co vam vsetkym povedat, ked som taka plna emocii a pocitov, ktore by som chcela vyjadrit ked som si ista, ze rozpravam s niekym, kto ma NAOZAJ POCHOPI...
Raz som sa vdaka mojej sestre zoznamila (iba cez mailovu adresu) s dievcatom, ktore ma anorexiu... vlastne je v obdobi, ked ju vsetci povazuju za relativne zdravu, ale ako som sa dozvedela z jej mailov, istota v tejto stranke jej zivota je asi to posledne, co citi. Bolo to neuveritelne odlahcujuce bat s nou v kontakte...
A raz sme sa stretli ... V priebehu miekolkych minut som ju vnimala ako vlastnu sestru. Dokonca ani ona by ma nedokazala urcite pochopit tak, ako toto "nezname dievca"..
Hviezdicky, nebojte sa niekomu otvorit!

No a co sa tyka tej "psychosky/psychosa".. Vzdy som sa tomu branila. Nasi ma vzdy nutili, dohodli mi terminy navstevy bez toho, aby som o tom vedela... Napriek tomu, ze uz som davno dospela. Citila som sa bezradna a pokorena! TIE NAVSTEVY MA NEVYSLOVYTELNE VYCERPAVALI! Chodila som tam z donutenia! A nemalo to ziadny efekt! Az ked som sa tam, raz objavila dobrovolane... Az ked mi doktorka povedla to, co som dovtedy sice nekonecne velakrat pocula od mojich rodicov (ale nespravali sa tak, ze by to mysleli vazne)- ze ma NIKTO NEMOZE DO NICOHO NUTIT, pretoze som DOSPELA, ale musim iba chciet..! SLOBODNE CHCIET!!! - citila som, ze mi to moze skutocne pomoct.
Podporujem kazdu z vas, ktora sa na to odvazi! Uz vopred vsak upozornujem! Nie kazdy psyhciater je vhodny na riesenie tohto problemu! Ak mate moznost, navstivte Fakultnu nemocnicu v Bla, je tam specializovana ambulancia pre poruchy prijmu potravy so skvelou pani doktorkou:)

Dievcence, ozvem sa vam opat, uz zaspavam pri nete:) DRZTE SA!!!

Ahojte. Chcem vam len povedat - presla som tym a zrejme este stale prechadzam. Ale DA SA TO ZVLADNUT. Aj ked mate pocit, ze nie. V prvom rade to niekomu povedzte. Mozno sa vam to nezda, ale vzdy je clovek ktoremu sa mozete zdoverit. Znamy ci neznamy, na tom nezalezi. A musite sa liecit, inak to nepojde. Drzim vam palce...

navrhujem riadne si pokecat o tomto probleme...niekde na čete....mohli by sme sa tam stretnut všetky my-trpiace stvorenia, ktore toho vela prežili a chcu s týmto peklom skončit už raz a navždy, plus všetci ktori sa do tohto rozumeju a chceli by nam pomoct...

mala som tiez problemy niekolkokrat.. ale dokazala som ich sama zvladnut.. dnes fungujem v normale.. ale kazdy den premyslam nadtym kedy to znovu zacne.. mozno onedlho .. mozno uz nikdy.. MOzno som uz konecne pochopila ze na tom nasom tele nezalezi.. dolezita je dusa.. a to je prvorade..