Nemam depresiu a predsa chcem zomriet

to neva, ja tiez sama nic nepoviem, cakam co sa ma psycholog pyta a aj potom len tazko hladam odpovede, aj teraz su este stale niektore rozhovory len mlcanim
ta rodina, mozes to este skonkretizovat? ako konkretne mozes pre nich zit? alebo co s rodinou moze naplnit tvoj zivot, tvoj cas...

Nestanovila si si nejaké príliš vysoké ambície a životné ciele, ktoré ťa pri pohľade na seba zrazia k zemi a ty sa potom nevieš radovať z obyčajných úspechov a bežných vecí? Neporovnávaš sa príliš s druhými?

total neschopna urcite nie si :)

Joni, ja som cely cas ticho a cakam na otazky, lebo sama odseba by som nevedela hovorit. Co by to mohlo byt? Mozno rodina.

Otazka, uplne pre vsetko co si napisal/a. Som total neschopny clovek, nikdy nic takto nedosiahnem.

Kometka, asi mam fakt vela casu. Ja velmi rada rozmyslam nad sprostostami, ale vacsinou si to neuvedomujem.

s tym psychologom to celkom chapem, moje prve rozhovory boli len slzy bez slov, trvalo mi hodne dlho kym som aspom nieco povedala, a teraz po 1,5 roku som urobila len male pokroky, ale predsa nejake a to ma tesi ze sa to hybe. Ale je to fakt drina, nevzdavaj sa.

A prečo sa nenávidíš? Vonkajší vzhľad, pocit neschopnosti zaradiť sa do života, pocit opustenosti, či niečo iné? Vieš to definovať?

face of agony
pises ze teoreticky by sa aj nieco naslo pre co by si mohla zit, co by to bolo napriklad?

Joni, aj tebe vela stastia v boji. Nechapem, preco existuju choroby. Aky by bol svet krajsi. No co uz. A ku psychologovi chodim, ale nepomaha. Zatial, lebo ja sa viem velmi malo otvorit. Tu na fore pisem ostosest, ale v reali je to ine. Lebo tu ma nik nepozna.