Sebapoškodzovanie

Onyx to nieje móda , je to niečo čo nedokáže vysvetliť ani človek čo to robí ja som to robila pred 11 rokmi a to bola tiež iná doba ? ako toto môže povedať akurát chalan , vidíš niekto sa reže , a niekto to drží v sebe a potom na Batmanovi vyvraždí štvrtinu sály chápeš o čom to je ? je to psychická choroba , podľa mňa sa to nedá ani liečiť , proste sa z toho musíš dostať sám s tým že sklony k sebapoškodeniu a samovražde ti ostanu

mám 24 rokov a od 13 som to začala robiť , prešla som si tým , prestala som asi v 19tich , dokonca som mala aj pokus o samovraždu , takisto v 13 tich , v škole ma šikanovali , rodičia si ma nevšímali , dokonca ani súrodenci starší , viem čo to je , keď máš nervy a vtedy to všetko polaví , to človek nepochopí čo to nezažil ... teraz je zo mňa vyrovnaný človek , som krásne dievča milujem sa a mám partnera čo ma miluje , síce občas spomienky bolia a jazvy na ruke nikdy nezmiznú ale som rada že všetko zlé čo som zažila sa stalo , pretože o to som silnejší človek

Nightwish, je mi veľmi ľúto, čo si musela zažívať už od škôlky. Veď vtedy je dieťa také zraniteľné, sama si neviem predstaviť, ako by ma to poznačilo, keby sa to stalo mne. Zlé na tom je, že to v škôlke neskončilo a pokračovalo to aj v škole. Vtedy si začala podvedome veriť tomu, že tie deti majú naozaj dôvod Ti to robiť, že si to zaslúžiš. Ale to je hrozný omyl! Čím si sa tak odlišovala od iných, aby sa z Teba vysmievali? Za telesný vzhľad nikto nemôže a preto je nerozumné vysmievať sa niekomu napr. pre okuliare či veľké uši - veď tí krajší nemajú žiadnu zásluhu na tom, že sa takto narodili. Deti v škôlke to ešte nechápu, ale tie v škole by už mohli.

Možno si bola povahovo iná ako oni, nechcela si sa s nimi hrať, ktovie - ale nech už bol dôvod pre ich negatívne správanie voči Tebe akýkoľvek, oni sa mýlili, pretože nemali právo ponižovať iného spolužiaka. Ty si neurobila nič zlé.

Keď sa človek stretne s odmietaním, výsmechom, potláčaním svojej osoby zo strany druhých, podľa toho, akú má povahu, reaguje buď agresívne voči svojmu okoliu - začne sa brániť, tiež útočiť (či už slovne alebo aj fyzicky), alebo ten hnev obráti sám proti sebe. Asi sama tušíš, aký prípad si Ty. Roky sa v Tebe tá krivda a nespravodlivosť hromadili a neskôr si to vnútorné napätie začala ventilovať nesprávnym spôsobom - sebapoškodzovaním.

Martinka, aj keď sa Ti zdá, že Ti rezanie pomáha, táto "pomoc" je veľmi krátkodobá a v skutočnosti nič nerieši. Ubližovať sama sebe nie je dobré, je to akoby si sa trestala za svoje previnenia a zlyhania. Ale čím si sa vlastne previnila alebo ako si zlyhala? Ničím. Navyše každým novým zárezom len zväčšuješ krivdu, ktorú pociťuješ aj voči sebe samej - a to je Tvoj zásadný problém, ktorý si možno ani neuvedomuješ.

Si jedinečná osoba, taká, aká nikdy pred Tebou nežila a ani nikdy po Tebe už nebude žiť. Si dievčaťom - budúcou ženou, ktorej poslaním je prinášať svetu krásu a dobro - a na toto poslanie máš všetky predpoklady. Vo svojom vnútri máš mnoho darov, ktorými môžeš druhým poslúžiť, pomôcť, potešiť ich, byť užitočná. Ty si ich zatiaľ v sebe neobjavila - nemohla si, pretože celý doterajší život bojuješ so šikanou iných. Vďaka nej si uverila možno takýmto nepravdivým tvrdeniam o sebe: za nič nestojím, nemám hodnotu, nezaslúžim si byť šťastná, na mne nezáleží...

Ak sa chceš naozaj vyriešiť problém s rezaním, musíš sa najprv odvážiť uveriť tomu, že si dôležitá a že môžeš byť darom pre iných. Že si krásna taká, aká si a že si výnimočná. Že ako ktorýkoľvek iný človek máš svoju hodnotu a zaslúžiš si úctu, že sa oplatí postaviť sa sama za seba a nepodceňovať sa. Že nie Ty máš problém, ale tí druhí - si aká si, a tí druhí nech Ťa ako takú berú, a ak to nedokážu, nech Ťa nechajú tak - je to ich problém. Potrebuješ naučiť sa mať rada samú seba a bojovať za seba - nie agresívne, ale asertívne. Potom už nebudeš mať potrebu sa trestať rezaním. Samej sa Ti to však ťažko podarí, potrebuješ pomôcť formou psychoterapie. Ak máte v škole školského psychológa alebo výchovného poradcu príp. niekoho z rodiny, ktorému by si mohla veriť, skús sa mu zdôveriť. Bola by veľká škoda, keby si sa takto trápila aj naďalej.

Neviem čo sa ti na tom zdá zvláštne. Keď sa ti ľudia smejú stále a zas a znova...to je niečo hrozné.Že si nás rodičia nevšímajú je normálne.Zvlásť keď máš ešte mladšieho súrodenca.BBerú to ako pubertu, nesnažia sa naozaj pochopiť.Ale aj keby sa snažili tak by som im asi pravdu nepovedala.Ja som sa síce nerezala, ale škrabala som sa,štípala, hlavne na citlivích miestach. Fyzická bolesť proste pomáha keď už si psychicky v koncoch.Našťastie som s tým dokázala prestať a už som vpohode, svoje problémy riešim inak.Našla som si super kamošku, ktorej sa mlžem vyrozprávať a aj ona mne a tiež odstranujem jeden zz najväčších dôvodov pre ktorý sa mi smiali.Síce občas keď sa nnaši doo seba pustia, alebo v škole mi robia zle tak mám chuť si niečo urobiť, ale našťastie to skončí pri slzách.Našťastie.Ja som ale jedna z tých čo dokázali prestať už v počiatkoch.A som pre to rada.Držím palce ostatným aby ste sa z toho dostali, najlepšie by bolo ale nezačínať! :)

Nie moji rodičia si nič nevšimli , oni sa o mňa nezaujímajú ... Onyx nieje to móda ja neviem móda má nezaujíma , ja to robím lebo mi to fakt pomáha , nepoznas má , nepoznas môj príbeh tak neodsudzuj ... Ja som bola ťažko psychicky tirana ...

Nightwish, máš 11 rokov a tvoji rodičia si ničoho nevšimli?

No a mňa by zaujímalo, ako vás napadlo s tým začať. Ste to videli na MTV? Lebo ja neviem, či som starý(27r), ale keď ja som mal tých šestnásť, niečo také medzi nami nefičalo.. A teraz sa tu režú jedenásť ročné deti(teda aspoň podľa toho, čo píšete).
A vety typu - som šťastná, keď sa režem, je mi super.. Ty kokos.. Keby mi to povedal niekto len tak, že je to dnes IN a ľudia si takto riešia veci, tak neuverím.

Hm, tiez si zvyknem sposobovat bolest. Je to zvlastne ale vzdy ma to troska ukludni, neviem cim to je, ci je to tym, ze sa vytrestam za to zle, co som voci sebe spravil, ci je to potreba sa ukajat bolestou, kedy sexualny pozitok uz nestaci. Ci je to utek z ukosti a depresie.

Zacalo to tym, ze som sa skriabal, na rukach, na nohach, medzi nohami, na chrbte ( inak na chrbte je to super ). Skraibal som sa cim dalej, tym bolestivejsie, az do krvy. Ked uz to vyzeralo hrozne, snazil som sa s tym prestat a hladal som nieco ine. Zacal som si trhat chlpy, vsade, najradsej na podbrusku, az do vzniku. Urcitu dobu som sa olieval horucou vodou a niekedy zasa ladovou. Tou horucou to bolo lepsie a najlepsie, ked so si olieval genitalie.
Po case som skoncil na psychiatrii, nie vsak pre sebaposkodzovanie ale pre depresiu a uzkost, to mi prerastlo cez hlavu a chcel som to uz skoncit. Ale liecba mi pomohla a pomohla mi i v tom, ze uz potreba tryznenia znacne ustupila. V podstate sa uz len skrabem a trham si chlpy ale to skor uz zo zvyku ako z potreby sebatryznenia.

Hm, rezat sa nozom, to ma nikdy nenapadlo ale mozno by to bolo zaujimave vyskusat, ked to zasa na mna pride.

mali by ste vyhladat odbornu pomoc...

zdravim na zaciatok sa musim priznat ze aj ja som kedysi robila to ze som si ublizovala roznym sposobom bol to moj sposob virovnavania sa s tazkymi vecami mala som len 16 moja sestra dostala rakovinu rodicaia sa casto hadavali priatel sa mi zabil na motorke ale neskor som zistila ze to nebol spravny sposob ako prekonat tazkosti v zivote ten sposob je hovorit o problemoch a pre to ak by niekto potreboval porozpravat sa alebo poradit sa moj mail je andrea.fizikova@gmail.com ozvy te sa hocikedy budem len rada