uzkost-samota

Simonka, je dobre, ze si taka zodpovedna, ale si pod velkym tlakom, skus si oddychnut, teda , skus oddychovat pravidelne. Taky autogenny trening by ti mohol velmi pomoct. Pravidelne kazdy den, staci niekolko minut, 15, 20 min. To pre zaciatok, potom by mohlo pomoct chodit pravidelne spavat v urcitu hodinu. Pises, ze sa ucis dlho do noci, ale stoji ti to za to trapenie s uzkostou? Ja viem, ze VS je pre teba dolezita, snazis sa, ok, tvoje zdravie je vsak dolezitejsie. Najdolezitejsie je vsak podla mna, ze cokolvek robis, rob to s radostou. Ci sa ucis, alebo robis nieco ine, uvolni sa a usmej. Je toho viac, co by som ti chcela este povedat, to s tymi priatelmi aj o oslabenej imunite. Ibaze dnes som sa dozvedela velmi zlu spravu, tak teraz skutocne nemam naladu, som sokovana, smutna a tiez mam aj strach, co ak by sa nieco take stalo mne osobne. Lenze viem, ze na tej hroznej skutocnosti sa uz nic nezmeni, ci budem plakat, to mi sice pomoze uvolnit napatie, ale nic sa tym na danej veci nezmeni. Zivot ide dalaj, aj ked je to smutne. Zajtra sa ozvem. Viem, ze budem v poriadku, prejde to. A to je mozno aj navod pre teba, nestresuj sa zbytocne, zi teraz, nemysli na to, co zle ta moze strtnut zajtra, ci nezvladnes ucivo, alebo neurobis skusku, ak si urobila vsetko co bolo v tvojich silach, vzdy to nejako dopadne aj bez tvojho strachu a uzkosti.

simonka ja neviem ci sa da doživotne zbavit atakov.mna osobne to ani netrapi ,teraz som bez nich 3 roky a keby aj prisli viem ako s tym bojovat,takže ja to ani neriešim.
myslim si ,že tebe naozaj chyba dovera v samu seba,stratila si priatelov a si nahnevana.ja by som bez priatelov žit nemohla,su pre mna velkou oporou.ale v obdobi,ked som mavala uzkosti a paniky tak som ich tiež stratila hodne.zdeptavalo ma to este viacej,lebo som si myslela,že j e cely svet proti mne.omyl,zistila som že to ani neboli taki super kamosi ako som si myslela.teraz mam menej priatelov,ale zato sa citim pri nich super,nemusim sa im prisposobovat ani oni mne,su to moji priatelia.a este o tych chorobach trochu,ja som vtedy tiež byvala stale chora,kazdy den ma bolelo nieco ine,ja som chodila len po doktoroch,domahala som s avzdy aby ma poslali na nejake odborne vysetrenia,takze som pochodila neurologiu s chrbticou,ortopediu s klbami a kolenami,na plucnom som bola so zapalom pluc o gynde ani nehovorim.uzkost velmi vycerpava organizmus to za prve.energeticke drahy v tele sa tak zablokuju ze nedokazu organy spravne sa vyživovat,je to zacarovany kruh.ja somvtedy zacala chodit aj na masaze a chodila som veru aj 2-3x do tyzdna ako s ami podarilo.plavat som chodila a kazdy vecer som bola na prechadzke,neskor som zacala sportovat aktivnejsie,speening,aerobik,pilates.dokonale som sa začala uvolnovat a konecne po par tyzdnoch som začinala mat pocit ,že do mna prudi energia.ja som asi mala pri sebe fakt velmi dobrych ludi,ktori mi nesmierne pomohli,ci to uz bol ten psycholog alebo pani ku ktorej som chodila na masaže,ta bola zaroven aj mojou psychiatrickou :-))naozaj . rozpravala mi o ludoch ako co komu pomaha a aky sme rozdielny a ja som skušala.musim ale podotknut ze tobolo aj financne narocne a ty ako studentka mozno nemas az take moznosti ako som mala ja,ale musis skusat vsetko aj ty.čitaj,vela citaj,aby si pochopila co vsetko stres sposobuje a ake chyby dokazeme robit a pri tom si ich neuvedomujeme.nauz sa byt statsnou anemysliet na uzkost a strach.zvladnes to a hlavne o tom nepochybuj.si mlada kocka,ktora nema dovod byt smutna.vyskoka skola je velky zaberak na organizmus a zvladat ju s tymto bremenom nie j ejednoduche,musis sa dobijat energiou a nie s ao nu pripravovat.ale ako nato musis prist sama.preto hovorim skusaj a nestracaj trpezlivost,jednemu pomaha to ,inemu zase ono.

43, ďakujem za odpoveď. ja mám momentálne aj veľký problém s rpiateľmi, vlastne je dosť možné, že práve tým ešte ťažšie znášam školu. mala som okolo seba /aspoň som di dovtedy myslela/ naozaj fajn ľudí, rozumeli sme. ale potom nastal zlom, konal sa jeden výlet na ktorý som nešla a práve vtedy sa vzťahy zmenili. v našej triede boli akoby dve skupinky ľudí a celá tá "moja" skupinka v tom čase akoby "prestúpila" k tým druhým, nepríjemným osobám a nechala sa nimi ovyplyvniť. a odvtedy to začalo. fajenie, opíjanie sa, už ma viac nevolali von, už boli len oni a keďže ja som sa im neprispôsobila /nezačala som fajčiť, piť, nebola som každý víkend v baroch/ úplne ma odpísali a ostala som akoby na okraji celej triedy. teraz som na VŠ a prišla som sem akurát s niektorými z triedy, ktoré akurát nemusím. ospravedlňujem sa, v predtým príspevku som uviedla, že som v 1. ročníku, ale ja už som v 2., myslela som tak, že 1 rok už mám za sebou.
teraz ma momentálne drží strach o zdravie, lebo stále mi niečo je. u mňa sa strieda jeden problém za druhým. k tomu sa mi samozrejme pridružuje aj psychický problém, lebo z tých neustálych bolestí som tak zdeprimovaná, že len rozmýšľam nad tým čo som také urobila, že práve ja sa musím stále tak trápiť. to s tými atakmi poznám, koncom leta som mala 2 týždne, kedy som vyslovene bola na pokraji svojich fyzických síl, vtedy sa striedal jeden tak za druhým, no a vtedy som bola 1krát u psychológa, mala som predpísaný lexaurin a ďalšie sedenie a niekoľko týždňov. nechodila som dlho, lebo sme si akosi nesadli a môžem povedať, že ma svojimi otázkami viac zdeptával.
potom som si povedala, že takto sa žiť nedá, kúpila si viacero podporných prípravkov a rozmýšľala na časy, kedy som bola ešte tou bezstarostou dievčinou, ktorá tento život tak milovala. potom bolo opäť dobre, ataky chvalabohu zmizli. teraz ko začal nový rok mám pocit, že opäť začína pre mňa ťažké obdobie. veľa sa učím a povinnosti beriem zodpovedne, často som aj do noci hore, aby som sa to naučila. a to práve preto, že v poslednej dobe sa všetko oveľa ťažšie učím ako v minulosti a to ma mierne zdeptáva a spomaľuje, lebo to čo by som inak stihla za hodinku, dnes mi trvá 3 hodinky. ubíja ma škola, ubíja ma každodenná cesta do školy, ubíjajú ma "priatelia", ktorí nie sú nič iné ako závistliví jedinci, ktorí sa tešia z mojich pádov, z ničoho iného. nemám ani chlapca, hoci už bolo viacero ponúk, nikde nie a nie stretnúť takého, ktorý by ma naozaj dostal do kolien, ktorý by bol fajn chlapec. cítim sa dosť osamelá hoci mám rodinu, ktorá ma neustále podporuje. tým zasa pridávam starosti, lebo keď príde atak, potrebujem mať niekoho vedľa seba, len pre ten pocit, že tu niekto je, kto sa o mňa postará keby sa niečo stalo, potrebuje cítiť, že pri sebe niekoho mám. a tak sa stáva, že občas keď som sama doma na mňa opäť prídu úzkostné stavy a najradšej by som bola zavolal iekoho len aby prišiel, ale natoľko sa nemám. viem, že je to pomerne nereálne /predsa len, každý máme nejaké povinnost a mne nemôžu byť k dispozícií 24 hodiín denne/ a viem, že je to pomerne dosť "čudné" /aspoň z môjho pohľadu k môjmu veku/.
úplne najlepšie sa cítim vtedy, keď viem, že nejaký ten týždeň nemusím ísť do školy, keď všetky povinnosti mám vybavené, keď sa môžem venovať svojim koníčkom /na ktoré už tiež nie je veľa času/. vtedy sa cítim naozaj dobre, nič ma neťaží, kľudne spávam. ale teraz je už opäť takému pokoju koniec - opäť prišli na rad starosti, povinnosti, škola, nespavosť, búšenie srdca, slabosť tela a podobne. akosi menej vecí ma vie tešiť, v podstate akoby som strácala zmysel života. aj keď viem, že nie každý deň je pekný, ja mám pocit akoby som stále musela znášať nejaké utrpenie za iných, trápim sa aj nad somarinami. ja sa naozaj snažím z toho dostať, vždy si hovorím, že všetko to je len v mojej hlave a keď si tam "poupratujem", budem zdravá. ale to upratovanie mi nejde a aj keď sa podarí, o pár dní je v hlave opäť bordel. mám svoje veľké sny, ktoré ma vedia troška odtiahnuť od každodennej reality a v ktorých sa cítim fajn, ale mám pocit, že za všetkými snami ma čaká neskutočne dlhá cesta a bojím sa, že pri takýchto stavoch sa k nim ani nedopracujem. predsa len - je to ďaleká budúcnosť a vedia k nej riadne tŕnistá cesta. a nakoľko ja som veľmi citlivý človek a nestabilný, bojím sa toho. chcem sa zmeniť, chcem zmeniť život, ktorý vediem, ale čím sa viac snažím, tým je to horšie. cítim, že všetko sa mi zmenilo, ale k zlému a tak veľmi sa snažím, aby opäť bolo všetko také ako predtým, no nejde to. a lieky nie sú cestou k zmene, preto sa im stránim. beriem mnoho výživových doplnkov, chvíľku bolo lepšie, ale mám pocit, že opäť som tak kde nechcem byť a neviem to zmeniť.
43, ešte mi prosím dodaj trocha energie a povedz mi jednu vec - je možné sa z tých atakov raz a navždy dostať? pretože ja mám strach aj z mojej "doživotnej diagnózy", bojím sa, že toto ma postretne ceý život. keď je chvíľku dobre a som šťastná, opäť sa musí stať niečo čo ma privedie k ďalším atakom a tak ďalej. čítala som, že sa ich nikdy nezbavím, ale ja stále verím v to, že sa to dá. dá sa to? povedz mi prosím ťa, čo tebe pomohlo sa ich zbaviť a začať plnohodnotne žiť? ja som asi veľký slaboch, lebo mi to nijakým spôsobom nejde.

myslim,že clovek ako ja sa narodi a uz do vienka dostane viac obav,uzkosti a strachu ako ini ludia.ja som vzdy bola a podla inych aj stale som usmievava baba.ale ako išiel život a s nim aj stresy a kopec problemov tak som si v sebe ešte aj živila ten strach a uzkost.ked to uz bolo neznesitelne tak som sa citila hrozne,tak ako aj ty simonka pišeš o sebe,tak aj ja ked niekto meskal 5 min ,tak som sa roztriasla,dostala som hnačku,potila som sa,bolelo ma pri srdci....atd ale to bolo to najmenej čo ma postretlo so spojenim s touto chorobou.nakoniec som začala dostavat panicke zachvaty z ničoho nič,strach zo smrti,bolesti na hrudniku,trpnutie ruk a hlavy,no katastrofa,do tyzdna som bola aj 2x na pohotovosti.čo bolo mojim spuštačom ani neviem,asi s atoho uz na mna vela nakopilo,mamina moja mala infarkt a to už bola bodka za všetkymi ostatnymi problemami,ktore radsej ani nechcem spominat.
urcite sa simonka zbavis tychto problemov,len musis chciet s tym niečo robit,nielen chciet s a ich zbavit.
ty pišeš,že tvojim spuštačom je škola,je fajn že vieš že co to je.aj ked samotna škola to určite nie je.neveriš si,maš pocit že to nezvladneš,škola ti tym padom vyvolava stres a stres dalsie uzkosti a napatia.ja sama som presne nevedela ako sa toho zbavit a tak ani tebe neviem povedat čo by ti presne pomohlo.kazdy sme iny,preto ja dnes viem,ze keby sa to prihodilo niekomu z mojho okolia,z mojich blizkych ,určite by som ich hnala k mojmu /vdaka Bohu/byvalemu psychologovi.ja som vedela z enieco robim zle,že to nie je normalne ako sa citim,ale nevedela som čo konkretne by som s tym mohla urobit.a uz vobec som nevedela od kial mam začat.preto jedine čo ti možem odporučit je navstivit psychologa alebo si aspon precitat par knih a aj trochu pocuvat svoje okolie ak mas dobre kamaratky čo si o tebe myslia.niekedy si totizto myslime a dokonca sme presvedceni,ze tak ako veci riešime tak je to najspravnejsie,ale nie vzdy je to pravda.

43, ako ťa čítam, mám pocit, že toho máme veľa spoločného. rada by som sa ťa na pár vecí opýtala, ak ťa nebudem príliš otravovať. totiž, ja akonáhle mám veľa stresu, vždy to vyústi do panického ataku. povinnosti beriem až príliš vážne a momentálne hlavne VŠ. som tam prvý rok, ale je to veľmi náročné, stále som nad knihami a pre mňa to nie je prechádzka ružovou záhradou. ale u mňa je to tiež veľmi veľa strachov. pred asi pol rokom to bol veľký strach o rodinu, o blízkych. mala som viac voľna a v podstate skoro každú voľnú chvíľku sme trávili spolu, strašne som sa akoby naviazala a stačilo, keď niekto meškal 5 minút, chytil ma obrovský atak /nehorázne sa mi rozbúšilo srdce, mala som pocit, že sa viac nenadýchnem, celá som sa začla triasť a podobne/. potom, keď nastali povinnosti, ma tento strach opustil, ale zas prišiel ďalší. po tých viacerých atakoch prisšiel strach z toho, že ako budem ďalej fungovať. čo ak ma to chytí v škole, ako zareaguje okolie, čo ak sa mi niečo stane a podobne. aj ten už našťastie pominul. potom som následne ochorela a do toho zohrala psychika a momentálne ma to drží. mám strach, že zomriem (to je ten najväčší strach, ktorý ma drží) cítim sa tak zvláštne. chvíľku je všetko v poriadku, ale potom príde taký zváštny stav, neviem. ale viem, že všetko to má v tomto období na svedomí škola, beriem ju až smrteľne vážne. no a k tomu občas tie ataky (silné búšenie srdca, nemôcť sa nadýchnuť, teraz chytené priedušky, oslabená imunita, bojím sa, že to vyústi až do smrti) myslíš, ža sa to dá prekonať? dá sa zbaviť stresov zo školy začať si život viac užívať? lebo zisťujem, že mne stvorili asi len pre prežívanie stresov, nič iné. (a áno, v minulosti som bola tiež stresák, ale určite nie až takýto, počas strednej som menej stresovala ako teraz, ja neviem čo to je. opäť chcem byť to usmievavé žieňa plné radosti.)

je super,ked si ktokolvek ale hlavne človek trpiaci uzkostou a panickymi poruchami,vie uvedomit ,že strach je normalna ludska vlastnost.a hlavne uzná,kedy ten strach už nie je normalny a kedy už ovlada viac našej mysle ako je vhodne.myslim,že ak toto pochopi kazdy kto ma problem, tak zvitazil.lebo jedine ak pochopime kde je chyba ,tak možeme s nou pracovat,možeme ju začat ovladat,nie ona nas.
zuzanama je super,že to zvladaš a som aj ja velmi rada,že som stretla niekoho kto ma podobne myšlienky a hlavne že sa mu podarilo s tymito myšlienkami zvitazit.ja som uz vela ludom rozpravala moj pribeh ale kazdy mi nato povedal:tak si na tom nebola tak ako ja,pre teba to bolo lahsie.je jedno porekadlo a ja sa ho držim ,preto nikomu nevyvraciam,čo si mysli.MOJE TRAPENIE-JE NAJVACSIE TRAPENIE,MOJA BOLEST-JE NAJVACSIA BOLEST,MOJA VYHRA-JE NAJVACSIA VYHRA!

43, ty si super, ked som si precitala toto:
čitanie knih ti samozrejme nepomoze emma,ale ak pochopiš o čom hovoria tie knihy,nenapadnym sposobom sa doracuješ k zmenam na sebe,na svojom mysleni,
tak som si spomenula na svoju psychiatricku, ked som jej povedala na kontrole, ze si kupujem take knihy, tak sa usmiala a povedala, ze ich nestaci kupovat... Ty ides este dalej, nestaci len citat... Som rada, ze konecne som natrafila na niekoho, kto rozmysla ako ja, teraz viem, ze som na spravnej ceste, hoci som to vedela aj predtym, len som sa citila trochu osamotena v sireni mojich novych presvedceni, lebo nie vzdy som sa stretla s pochopenim.
Ivanka, prajem ti vela zdaru, tu vidis, ze sa to da, netreba sa roky zbytocne trapit. Skus aj ty, ci by ti citanie spominanych kniziek nepomohlo, no najviac pomaha, co viem z vlasten skusenosti, uvedomit si a prijat, ze to, ako som zila a myslela doteraz nie je v poriadku a doviedlo ma to do tohto stavu a chcem to zmenit.
Emma, ty mas stastie, ze dokazes chodit von, ze mas strach len ked si sama doma. Vseliake myslienky napadaju aj mna, hocijake somariny, napr. nasi isli vcera na chatu a ja za nimi idem koli praci az dnes, tak ma napadlo, co ako sposobia chlapi bez dozoru poziar, no somarina, je dolezite vediet, ze toto ta moze napadnut, ale teba to nechat tak a sustredit sa na nieco ine. Tiez ma niekedy prepadne strach, ked som sama, to je normalne, ale neprikladam tomu vyznam. Boli casy, ked son nemohla sama nikam chodit, na nakup. Ja si myslim, ze strach je normalna ludska emocia, ale len dovtedy, kym ti nesposobuje problemy v beznom zivote. Bat sa vyjst na ulicu, alebo cestovat autobusom, alebo dospela osoba ostat sama v byte, to nie je standardna reakcia, takze to treba zmenit, treba na tom precovat da sa to. Emka, ak mozes chodit von, chod si zaplavat, zacvicit, "vyplavis"serotonin, co ti chyba a bude ti ovela lepsie.

zuzanamma,tak naozaj tvoj pribeh je velmi podobny mojmu.a dokonca aj teraz ja sedim sama doma a je mi super.mam den pre seba,robim si co chcem a vobec nevnimam ze by to malo byt pre mna stresujuce,ba naopak.moj strach zo samoty sa mi sem tam vrati len ked som cez noc sama doma,to uznavam -neznašam.ale u mna to nebol len strach zo samoty,u mna to boli strachy všeobecne.bala som sa neustale o rodinu,bala som sa chorob a nevedela som pozitivne mysliet,moje myslienky boli len kedy sa co zle stane.uzkost a panika zvitazili nad zdravym rozumom.
čitanie knih ti samozrejme nepomoze emma,ale ak pochopiš o čom hovoria tie knihy,nenapadnym sposobom sa doracuješ k zmenam na sebe,na svojom mysleni.všetky knihy ,ktore spomina zuzanamma mam aj ja a naozaj vrelo odporučam.pytala si sa o čom sa s tebou psycholog rozprava-v mojom pripade to ani tak nebolo o rozpravani ,ja som totižto tiež nevedela rozpravat o svojich problemoch a na začiatku som si ani nepripuštala nejake problemy,skor som nevedela pochopi z čoho možem mat tie stavy.natrafila som zrejme na vynikajuceho psychologa,ktory pracoval so mnou tak super,že sa mi to zapačilo a vzdy som sa tešila k nemu.lieky som ja žiadne neuživala,,odmietala som do seba pchat chemiu,verila som že to zvladnem s pomocou psychologa a po prvych stretnutiach nebolo uz o tom pochyb.jedine čo som uzivala bolo magneb6,pila som čaje uvolnujuce a upokojujuce ,vyradila som kavu a začala som športovat,vela som citala a tym som sa aj vela ucila.
netrva to tyzden a ani meisac kym sa mi podarilo zbavit sa zachvatov uzkosti ale ani neviem ako odchadzali a postupne sa mi začal život normalizovat.

Ahoj Zuzka,

to mi je jasné,že nútiť ju nemôžeme a každý vnímame situácie v živote inak,ale ja som išla ku psychologičke po 7rokoch mojej choroby a to bolo veľmi neskoro!!! Nikdy by som to už nespravila,práve tam by som začala najprv psychoterapia a potom v najhoršom prípade psychiater.Ale ja som v tej dobe o týchto chorobách takmer nič nevedela a tak som začala papkať lieky od psychiatra vo viere,že mi určite pomôžu.Keď som počula slovo psychoterapia...v žiadnom prípade,ale čo už...stalo sa...múdry sa učí na chybách iných,hlýpy na vlastných!!!Od základu som zmenila myslenie,netýram sa pocitom čo ak to na mňa teraz príde...bože som sama doma,určite sa mi niečo stane,...skrátka stále sa snažím zamestnávať si niečim hlavu,keď si myslím,že ide na mňa panický atak,alebo jeho slabší odvar,tak začnem čokoľvek robiť a v duchu si poviem "ako to prišlo,tak to aj odíde" a naozaj to Zuzi funguje,keď sa akoby menej bojím tej hnusnej chvíľky a nie som napätá ako struna oveľa rýchlejšie ten odporný pocit odíde.Ja sama som tomu pridávala predtým na grádoch,lebo som sa tým prehnaným strachom ešte viac ubíjala.

Tejto kočke som odporúčala psychológa,lebo ako som písala príspevok,tak ona medzitým napísala ten svoj a tam popísala,že nemá s tým dobrú skúsenosť,ja som bola v tom presvedčení,že ho odmieta hoci to nikdy neskúsila.Určite jej knihy pomôžu,ale možno sa mýlim,že nebude "len" čítanie kníh postačujúce,lebo má už dosť veľký problém,ale budem jej držať veľmi palce!!!

A tebe sa ako darí???

Prajem pekný večer

Ja vzdy ked som s niekym najcastejsie s frajerom tak akokeby sa nabijem nejakou energiou a a jednoduch vtedy mi je super. akoby mi ani nikdy nic nebolo. ale napriklad rano ked sa zobudim a zistim ze som sama tak hotova katastrofa. vzdy sa snazim niekam vypadnut. este ze mam super susedu a stale som u nej pichnuta. alebo niekedy u babky. nastastie byvame dost blizko. aj teraz som doma s mamou takze som v pohode ale kebyze tu sedim sama tak si to ani neviem predstavit. asi by som sa zblaznila alebo by som bola u susedy hhh niekedy mi to je az smiesne ach jaj
no budem muset pozhanat tie knihy.