Za tie dlhe roky, co trpim PPP, mi tato choroba postupne vzala vsetko, teda okrem volnych chvil a radosti zo zivota...rodicom som sposobila a stale sposobujem velke trapenie, velmi ma lubia a vzdy pri mne budu stat, ale hrozne sa trapia a chceli by mi pomoct ale uz nevedia ako. so sestrou sme sa tiez odcudzili, uz ju nebavili moje vecne vyhovorky ked sme mali niekam ist, pozna ma velmi dobre na to, by vedela ze som prave vtedy bola nad zachodovou misou...celkovo sa jej hnusilo moje prejedanie sa a vsetko okolo toho.kamarátov postupne stracam tiez,vsak koho by bavilo volat mi stale dookola a stale byt odmietnuty.alebo este lepsie je vodit vsetkych za nos ze sa s nimi stretnem a nakoniec vzdy radsej zvolim jedlo a vymyslim si nejaku trapnu vyhovorku preco nemozem prist.kamosku z vysokej skoly, s ktorou byvam, v podstate ani nevidam, lebo ja sa vzdy po veceroch prejedam a domov chodim ked ona uz spi. a moj neporiadok, vsade sa povalujuce jedlo a ovracane steny na zachode nasmu kamaratstvu nepridali, a to sme si boli tak velmi blizke. priatela, s ktorym som bola at rokov, som stracala uz dlho, ved som sa mu vyhybala a najradsej som bola sama so svojim jedlom. klamala som ho ze cestujem na vikend do rodneho mesta, ze som v praci do neskoreho vecera, ze musim ist za klientmi, ze to a ono...len aby som mohla byt sama a jest a jest...viackrat sme sa o tom bavili, bolo mu smutno ze aj ked ma ma je v podstate sam, zvykol si uz len citat moje maily a pocut moj hlas v telefone...o sexe ani nehovoriac, ten ked sme mali, tak som sa vzdy premahala len kvoli nemu (v poslednej dobe som sa uz ani nemahala s premahanim sa), a tie casy ked som na tom bola lepsie a sex ma naozaj bavil, su uz davno prec. uplne chapem ze sa to rozhodol vzdat, takuto ignoraciu si nezasluzi nikto. a to mi daval viacero sanci a ja som vzdy slubovala ze vsetko sa zmeni, ze s tym skoncim a zase bude vsetko ako predtym...a este v ten vecer som sa zase prejedla...teraz ked mi povedal ze on uz takto dalej nevladze a aj ked ma stale velmi lubi, takyto vztah ho ubija viac ako ziadny, som si uvedomila, ze som kvoli utkvelej tuzbe po stihlosti stratila moju jedinu lasku ktoru som v zivote mala a s ktorou som snivala o spolocnej buducnosti a rodine. a aj ked som si myslela ze uz ani plakat neviem, tieto jeho slova ma rozplakali na velmi dlho...clovek si uvedomi co mal az ked to strati...baby, nedopustte aby aj vam tato choroba vzala vsetko.
kvoli bulimii som prisla aj o priatela
ahoj somtuzasa, potesila si ma tvojou promptnou odpovedou:-)
vyjadrila si to naozaj vystizne - moj zivot naozaj pozostáva len z pendlovania medzi prácou, chladničkou a WC...vestky moje dni, tyxyzdne, mesiace su rovnake a nedokazem to zmenit.
pravdu povediac, aj sa sama cudujem ako som vobec mohla vystudoovat VS, ked som sa vlastne vzdy ucila vo velmi zlom fyzickom aj psychickom stave. prve rocniky to bola anorexia ked som ledva vladala chodit od hladu a prtom som bola schopkna sa ucit a aj teraz sa mi dari v praci.musela by si vidiet ako hod. denne v kuse, a tietio bdobia sa striedali s prejedanim, ked som dosedy napchala kvantum jedla ale vtedy som este nevracala, takze vsetko ostalo vo mne a taka prepchata ze sa mi jedlo tlacilo naspat do krku a potila som sa ako kon - som sa ucila. ja som vzdy bola poctiva studentka, bola som schopna sa neskutocne prekonavat vlastne nielen v uceni, ale vo vsetkom. prave to je ten moj problem - ja som to vzdy so vsetkym prehanala, nevedela som nic robit napoly, vzdy som chcela byt stopercentne pripravena na skusku, vsetko mat najlepsie, najkrajsie...proste typicky perfekcionizzmus a cierno - biele videnie.s v poslednych dvoch rocnikoch som sa uz ledva vladala ucit, stale som len vracala...ale nejak vsetko islo ok.
teraz v praci sa mi tiez celkom dari, v praci nikdy nevraciam ale v podstate ani nic nejem.
tak budes zachvilu Bc., to je super. potom uz len dva roky magisterske a moze byt z teba tlmocnicka:-)
mne sa tiez zda ze mi rozumies, z tvojich prispevkov vidno ze si velmi inteligentna baba a aj vekovo si sadneme, predsa len je uz trochu rozdiel medzi nami a patnastkami, sestnastkami:-) teraz pisem ako nejaka stara páka:-)
somtuzasa,
mrzi ma ze som sa odmlcala na par dni, ale mam teraz toho v praci strasne moc, takze som sem vobec nemala cas zajst...slubujem ze sa budem snazit pisat castejsie:-)aj ja by som bola velmi rada keby sme pokracovali v komunikacii, dobre sa mi s tebou pise.
u mna tiez so stravou na Rhodose to bolo tak, ze som si uzivala ze mozem ochutnat rozne chutne jedla bez vycitiek svedomia, brala som to tak ze proste musim normalne jest lebo tam nebolo inej moznosti a bola som z toho rada, ale ja takto vydrzim akurat taky tyzden a potom uz mam po veceroch - aj ked som syta, aj dezert si doprajem - chut sa dopchat vsetkeho mozneho, ja neviem ci uz som si tak zvykla na ten pocit plnosti brucha a zaroven obrazne aj plnosti duse...asi je to aj tym roztahanym zaludkom.
co sa tyka mojho priatela, vypisovala som mu, slubovala som mu hory doly, az mi z toho bolo samej zle ako sa zakazdym chovam v nasom vztahu a potom ked je uz zle tak sa hram chvilu na dobru len aby ma neopustil...proste tymto este viac stracam hodnotu seba samej v mojich ociach. stretli sme sa uz odvtedy co mi povedal ze to musime skoncit zatial len raz, ale denno - denne si volame a piseme, on sa mi hned v ten den co mi to oznamil napisal, ze este nie je pevne rozhodnuty, ze si to este vsetko musi premysliet a chcel by velmi zachranit nas vztah ale dalej uz takto proste nevladze. nato sa vybral na tyzden s kamaratmi cestovat po spanielsku - co je pre neho netypicke, nikdy takto s nikym nebol, v zahranici bol akurat trikrat so mnou na dovolenke a to sme boli len sami dvaja. on je skor introvertny typ, nema nejak vela kamaratov, nechodi moc do spolocnosti, toto su jeho byvali spoluziaci z vysky...prave ja som mu vzdy vycitala ze nikam nechodi, ani s kamaratmi, ze by mal trosku pocestovat, nabrat skusenosti...myslim ze sa vybral si trochu precistit hlavu. kazdy den sme si pisali smsky, v nedelu sa vratil a zajtra sa mame stretnut. tak neviem co bude dalej. aj keby to zase nebol uplny koniec, uz sa to takto taha skoro dva roky, co mi v pravidelnych intervaloch hovori ze uz dalej nevladze, ze ak sa nieco na nasom vztahu nezmeni tak on konci, ja sa vzdy potom chvilu snazim,aj ked sa musim premahat, lebo sa zlaknem a tak to ide dookola...a viem ze aj tentoraz, aj keby sa rozhodol dat mi este sancu, tak pokial radikalne nezmenim moj zivot (t.j. stravovacie navyky) tak to dopadne tak ako zakazdym, ale toto uz bude posledny krat...
uvazovala som o hospitalizacii v pezinku, uvazujem uz o tom vlastne cekle roky, ale stale som nenasla sil sa na to dat. dufam ze raz najdem dostatok dost sil a odhodlam sa tam nastupit, nech sa zase po dlhych 12 rokoch zmeni toto moje "prezivanie" na skutocny zivot...(aj ked viem ze jedno liecenie v ziadnom pripade neurobi zazraky, ale aspon si budem moct v buducnosti povedat ze som ro skusila riesit. za posledne dva roky som von medzi priatelmi stravila chvil, ktore by sa dali spocitat na prstoch jednej ruky. priatelovi som sa tiez stale vyhybala, isla som k nemu hlavne cez vikend az vecer, ked som sa uz stihla prejest a vyvracat. pre mna je utrpenie ked ma niekto narodeniny, je nejaka oslava alebo nieco sa kona comu sa nemozem vyhnut, lebo to znamena ze tam budem musiet ist a tym bude naruseny moj denno - denny rezim - po praci sa par hodin prejedat a potom zalahnut spat, casto velmi neskoro v noci...to je vlastne moj rezim 360 dni v roku - tych 5, mozno 10 dni su tie ktore som opisala a ktorych sa uz dopredu hrozim...
a ty sa mas ako? dari sa ti abstinovat? co tvoj priatel, sretavate sa? ako to vyzera dalej? tesim sa na odpoved, papaa
bibi
ahooooj! Som rada, že si sa ozvala, skutočne. To čo píšeš, však nie je príliš pozitívne. Vieš, keď tak čítam, že vlastne tvoj život pozostáva len z pendlovania medzi prácou, chladničkou a WC, je mi to strašne ľúto, i keď ťa v podstate nepoznám... nejak mi pripadáš dosť podobná mne a to vo mne vyvoláva tieto pocity. Bibi, ty keď si vyštudovala právo a pracuješ vo svojom obore, musíš byť veľmi schopná ženská. A keď si ešte primyslím, že si to náročné štúdium a ten život v hlavnom meste zvládala popri tomto strašnom životnom štýle, tak musíš mať v sebe neskutočné sily a vytrvalosť... mala by si ju teraz, keď si doštudovala a nepotrebuješ ju pri učení sa na skúšky, obrátiť iným smerom - čo povieš? Keby si mala inú životosprávu, mala by si v podstate všetko... dobrú prácu, človeka ktorého ľúbiš a ktorý ľúbi teba a dobrý pocit zo seba samej. Ja viem, ľahko sa to hovorí, po toľkých rokoch prejedania sa a zvracania ti toto pripadá ako jediný možný spôsob, ako žiť svoj život a vyrovnávať sa so všetkými ťažkosťami, čo sprevádzajú dnešný bláznivý svet...
Vidím medzi nami aj pár rozdielov, a to dosť závažných - ja som napríklad vždy bola príkladná žiačka, ale na strednej som sa strašne zmenila - nejak som sa utiahla do seba, navonok som síce hrala stále suveréna ako doteraz a mala som stále prirodzený rešpekt u ostatných a kopu kamošov, ale vovnútri to vyzeralo strašne... trpela som všetkými typickými príznakmi sociálnej fóbie. Najstrašnejšie pre mňa bolo červenanie, ktoré prichádzalo úúúplne nečakane a nakoniec som si z toho spravila taký problém, že som sa červenala prakticky vždy, lebo som si to už vyvolávala sama. Neskutočne som tým trpela a myslím, že v tom období sa nejak začali aj moje problémy s ppp. Presne si nepamätám, fakt mi to pripadá, že som si vygrcala spomienky na toto obdobie. Faktom však je, že som síce zmaturovala najlepšie z triedy, ale na výšku som nešla, spravila som len chabý pokus sa tam dostať - akože "aby sa nepovedalo". Dlhú dobu som bola doma nezamestnaná, neschopná sa niekam ísť čo i len uchádzať o nejaký job...a to som bola skvelá vo viacerých veciach - mimo iného nemčine, strojopise, účtovníctve... stále viac som sa uzatvárala do seba, veľa som v tej dobe žúrovala po nociach, pila príliš veľa a rozišla sa so svojou prvou láskou (6 ročný vzťah). Takto som stratila určite takých 4-5 rokov života. Bolo to stále horšie, zvracala som niekoľkokrát denne, vzťahy s rodičmi boli strašné, matka to o mne vždy tušila, pár krát ma aj prichytila. Keď som sa dala dokopy s mojím terajším ex-frajerom, tak som v tom tiež lietala, ale mala som aspoň prácu, ktorá mi brala trošku času, takže som nevracala až tak strašne často. Ale beztak každý jeden deň. Mimo iného aj kvôli nemu som s tým začala bojovať a chodiť k psychiatrovi, brať AD a potom som začala aj s terapiami. Našla som si prvú prácu v Rakúsku a síce som ešte stále trpela sociálnou fóbiou, ale zlepšovalo sa to. Môj vzťah s ním však bulímia veľmi poznačila. Častokrát som bola na neho zlá a prehnane som reagovala na hocakú maličkosť. Musel mať zo mňa strašné nervy, vtedy ma strašne ľúbil a ja som bola zrejme dosť chladná, aj čo sa sexu týka - a to pritom on je dosť na sex zaťažený. Každopádne - keď som dostala rozum a začala sa stavať na nohy, abstinovať, bol už zrejme ten vzťah taký poškodený, že mi zahol, priznal sa, opustila som ho, oľutoval, dali sme sa dokopy, žili sme spolu, zahol mi zasa, rozišli sme sa znova a ja som v tom zrazu bola zasa až po uši... dlhá história.
Teraz po dvoch rokoch odlúčenia ma ešte stále chce, ja už som úplne iný človek, veľmi ma to zmenilo, začala som konečne chodiť na výšku, v júni končím bc, teším sa jak blcha:))) Veľmi mi pridalo na sebavedomí, že som najlepšia v ročníku, mám pekné úspechy napriek tomu, že kvôli práci mám polovičnú absenciu. Takže - darilo sa mi vo všetkom, aj tá fóbia bola na ústupe, mám aj robotu ktorá dobre vynáša, kúpila som si byt, prenajala ho, onedlho sa plánujem do neho sama nasťahovať, konečne sa osamostatniť... takže chýbalo už len to, aby som konečne prestala s tým nezmyselným sebapoškodzovaním. A to práve teraz skúšam. Nehovorím, že sem-tam nemám recidívu, ale cítim, že tentokrát to bude dobré.
Čo sa týka frajera, tak neviem čo bude, ukáže sa v priebehu budúceho roka, keď má v pláne prísť na Slovensko a žiť tu.
Bibi, strašne by som ti rada nejako pomohla, možno práve preto, že mi pripadáš ako ja. Bola by škoda, keby si stratila ešte viacej zo života, máš len tento jeden. A predsa všetko ostatné hrá, nie? Máš všetky predpoklady ku šťastnému a spokojnému životu, stačilo by len prestať sa tak nezmyselne týrať...
Ešte sa niekedy ozvi, ak vydá z času, možno ti dobre padne sa s niekým porozprávať. Mne teda určite hej:)))
somtuzasa,
mrzi ma ze som sa odmlcala na par dni, ale mam teraz toho v praci strasne moc, takze som sem vobec nemala cas zajst...slubujem ze sa budem snazit pisat castejsie:-)aj ja by som bola velmi rada keby sme pokracovali v komunikacii, dobre sa mi s tebou pise.
u mna tiez so stravou na Rhodose to bolo tak, ze som si uzivala ze mozem ochutnat rozne chutne jedla bez vycitiek svedomia, brala som to tak ze proste musim normalne jest lebo tam nebolo inej moznosti a bola som z toho rada, ale ja takto vydrzim akurat taky tyzden a potom uz mam po veceroch - aj ked som syta, aj dezert si doprajem - chut sa dopchat vsetkeho mozneho, ja neviem ci uz som si tak zvykla na ten pocit plnosti brucha a zaroven obrazne aj plnosti duse...asi je to aj tym roztahanym zaludkom.
co sa tyka mojho priatela, vypisovala som mu, slubovala som mu hory doly, az mi z toho bolo samej zle ako sa zakazdym chovam v nasom vztahu a potom ked je uz zle tak sa hram chvilu na dobru len aby ma neopustil...proste tymto este viac stracam hodnotu seba samej v mojich ociach. stretli sme sa uz odvtedy co mi povedal ze to musime skoncit zatial len raz, ale denno - denne si volame a piseme, on sa mi hned v ten den co mi to oznamil napisal, ze este nie je pevne rozhodnuty, ze si to este vsetko musi premysliet a chcel by velmi zachranit nas vztah ale dalej uz takto proste nevladze. nato sa vybral na tyzden s kamaratmi cestovat po spanielsku - co je pre neho netypicke, nikdy takto s nikym nebol, v zahranici bol akurat trikrat so mnou na dovolenke a to sme boli len sami dvaja. on je skor introvertny typ, nema nejak vela kamaratov, nechodi moc do spolocnosti, toto su jeho byvali spoluziaci z vysky...prave ja som mu vzdy vycitala ze nikam nechodi, ani s kamaratmi, ze by mal trosku pocestovat, nabrat skusenosti...myslim ze sa vybral si trochu precistit hlavu. kazdy den sme si pisali smsky, v nedelu sa vratil a zajtra sa mame stretnut. tak neviem co bude dalej. aj keby to zase nebol uplny koniec, uz sa to takto taha skoro dva roky, co mi v pravidelnych intervaloch hovori ze uz dalej nevladze, ze ak sa nieco na nasom vztahu nezmeni tak on konci, ja sa vzdy potom chvilu snazim,aj ked sa musim premahat, lebo sa zlaknem a tak to ide dookola...a viem ze aj tentoraz, aj keby sa rozhodol dat mi este sancu, tak pokial radikalne nezmenim moj zivot (t.j. stravovacie navyky) tak to dopadne tak ako zakazdym, ale toto uz bude posledny krat...
uvazovala som o hospitalizacii v pezinku, uvazujem uz o tom vlastne cekle roky, ale stale som nenasla sil sa na to dat. dufam ze raz najdem dostatok dost sil a odhodlam sa tam nastupit, nech sa zase po dlhych 12 rokoch zmeni toto moje "prezivanie" na skutocny zivot...(aj ked viem ze jedno liecenie v ziadnom pripade neurobi zazraky, ale aspon si budem moct v buducnosti povedat ze som ro skusila riesit. za posledne dva roky som von medzi priatelmi stravila chvil, ktore by sa dali spocitat na prstoch jednej ruky. priatelovi som sa tiez stale vyhybala, isla som k nemu hlavne cez vikend az vecer, ked som sa uz stihla prejest a vyvracat. pre mna je utrpenie ked ma niekto narodeniny, je nejaka oslava alebo nieco sa kona comu sa nemozem vyhnut, lebo to znamena ze tam budem musiet ist a tym bude naruseny moj denno - denny rezim - po praci sa par hodin prejedat a potom zalahnut spat, casto velmi neskoro v noci...to je vlastne moj rezim 360 dni v roku - tych 5, mozno 10 dni su tie ktore som opisala a ktorych sa uz dopredu hrozim...
a ty sa mas ako? dari sa ti abstinovat? co tvoj priatel, sretavate sa? ako to vyzera dalej? tesim sa na odpoved, papaa
somtuzasa,
mrzi ma ze som sa odmlcala na par dni, ale mam teraz toho v praci strasne moc, takze som sem vobec nemala cas zajst...slubujem ze sa budem snazit pisat castejsie:-)aj ja by som bola velmi rada keby sme pokracovali v komunikacii, dobre sa mi s tebou pise.
u mna tiez so stravou na Rhodose to bolo tak, ze som si uzivala ze mozem ochutnat rozne chutne jedla bez vycitiek svedomia, brala som to tak ze proste musim normalne jest lebo tam nebolo inej moznosti a bola som z toho rada, ale ja takto vydrzim akurat taky tyzden a potom uz mam po veceroch - aj ked som syta, aj dezert si doprajem - chut sa dopchat vsetkeho mozneho, ja neviem ci uz som si tak zvykla na ten pocit plnosti brucha a zaroven obrazne aj plnosti duse...asi je to aj tym roztahanym zaludkom.
co sa tyka mojho priatela, vypisovala som mu, slubovala som mu hory doly, az mi z toho bolo samej zle ako sa zakazdym chovam v nasom vztahu a potom ked je uz zle tak sa hram chvilu na dobru len aby ma neopustil...proste tymto este viac stracam hodnotu seba samej v mojich ociach. stretli sme sa uz odvtedy co mi povedal ze to musime skoncit zatial len raz, ale denno - denne si volame a piseme, on sa mi hned v ten den co mi to oznamil napisal, ze este nie je pevne rozhodnuty, ze si to este vsetko musi premysliet a chcel by velmi zachranit nas vztah ale dalej uz takto proste nevladze. nato sa vybral na tyzden s kamaratmi cestovat po spanielsku - co je pre neho netypicke, nikdy takto s nikym nebol, v zahranici bol akurat trikrat so mnou na dovolenke a to sme boli len sami dvaja. on je skor introvertny typ, nema nejak vela kamaratov, nechodi moc do spolocnosti, toto su jeho byvali spoluziaci z vysky...prave ja som mu vzdy vycitala ze nikam nechodi, ani s kamaratmi, ze by mal trosku pocestovat, nabrat skusenosti...myslim ze sa vybral si trochu precistit hlavu. kazdy den sme si pisali smsky, v nedelu sa vratil a zajtra sa mame stretnut. tak neviem co bude dalej. aj keby to zase nebol uplny koniec, uz sa to takto taha skoro dva roky, co mi v pravidelnych intervaloch hovori ze uz dalej nevladze, ze ak sa nieco na nasom vztahu nezmeni tak on konci, ja sa vzdy potom chvilu snazim,aj ked sa musim premahat, lebo sa zlaknem a tak to ide dookola...a viem ze aj tentoraz, aj keby sa rozhodol dat mi este sancu, tak pokial radikalne nezmenim moj zivot (t.j. stravovacie navyky) tak to dopadne tak ako zakazdym, ale toto uz bude posledny krat...
uvazovala som o hospitalizacii v pezinku, uvazujem uz o tom vlastne cekle roky, ale stale som nenasla sil sa na to dat. dufam ze raz najdem dostatok dost sil a odhodlam sa tam nastupit, nech sa zase po dlhych 12 rokoch zmeni toto moje "prezivanie" na skutocny zivot...(aj ked viem ze jedno liecenie v ziadnom pripade neurobi zazraky, ale aspon si budem moct v buducnosti povedat ze som ro skusila riesit. za posledne dva roky som von medzi priatelmi stravila chvil, ktore by sa dali spocitat na prstoch jednej ruky. priatelovi som sa tiez stale vyhybala, isla som k nemu hlavne cez vikend az vecer, ked som sa uz stihla prejest a vyvracat. pre mna je utrpenie ked ma niekto narodeniny, je nejaka oslava alebo nieco sa kona comu sa nemozem vyhnut, lebo to znamena ze tam budem musiet ist a tym bude naruseny moj denno - denny rezim - po praci sa par hodin prejedat a potom zalahnut spat, casto velmi neskoro v noci...to je vlastne moj rezim 360 dni v roku - tych 5, mozno 10 dni su tie ktore som opisala a ktorych sa uz dopredu hrozim...
a ty sa mas ako? dari sa ti abstinovat? co tvoj priatel, sretavate sa? ako to vyzera dalej? tesim sa na odpoved, papaa
bibi,
kam si sa stratila, ozvi sa zasa, bolo fajn s tebou písmenkovať, čo keby sme v tom pokračovali? Dúfam že sa máš v rámci možností dobre, potešilo by ma, keby si zasa dala niečo o sebe vedieť - čo frajer, ako si na tom ty a podobne...
ahojte, vyser troch rokov som bulimicka. Zacinala som ako anorekticka. Neviem co robit lebo svoju hmotnost nedokazem kontrolovat. Velmi som pribrala a to ma stve najviac. Som ochotna kvoli strate hmotnosti urobit takmer cokolvek ale nedari sa mi, kedze sa prejedam aj trikrat denne. Neviem to zastavit. Prosim vas, poradte mi co robit . Chcem schudnut lebo tieto kila som nenabrala dobrovolne ale vracanim...
girls...nezijeme preto, aby sme jedli. JEME PRETO ABY SME ZILI!!!
nezaradovala by som sa ku klasickym ppp.vymyslam s dietami,nejem 2 dni,potom sa zas prejem,obcas skoncim na WC s prstami v krku,potom sa spamatama sekam dobrotu a takto dokola.Nemam podvahu,ani nadvahu.Neviem,cci to niekomu pomoze,ale ja som uz nevracala 3 a pol mesiaca-odkedy som zacala brat antikoncepciu,viem,ze zvracanie do 4 hodin moze znizit ucinnost,a ja si poviem,ze aj ked je tam vacssi casovy odstup naco riskovat-u mna to funguje...drzte sa
všetko som si tu pozorne prečitala a važne smutné príbehy sú tu...Tu sa skor porozprávajú ludia ktorý vedia o čom píšu a tak...Ja nieosmnejako moc chorá ale asi predsa niečo .. už asi 2 roky do zadu som začla si pchať prsty do krku.. skončila osm stým a teraz asi 3 mesiace to robim v kuse ako keby mi zlihala psichyka a ovladanie sa strašne vela papam a potom stojím pri záchode a rozmýšlam ždy si poviemm, že to je posledný krat. len nikdynieje iste by soom stým vedela prestať len neviem sa odtrhnuť nekedy od jedla.. nevyzeram až tak zle.. mam 54 kg ale chcem vyzerať oniečo lepšie.. a tak ma to trapi tieto články ma strašne videsili ocenila by som keby mi niekto skúsenejší niečo na to odpísal ...
