Ahojte, narazila som na toto fórum len náhodou...som mamičkou na materskej dovolenke, matkou takmer 2-mesačného bábätka. Myslela som si, hlúpo a naivne, že príchod nového človeka celý môj život zmení. Od puberty bojujem s anorexiou, mám takmer 30 a nepodarilo sa mi vyliečiť sa. Sú roky, áno už môžem hovoriť o rokoch, keď sa mi darí a choroba je v úzadí, ale prídu opäť chvíle a roky, keď chudnem a dennodenne myslím len na jedlo a kontrolu v jedení. Najväčšie sklamanie zažívam teraz, keď som ako matka sama so svojím dieťaťom, deň čo deň a najväčšiu radosť z neho mi opäť kalí návrat tej hnusnej choroby. Už ani neviem, kde hľadať jej pôvod, prekliala som ju už toľkokrát, žiť tak bez nej...žiť normálne...nemyslieť na jedlo...ani nedúfam, že sa raz vyliečim úplne. Zo všetkého najviac sa túžim koncentrovať len na život mojej malej dcérky. Chýba mi však sila...anorexia prichádza vždy, keď ostávam sama, sama so svojimi myšlienkami. Je to strašné, viem, že ochorení na svete a ľudských osudov je veľmi veľa, mne sa však táto choroba javí ako strašiak, ako ten najväčší strašiak v mojom svete. Máte niekto skúsenosti s anorexiou? Je medzi vami mamička, ktorá bojuje s podobným problémom? Prosím, ozvite sa...
Ako
ahoj abcde, aj tebe ďakujem za odpoveď. Ja som mala šťastie na milujúcich rodičov a rodinu, sú pre mňa jedinou oporou v mojom živote. To isté by som samozrejme chcela dať svojej dcérke. Stále sa však bojím, že materstvo nezvládnem, že nebudem stopercentnou mamou...stále mám pocit, že sa vo mne neozývajú tie pravé materské pudy...necítila som ich ani hneď po pôrode...moje dieťa akoby ani nebola moje...necítila som k nemu nič...je to zvláštne, myslela som si, že tie maminkovské pocity nastanú ihneď a zaraz, tá zvláštna eufória a radosť...nič z toho...zvykám si na toho nového človiečika a začínam ho milovať každým dňom...dúfam, že nájdem silu vyliečiť sa a žiť normálne. A strach z kritiky mám i ja, neúmerný, dokážem sa ňou trápiť tak veľmi, až z toho chvíľami strácam rozum. Dokonca si pamätám kritické vety učiteliek zo základnej školy, či kamarátov z prvej, druhej triedy...Prajem pekný deň a tiež želám veľa sily...
ahoj jajka001, neuveríš, ale my doma vôbec nemáme veľké zrkadlo :-) a ani váhu a mojím problémom nie sú ani kilá navyše. Práve naopak, mám normálnu váhu, či skôr ľahkú podváhu. Trápi ma len, že väčšina myšlienok dňa sa točí okolo jedla - či som náhodou nezjedla priveľa, primálo, či sa stihnem, nestihnem najesť...mám strach, že si nestihnem uvariť obed, že sa nestihnem najesť. Je to absurdné, až hlúpe...neviem si jednoducho uvedomiť, že sú v živote dôležitejšie veci ako je jedlo. Mrzí ma, že celý tok mojich myšlienok smeruje práve k jedlu, je to toľké mrhanie, toľko dôležitejších vecí uteká...Povedala som si, že si musím nájsť niečo, koníček alebo činnosť, ktoré by boli silnejšie ako anorexia, ktoré by všetku moju pozornosť odlákali inam. Skúšala som to s angličtinou, pestovaním kvetov, a paradoxne varením...a stále skúšam. V každom prípade ďakujem za tvoj názor. Veľmi si ho cením.
anka, vyhod zrkadlo aj vahu. to je skvela rada, naozaj. ja som to urobila, ked som otehotnela a prerabali sme izbu, nemali sme kam dat to velke zrkadlo, tak som sa ho zbavila. a s radostou. lebo som vedela ze sa nebudem stale do neho divat a mysliet na to kolko som pribrala. tesila som sa z kazdeho kila, lebo som bola tehotna a nemala som vycitky ze priberam. a po porode takisto, nesmies chudnut, ked kojis. hlavne je aby ste obaja, ty aj babatko, boli v pohode. a si krasna aj s kilami navyse. neboj oni casom zmiznu. postupne ako bude babatko rast. nemysli na to a papaj zdravo. mas najkrajsi cas v tvojom zivote tak si ho uzivaj naplno.
Nevzdávaj sa, nedovoľ anorexii, aby ťa pripravovala o radosť z bábätka! Nebuď sklamaná, že si dúfala, že to s dieťatkom zmizne..a vôbec buď hrdá na seba, že máš bábätko, že si mamina!, veď to je znak toho, že si na dobrej ceste!Dôležité je teraz, aby si bola pri dieťatku čo najviac vyrovnaná, bábätko vycíti neistotu, nervozitu. Si pre ňu teraz veľmi dôležitý človek a aj do budúcnosti, daj jej pocítiť lásku, počúvaj jej potreby...Mne chýbalo v detstve to, že som necítila, že ma ľúbia, že mám hodnotu, že sa nezaoberali mojimi potrebami, problémami...že som sa stala citlivá voči kritike a názorom ostatných...
Nechci mať iné problémy ako anorexiu-aj pre mňa je to hrozný strašiak- ale pozri sa na to aj z inej strany-si si vedomá problému, niečo ťa aj naučil do života- napr. citlivosti..
Ahoj ja12678, ďakujem za odpoveď. Nie si mamou, ako sama píšeš, ale tvoje slová o tom, ako takým hlúpym chovaním raz môžem trápiť moju dcérku, sú pravdivé. Udreli presne na citlivú strunu, ďakujem. Najhoršie na PPP je, že si človek uvedomuje absurdnosť svojho chovania... ak by však bolo také jednoduché skoncovať s celým tým trápením, nebolo by tých postihnutých a bezradných toľko, ako ich je.
Ahoj, ja mám od mamičky dosť ďaleko :D ... ale píšem preto, lebo aj moja mama je anorextička. Nenávidím, keď sa obzerá pred zrkadlom a hovorí na svoje boky, že sú široké, aj keď podľa mňa, sestry, i brata sú úplne normálne. Takisto som nezažila deň, keby mama s nami normálne jedla. Nikdy v živote. Stále po nás iba dojedá zvyšky. Keď jej hovorím, aby začala normálne jesť, len povie že \"z našich zvyškov sa naje dosť\", Alebo sa cez víkend nažerie do prasknutia, najmä večer, a potom sa čuduje, prečo sa cíti \"spuchnutá\". Nie je to s ňou tak zle, že by bola na pokraji smrti, ale predsa sa o ňu bojím e a lezie nám na nervy \"tým aká je otrasne tučná\"-priotm nieje ani náhodou, je taký chudší priemer, ideál.
Prosím ťa, hádam nechceš takto trápiť svoju dcéru?
Držím ti palce aby si to prekonala:)
