Kto je šťastný?

jajka001_, aj ja súhlasím s tebou, samozrejme nech je človek akokoľvek milý a nesebecký, vo svojej podstate niečo od toho, že pomôže čaká, určite očakáva, že ak pomohol, a bude niečo potrebovať od toho komu pomohol, tak že nebude problém. A ak je ten druhý neochotný, už je tendencia tiež sa inak k nemu stavať, už ďalšia pomoc nebude úplne úprimná.

azuritko, uplne s tebou suhlasim, ak niekomu pomozem, necakam za to vdacnost ani odplatu, robim to pre dobry pocit
ale obcas naozaj zamrzi ked niekomu pomahas a pomahas a on sa ti zrazu obrati chrbtom aj v malickosti alebo ta aj podrazi. ale uz som sa poucila, poznam takych ludi co len zneuzivaju inych a takym ked pomozem tak len s tym vedomim ze od neho nic dobre necakam. a obcas aj pomoze takym ludom otvorit oci, niektori sa zrazu uvedomia a zmenia sa. v ramci svojich moznosti :)

Už len to, že sa môže človek vypovedať niekomu, to mu pomôže. Proste napríklad ja som už kecal s pár ľuďmi o problémoch, a väčšinou sa mi podarilo zľachčiť situáciu, a dopomôcť k zvládnutiu problému (aj keď to neboli nejaké ohromne ťažké a nevyriešiteľné) A keď mňa niečo trápi, mám dosť kamošov, ale sú asi len traja ktorým hovorím o svojich chúlostivejších problémoch. A často mi stačí len o tom povedať, ja si často riešim veci sám, lebo po zvážení všetkých možností sa málokedy stane, že niekto by mohol poskytnúť niečo nové. Ale snažím sa pomôcť a počúvam rád. Lebo viem že to tomu druhému pomôže minimálne tým rozhovorom, ak už aj k problému nebudem mať nič iné čo povedať.

Azuriitko,
len dnes sú mnohí takí, že si ani nepripustia, ked im pomôžeš. Vobec si to neuvedomia, že ked sa ti vysťažujú a je im lepšie. Skor si myslia, že si to oni sami vyriešili. Ale to je pravda, že nakoniec si všetci musíme aj tak pomôcť sami. No rozhovor s druhým nám môže mnohé objasniť .

mariaa,
ked sme zdraví, veľa vecí si nevšímame a nechápeme. Vypočujeme si druhých, ale im nerozumieme. Nerozumieme ich bolesti. Velmi ťažké je porozumieť bolesti a smútku toho druhého aj ked sa snažíme akokoľvek.
Poznám to velmi dobre.
Ked mi nic nebolo, nerada som počúvala o chorobach a problémoch iných. Az ked som vážnejšie ochorela, začala som viac vnímať a chápať trápeniam ostatných.

Ale teraz práve akoby som takych nešťastných priťahovala. Rozmýšľam, kde sú ludia z mojho okolia tí spokojní, pohodoví?

Je to proste o tom, že to čo máme, je pre nás samozrejmosť, a nerobí nás to šťastnými len preto, že to patrí k životu. Ale ako sa tu už píše, niekde sú šťastný za kúsok chleba, ak sa majú kde schovať pred slnkom, ak okolo neho aspom 10 minút nelietajú guľky. Preto sa treba vedieť radovať aj z úplných maličkostí, a neulpieť na veľké veci.
A k tým problémom, ono v podstate to, že niekto sa mi vypovie o problémoch, ja sa mu pokúsim pomôcť, tým by to malo hasnúť. Ja som šťastný, že som pomohol, on je šťastný, že mu bola poskytnutá pomoc v ťažkej situácii. Ja by som nemal čakať za to plácu. Mojou plácou je radosť. A už je iba na tom druhom človekovi, či cíti, že mi je niečo dlžný alebo nie. Slušnosť káže, že by to cítiť mal. Ale záleží to už na ňom, a ak potrebujem ja pomoc a on neposkytne, iba mi to viac povie o jeho charaktere.

STASTIE
ja ked som bola zdrava tak som sa nepotrebovala STAZOVAT atd./vedela som to nejak spracovat v sebe,tak ze ma to netrapilo...a ked sa niekto prisiel postazovat,tak mi to nerobilo problem ho vypocut.../MNE TO NEUBLIZILO A IM TO POMOHLO/
ale clovek sa ocitne v zivote aj v inych situaciach a ked som bola na tom zle po zdravotnej stranke,tak som mala potrebu sa vyrozpravat,ale nebola som pochopena,a hlavne aj od takych,ktory sa chodili ku mne vypovedat,nie len o sebe,ale aj o svojich rodinach rozpravali ake maju problemi/nikdy by ma nenapadlo ich nejakym sposobom odsudit atd.kdezto ONI uz sa zachovali INAK VOCI MNE/...to ma dlho trapilo...ale zasa som sa naucila spracovat to v sebe tak,aby som to nikomu nemusela hovorit...
A POVEDALA SOM SI,ONI MI NESTOJA ZA TO...
STASTIE
tak aj ty povec si ved ti nikto nestoji za to aby si sa koli nemu trapila...
a presne ako pises....NIE JE VOJNA...tak mozme byt radi,lebo ked zacne vojna,az potom budeme NESTASTNI...
PREDSTAV SI,ZE BY PROTI TEBE SIEL TAKY TANK...KOLKO LUDI MUSI UTEKAT PRED BOMBARDOVANIM ATD.
aj tak mame este STASTIE,ze je tak ako je...

no asi fakt je, že šťastný je ten, kto má okolo seba ľudí, či uz rodinu alebo priateľov, pri ktorých sa cíti, že ho chhápu, ci uz v radosti alebo starosti. Dnes je veľa ľudí akoby osamelých, myslím tak vnútorne.
a pritom vsetko máme, nieje vojna...

mariaa, to pznám. aj mne sa stava, že sa mi priatelia vysťažujú, ale mna akoby nepočuli, ked ma niečo trapi.

mne to osobne nevadi ked sa ludia stazuju,hlavne to nesmie byt ZNEUZITO,inak mne to neposkodi a im ked to POmoze tak nech sa vyrozpravaju...
ale postrehla som jednu zaujimavu vec v zivote,kym sa ku mne chodili STAZOVAT atd.a ja som ich vypocula bolo ok...ja som sa moc nestazovala,ale kedze, kazdy clovek prechadza vselijakymi obdobiami,tak aj ja som mala take,ze som sa potrebovala postazovat,a prave ty,ktorych som niekedy vypocula a pomohla,mna moc NEPOCHOPILI ked som to potrebovala ja...
ja som napr.teraz STASTNY CLOVEK,LEBO MI PRISLI NA NIECO,CO MA VELMI DLHE ROKY TRAPILO...

ludske stastie zavisi aj od toho medzi akimiludmi zijes a o zodpovednosti a pochopeniu inich.zvicajne sa rozprava o problemoch a nie o stasti ,lebo stastie ti zavidia.