Za tie dlhe roky, co trpim PPP, mi tato choroba postupne vzala vsetko, teda okrem volnych chvil a radosti zo zivota...rodicom som sposobila a stale sposobujem velke trapenie, velmi ma lubia a vzdy pri mne budu stat, ale hrozne sa trapia a chceli by mi pomoct ale uz nevedia ako. so sestrou sme sa tiez odcudzili, uz ju nebavili moje vecne vyhovorky ked sme mali niekam ist, pozna ma velmi dobre na to, by vedela ze som prave vtedy bola nad zachodovou misou...celkovo sa jej hnusilo moje prejedanie sa a vsetko okolo toho.kamarátov postupne stracam tiez,vsak koho by bavilo volat mi stale dookola a stale byt odmietnuty.alebo este lepsie je vodit vsetkych za nos ze sa s nimi stretnem a nakoniec vzdy radsej zvolim jedlo a vymyslim si nejaku trapnu vyhovorku preco nemozem prist.kamosku z vysokej skoly, s ktorou byvam, v podstate ani nevidam, lebo ja sa vzdy po veceroch prejedam a domov chodim ked ona uz spi. a moj neporiadok, vsade sa povalujuce jedlo a ovracane steny na zachode nasmu kamaratstvu nepridali, a to sme si boli tak velmi blizke. priatela, s ktorym som bola at rokov, som stracala uz dlho, ved som sa mu vyhybala a najradsej som bola sama so svojim jedlom. klamala som ho ze cestujem na vikend do rodneho mesta, ze som v praci do neskoreho vecera, ze musim ist za klientmi, ze to a ono...len aby som mohla byt sama a jest a jest...viackrat sme sa o tom bavili, bolo mu smutno ze aj ked ma ma je v podstate sam, zvykol si uz len citat moje maily a pocut moj hlas v telefone...o sexe ani nehovoriac, ten ked sme mali, tak som sa vzdy premahala len kvoli nemu (v poslednej dobe som sa uz ani nemahala s premahanim sa), a tie casy ked som na tom bola lepsie a sex ma naozaj bavil, su uz davno prec. uplne chapem ze sa to rozhodol vzdat, takuto ignoraciu si nezasluzi nikto. a to mi daval viacero sanci a ja som vzdy slubovala ze vsetko sa zmeni, ze s tym skoncim a zase bude vsetko ako predtym...a este v ten vecer som sa zase prejedla...teraz ked mi povedal ze on uz takto dalej nevladze a aj ked ma stale velmi lubi, takyto vztah ho ubija viac ako ziadny, som si uvedomila, ze som kvoli utkvelej tuzbe po stihlosti stratila moju jedinu lasku ktoru som v zivote mala a s ktorou som snivala o spolocnej buducnosti a rodine. a aj ked som si myslela ze uz ani plakat neviem, tieto jeho slova ma rozplakali na velmi dlho...clovek si uvedomi co mal az ked to strati...baby, nedopustte aby aj vam tato choroba vzala vsetko.
kvoli bulimii som prisla aj o priatela
bibi,
ja som bola v hlavnom meste ubytovana a bola som tam tyzden, do 4. septembra. Pre mna to nebol stres v tom zmysle, ze by mi nejak chybalo vracanie, praveze to jedlo tam som si neskutocne uzivala, co sa patricne prejavilo aj na mojej vahe. Ale konecne som ochutnala aj to, co som si nikdy na dovolenke nedopriala, ako napr. musaku, jahnacinku a vsetky tie mastne vecicky... mnam. Ja som prezivala stres trosku ineho druhu - svojho frajera som nespoznávala, v noci som sa budila s pocitom, že ležím pri cudzom človeku a bolo mi do plaču, premýšľala som, čo ja tu vôbec robím, veď už si nemáme čo povedať... asi som príliš veľa od toho čakala. Ja som totiž tri týždne predtým zmenila prácu a odvtedy som nevracala. Sekla som s tým zo dňa na deň a postupom času ako som abstinovala, akoby praskla tá bublina okolo mňa, čo mi roky tlmila city. Dôsledkom toho bolo, že som všetko preciťovala oveľa intenzívnejšie, mala som v sebe strašný optimizmus, strašne veľa chuti do života. A začala som si nahovárať, že my dvaja ešte máme šancu, že tentokrát nám to už určite vyjde. A strašne som sa na tú dovolenku tešila. Zrejme som očakávala, že on bude rovnako euforický ako ja, ale opak bol pravdou. On sa za tie dva roky strašne zmenil, tak si zvykol na samotu v byte a príležitostný sex s náhodnými známymi, že už asi nevie, čo je to mať niekoho týždeň v kuse pri sebe... bolo to strašné zistenie. A síce bol ostrov fakt strašne krásny, mne tých sedem dní pripadalo ako celá večnosť... chcela som to ukončiť hneď ako sa vrátime, ale keď som konečne naškriabala sily a povedala, že ja už nepočítam v budúcnosti s ním, zasa ma presvedčil, aby som mu dala čas do konca roka, že príde na Slovensko a budeme spolu žiť. Tak som súhlasila s touto lehotou, zčasti možno preto, že som si myslela, že sa mu to aj tak nepodarí. No uvidíme.
Ak ti mám niečo povedať o sebe - tak ja mám o mesiac 29, pracujem v Rakúsku už zopár rokov, striedavo žijem tu dva týždne a tam dva týždne. Možno aj to bol jeden z dôvodov, prečo nám ten vzťah krachol - pendlovala som medzi Slovenskom, Rakúskom, Čechami... Teraz študujem tretí ročník učiteľstva nemčiny - snažím sa priblížiť k môjmu vysnívanému jobu - prekladateľka, tlmočníčka.
Bibi, ak by si mala chuť, môžeme aj súkromne zamailovať. Ja totiž hľadám ďalšiu inšpiráciu a ďalšiu silu do bola s mojím démonom a s tou nitrianskou skupinkou sa to strašne pomaly rozbieha. Držím sa zubami - nechtami, nechcem do toho znova spadnúť až po uši, ale pravda je taká, že od toho sklamania na Rodose mi už bulímia znova šlape na päty... Ak chceš, mohli by sme si týmto spôsobom navzájom pomáhať.
Soráč za tú záplavu písmeniek, ale dobre mi to padlo:))))
somtuzasa,
dakujem pekne za povzbudenie a pochopenie, aj ja som vycitila istu podobnost medzi nami, ked som citala tiez tvoje dalsie prispevky. mimochodom, aj som tento rok dovolenkova na Rhodose ako ty a tiez som zazila ten sok po prilete do BA ked teplomer ukazoval 11 stupnov:-) bola som v termine 8.-14.9. s priatelom (teraz zda sa ze uz s byvalym)a aj ked ostrov bol krasny, pre mna to bol stres a celodenne rozmyslanie ako, co a kedy budem jest. vobec som ten tyzden nevracala, ale nastastie sice som jedla, ani raz som sa neprejedla,jedla som celkom v norme. samozrejme prehanadla som nezanedbavala. ja totiz beriem denne ajvelke davky prehanadiel (Fenolax). som uz na nich zavisla nielen psychicky, ale aj fyzicky.ten tyzden na Rhodose a este jeden ked som bola s priatelom na chalupe v horach boli vlastne jedine dni, ked som jedla a nevracala za tento rok. mam pocit ze na dovolenke s priatelom sme sa viac hadali ako normalne rozpravali a uz tam sme podla mna obaja pochopili ze je to nasa spolocna dovolenka a koniec je neodvratny. a v ktorom stredisku si bola ty? ja v Kolymbii.
inac mam 29 rokov, vystudovala som VS a uz skoro päť rokov pracujem v BA ako pravnicka. a ty? budem rada ked mi tiez nieco prezradis o sebe, strasne potrebujem nejaku spriaznenu dusu:-)
co sa tyka tvojho byvaleho priatela, asi stoji za to skusit to s nim znovu, aj ked pises ze mas pocit ze mas tusenie ze by si do toho nemala ist. aspon si poviete ze ste tomu este dali druhu sancu, ci uz vyjde alebo nie. ale zase na druhej strane, aby ti to pripadne este viac neublizilo a nemalo vplyv na tvoju chorobu.
tesi ma ze sa ti dari bojovat s prejedanim, ze mas silu a motivaciu a snazis sa, ze zaznamenavas pokroky a si na ne pravom hrda,lebo ja sa ani len nesnazim a nechavam sa tym unasat dennodenne...
bibi, v ktorom meste si??? napis mi na namdam@azet.sk, prosim, chcem s tebou hodit privatnu rec.
inak sa ospravedlnujem tym, ktorym som este neodpisala, pocas skoly som na nete len chvilkovo, ale cez weekend to vynahradim.
ahoj, no u mňa to začalo asi tak v 13-14-tich (teraz mám 23), mala som nadváhu ale zas nie nejakú vážnu. Ale na ten perfekcionizmus som si zvykla v rodine, vo všetkom som sa snažila byť najlepšia a nikdy to nebolo dosť dobré... inak sestra už vtedy trpela - a dodnes trpí- ppp. tak som schudla už ani neviem či 12 či 14 kíl. na strednej som sa z toho dostala - študovala som v inom meste - aj keď som k svojmu telu a jedlu nikdy nemala najlepší vzťah. Na výške sa to ale vrátilo, mala som anorexiu, striedali sa lepšie aj horšie obdobia. Začala som aj vracať a to napriek tomu, že som sa nikdy neprejedávala, jednoducho som len mala výčitky. Chodila som k psychologičke, neskôr k psychiatričke. Mala som aj rôzne vzťahy, ale hovoriť otvorene o mojich problémoch som dokázala až s mojím terajším priateľom. Ako sa mi neskôr priznal, rozmýšľal nasledovne: ak sa s ňou aj rozídem, najprv jej musím pomôcť... To už bolo dávno a sme spolu už dva roky, myslím, že ma naozaj miluje, napriek tomu, že pozná aj moje najtemnejšie tváre... Stále nie som úplne ok, ale vždy to dokážem zabrzdiť... mne antidepresíva nesadli, bola som z nich taká utlmená...a po istom čase ťa ani psychoška ničím neprekvapí... inak na liečbu bulímie je myslím pezinok celkom vhodný, kamoška tam bola a chodila som ju navštevovať. a nemohla by si sa otvorene porozprávať s kamarátkou, ktorou bývaš? aj tak vie svoje a tebe by možno pomohlo, že ťa niekto trošku kontroluje, alebo by ste si mohli spolu navariť a potom niekam vypadnúť. ale viem, že to nefunguje len takto jednoducho...
bibi,
tak to je fakt veľmi smutný príbeh. Môžem sa spýtať koľko máš rôčkov, čo študuješ a kde pracuješ? Nechcem vyzvedať, ale potešilo by ma keby si odpovedala, vidím totiž medzi nami dosť veľké paralely. Mňa síce frajer nenechal kvôli ppp, ale tiež som ten vzťah ničila svojimi večnými zatajovačkami a nervovými záchvatmi keď prišiel skôr ako bol ohlásený, keď som zrovna bola napchatá na prasknutie a veľakrát som ho vyhodila s tým, že nech príde neskôr... síce ma nenechal, ale dohnala som ho k tomu, že mi zahýbal a síce ešte stále ľúbi mňa, ale tými neverami sa medzi nami niečo stalo, čo už sa asi nedá preklenúť... nie sme spolu dva roky, zasa spolu komunikujeme, ja čo sa ppp týka, som už na tom lepšie, ale ešte v tom lietam, ale neviem, či mu dokážem veriť a či ešte on by ma vedel brať ako normálnu vyrovnanú ženskú... ale máš určite šancu, ja som v poslednej dobe veľmi zredukovala svoje záchvaty, zmenila prácu, chystám sa presťahovať, študujem, proste snažím sa. Nehovorím, že nemám zlé dni, ale je ich čoraz menej... DRŽÍM PALCE, si inteligentné dievča, ty to dokážeš!
:(( mne bolo skoro do placu ked som si to citala ,,ja chora niesom a ani si to neviem predstavit ake to je ,,ale jedno viem urcite ze to musi byt tazke ,,drzim palce
jasne, liecim sa uz dobrych par rokov ambulantne u psychiatra (PPP trpim uz 12 rokov), chodila som aj k psychologicke, v podstate uz roky som na antidepresivach. viem ze na to aby som sa vyliecila treba hlavne velmi chciet a bojovat...ale ja uz nemam sil...zvazujem hospitalizaciu v pezinku, nech si mozem povedat ze som to aspon skusila...Afrika, gratulujem ze uz si z toho von a tak trosku aj zavidim:-)sko sa ti to podarilo?
ahoj, no to je naozaj veľmi smutný príbeh... určite si sa za tie roky liečila, nič ti nepomohlo sa z toho dostať? ja som mala šťastie...
