Dobry den, mam 21 rokov, studujem na vysokej skole. Uz niekolko rokov a vlastne od detstva ma trapi moj problem so spravnou komunikaciou. Zrejme to vychadza niekde z mojho detstva, ked ma rodica zo strachu o mna izolovali od vsetkych kamaratov. Vacsinu casu som teda travila za pocitacom, mimo ostatnych, na vynimku skoly. Od strednej skoly, kde som to mala moznost viac spozorovat, na tom pracujem, no stale mam s tym problem.
Kde je problem? Rozpravat viem, aj neviem. Chyba mi rychla reakcia, take to ozajstne vyjadrenie toho co chcem, na co myslim alebo co v danej chvili citim. Napr. Som so spoluziakmi. Ja ich skor pasivne pocuvam. Bavia sa o tom istom, co ma zaujima, tiez aj o mojej zalube, hobby, no ja neviem? nedokazem? nemozem? vyjadrit na mieste, ze aj mna to bavi. Bud to skonci pri tom, ze sa nezmozem na slovo alebo odpoviem od veci, ci kratko, stroho. Nechapem. Podobne situacie zazivam skoro stale. Chcem rozpravat a nejde to. Mam napr. rovnaky nazor na danu problematiku, no nie a nie ho vyjadrit, povedat aj ja som taka, tiez som toho nazoru a pod. Pri niektorych ludoch je tento problem minimalny, ale stale je. Ti to ale toleruju. Horsie je to pri ludoch, ktori ma poznaju kratko alebo kde nemam cas sa plne prejavit. Pritom s pisomnym vyjadrovanim nemam problem, ale takto. Potom z toho vznikaju vo mne vycitky: "Kvoli comu som nereagovala?" alebo "Preco som reagovala ako debil, ked nie som." Nemyslim si to a i ludia, co ma dlhsie a dovernejsie poznaju vedia, ze na druhej strane mysliet viem, len toto je uplne na figu a trapi ma to.
Aky mate na to nazor? Co by mi mohlo pomoct? Su nejake metody, postupy alebo treningy, ako si rozvijat komunikaciu? Ako ju rozvinut tak, aby plnohodnotne sedela ku mne?
Ani neviete, ako by ste mi pomohli. Ide totiz o moj dlhodoby problem. Predom vam dakujem.