Som mama, ako môžem pomôcť?

chatrika, mamalena sa nas pytala na nazor, moj je takyto. Nevravim, ze Tvoj je zly, ani nahodou. Kazda babula s PPP potrebuje nieco ine, neda sa ani pri rovnakej diagnoze pouzita rovnaka liecba alebo rovnaky pristup, pri psychickych chorobach to plati dvojnasobne. nepochybujem, ze mamalena je citliva a laskava. je mi jasne, ze velakrat pomoze aj tvrdsi pristup. Ja som sa len snazila naznacit, ze jej dcera bude potrebovat pochopenie, aby sa postavila na vlastne nohy. Aby bola samostatna v rozhodovani. Mozno sa jej to zo zaciatku nebude darit (to je jasne) ale casom na to pride sama. Nikto jej nemoze urcvovat, kolko a co ma jest, kontrola smerom z rodiny je velakrat malo efektivna. Spolupraca s dietologom alebo gastroenterologom alebo niekym na vyzivu by jej mohla pomoct v rozhodovani, ako sa naucit jest, ako jedlo vnimat a ako si zostavit jedalnicek. A na tom by mohli spolupracovat dcera s maminou. Doma by to nemal byt boj...

Gabina,ja som sa laske a porozumeniu nevenovala v odpovedi preto,lebo mamalena svojej dcere toto vsetko dava.Ako pise,dcera sa lieci u odbornika,berie lieky,xodi na terapie,takze som nerozoberala ani to.
Pokial ide o potraviny doma,ja som ix doma tiez nemala pod zamkom,lebo mam vlastnu domacnost,som matka takze to nebolo mozne,musela som si vystacit so svojou pevnou volou.
Vyxadzala som zo skusenosti,ktore mam.Velke zasoby jedla su proste pokusenim a ak bude dievca jest len to,co si sama vyberie a pritom trpi bulimiou,tak skor ci neskor siahne aj na tie ,,zakazane potraviny,,s ktorymi vzapati skonci v zaxodovej mise.Mozno pri zacinajuce anorexii sa da zmierit s tym,ze zje aspon to nieco co xce sama,ale pri bulimii je na mieste aj takato kontrola.Mozno to vyznieva prisne,ale vsetko,aj to co tu pisem sa da robit s laskou,nie bicom v ruke.

Mama lena, ak môžem...
.
Som bývalá anorektička a bulimička a je mi jasné, že tak, ako som sa trápila ja, trápila sa aj moja matka. nechápala veľmi dobre, o čo ide, nevedela dlho, že má leví podiel na tom, ako sa cítim a reagujem. Ak môžem k tomu jedlu, tak ja len toľko...
Pokiaľ som bola doma a naši už o bulímii vedeli, mamka si myslela, že ak sa mi konečne podarí zjesť tanier plný jedla, že to je známka toho, že som vyliečená. A tak sa snažila, vyvárala (samozrejme, hutné a výdatné, veď som vyzerala úboho), ponúkala, kontrolovala, pýtala sa, koľko a kedy som zjedla, či nie som hladná a či nemôžem ešte zjesť to elbo tamto, lebo mi to nezaškodí.
Hnevalo ma to. Čo hnevalo! Cítila som sa ako malé decko a navyše to komlikovali moje výčitky svedomia z toho, že som polovicu jdela pre celú rodinu "zožrala" sama a aj tak to skončilo v záchode. Bolo to zlé, cítila som hrozný tlak a dusno. Nedalo sa mi dýchať...
.
Obrat k lepšiemu nastal, keď som začala chodiť ku mojej psychologičke. Prekvapilo ma, že sa ma nikdy nepýta na jedlo a na to, čo som jedla alebo nejedla. Vedela dokonca, že som tesne pred terapiou zvracala. Musela to vidieť. Nikdy to nekomentovala, nikdy neodsudzovala, vždy sa debatovalo o tom, prečo sa cítim zle, ako mi je, čo mi vadí, čo ma potešilo a ako sa učím vymotať zo života a zo seba. Bola skvelá.-))
.
Ja by som sa na jedlo ako také, na jeho zásoby a na množstvá v špajzi a chladničke nefixovala. Je blbosť, aby sa celá rodina prispôsobovala množstvami a chuťami anorektičke alebo bulimičke. tak či tak sa raz bude musieť naučiť s jedlom existovať v priateľstve a v normále. Je jedno, či máte doma jedla málo alebo veľa, Ak bude chcieť, bude zvracať aj strúhanku (viem, o čom hovorím). nezameriavajte sa na jedlo, nemusíte mu venovať zvýšenú pozornosť, staraj sa o varenie, o servírovanie a o zásoby rovnako, ako keď bola dcérka zdravá. Nechaj jej len na výber. Nech sa naje, keď bude sama pociťovať hlad. Nech si vyberie, či detskú výživu, jogurt, poievku alebo hlavné jedlo. Nech sa učí sama, neasistujte jej a nekomentujte. Ona na to príde. lenže - a to je postatné - príde na to vtedy, keď bude psychicky pripravená. To znamená, keď nebude pociťovať tenzie, keď bude mať radosť z niečoho, čo možno pre Vás nemá význam ale pre ňu áno, ona sa to postupne naučí. vezmi ju do obchodu a nakupujte spolu. Ty do rodinného košíka, ona do svojho. Ak doň vloží musli tyčinku, pohlaď ju, postískaj a povedz, že je to v poriadku. Vždy sa ju snaž podporiť, aj keď bude zlyhávať. Jasné, že tušíš, kedy zvracala. Ani to sa nesnaž rozoberať, ona s tým má práce sama dosť. nevieš si predstaviť, čo sa s ňou po zvracaní deje. Sú to muky. Ver tomu, že jej prospeje, keď k nej len tak podídeš, objímeš ju a bez slova vyjadríš, že Ti na nej záleží.
.
Boj s PPP vyžaduje veľa pochopenia zo strabny rodiny aj keď je jasné, že ako matka sa trápiš a bojíš. nezabúdaj však na seba a ver tomu, že ak dcéra cíti strach z Teba, bojí sa aj ona. neukáž jej, že sa PPP bojíš. Ukáž, že o nich vieš ale že veríš tomu, že to dcéra zvládne. Nič lepšie jej dať do života nemôžeš...
Držím Vám obom palce! Gab

aj ja som bola pred rokmi na zaciatku,ked som nejedla nic,potom som zacala a vsetci z toho boli stastni,az kym nezistili ze tajne zvraciam.Po kazdom odhaleni to bolo presne o tom co pises mamalena,plakala som,bolo mi to luto,zase boli vsetci na makko a aby mi este viac neublizovali,tak sa tvarili ze nic nevidia,alebo ze vidia,ale boli tixo,aby ma nedostavali do rozpakov,lebo je to cele trapne.Keby boli konali radikalnejsie,jasne mi dali najavo,ze tak toto NIE,nemusela som sa tak dlho trapit.Oni mi to tolerovali aj ked ix to neskutocne trapilo ako teba,ale pre mna to bolo na skodu,nevedomo ma v tom podporovali.Ak potraviny miznu,treba ix mat pod zamkom,nerobit velke zasoby a nakladat jej na tanier primeranu porciu.Nedovolit pojedat pomimo stanoveneho stravovacieho rezimu o ktorom som ti pisala v maily.Xapem,ze ludia,ktori tymto oxorenim nepresli,povazuju vsetky moje rady za absurdne,ale su nevyhnutne,kym sa nenauci normalne jest bez toho,aby sa nad tym zamyslala.

dakujem vsetkym za reakcie,
chatrika tebe zvlast, za chapanie toho o co tu prosim, a za navraty k tomu.
beriem si k srdcu ze mam zit aj svoj zivot / naozaj mi niekde unika/ resp. cez vsetko ma pranika toto trapenie.
mne je tazko dcere kontrolovat kolko zje, lebo donedavna mala opacne problemy / nejedla skoro vobec/ a tak som bola rada ked zas zacala jest, ale teraz mi je tazko, ked vidim, ze niektore potraviny proste chybaju...
myslim, ze to je este na zaciatku...
minule som sa spytala kde su tie musli ale dcera potom plakala a povedala mi, ze sa nemam pytat . nikdy.
ja viem, ze jej to je trapne a mne je trapne jej to vsetko este pripominat a robit tahsie.
dcera vie, ze ju mam rada,
toto naozaj nie je problem ani nemame problem sa rozpravat
...

mozno si treba este raz precitat,o co mamalena ziada

Hlavne sa s dcerou porozprvajte.

Lenka,
som tiež mama 2 dospievajúcich detí a je mi jasné, ako sa trápiš. Skús si kúpiť knihu od Jarmily Pruchovej Zbytočné choroby.
Alebo by som ti mohla napísať i na mail, pretože to chce dlhšie vysvetľovanie. Vedz, že na každý problém je riešenie.

alternativa,som rada,ze si my dve rozumieme,zrejme sme presli rovnakym peklom.Tiez nemam rada negativne myslenie,ale to,ze anorexia a bulimia je pomale umieranie,nie je negativna myslienka,ale holy fakt,ktory treba donekoncna opakovat,kazdemu,kto koketuje s tymto modernym oxorenim.Kym som nevidela dosledky tejto poruxy,tiez som to brala na lahku vahu.Je to o smrti.

Chatrika, my dve si rozumieme :o) a suhlasim s Tebou. Tvrdost to nie su strohe prikazy a zakazy. Len matka, ktora videla svoje dieta "stracat sa" vdaka anorexii vie, ze neda sa vyslovit slovo nejedz. Ved pre matku je bulimia pomalsie samonicenie dietata /nechcela som napisat zomieranie, nemam rada negativne myslienky/ ako anorexia. Je potrebna laskavo a sucasne jasne vyslovena pravda, ktora moze aj boliet.