ahojte ludkovia...mam 22 rokov a som tehotna...na prvy pohlad to nevyzera az tak zle a ani som si nemyslela ze to az take zle moze byt ale je...ked som to oznamila priatelovi bol sklamany lebo si mysli z e dietatko nemoze financne zabezpecit a vraj na to ani nie je pripraveny...takze kazdy den je starsne smutny, pomaly ani nekomunikujeme ale viem ze a lubi lebo nemoze odo mne odist ani na hodinku...stale odide z domu. povozi sa na aute a yz aj je naspat, objima ma...nasledujuci den rano je opat smutny a opat nekomunikujeme...takto to bezi uz druhy tyzden...nechce aby som mala dietatko teraz, tvrdi ze o 2 roky to bude ovela lepsiea bude sa mu aj tesit...ja si to ale nedam vziat...srdce mi to nedovoli,.ao si ho mame ziskat?myslite ze to bude casom lepsie?mam obavy ze pre to sa nas vztah skonci...velmi sa trapim...prosim co si o tom myslite?dakujem vam
Som tehotná - poraďte
Milá maminka, čakateľka...mala som 27, keď zružoveli dve čiarky na baby-teste...chytila som záchvat plaču a paniky...veď nie som pripravená, veď na to nemám /a to som bola už dva roky vydatá žienka domáca...s bytom a prácou/.Na gyndu som išla s tým, že netuším, čo budem robiť...Moja skvelá pani doktorka ma vo dverách objala a povedala :"Gratulujem...budete mamičkou" a ja som v tej chvíli pocítila obrovskú hrdosť...hrdosť, ktorú pociťuje každá mama, keď vidí svoje deti rásť. Chápem Tvojho priateľa...cíti obrovskú zodpovednosť a strach. Dieťa nie je vec, ktorú, keď Ťa omrzí, odložíš niekam do kúta. Stane sa Vašou každodennou súčasťou, jeho narodením sa Vám obráti svet naruby...budete pociťovať strach, ktorý už nikdy nepominie, je to strach rodiča o svoje dieťa a on má ešte ten deficit, že sa musí naučiť to malé akceptovať. V Tebe všetky tie pocity budu s bábom rásť...keď asi v polke tehotenstva budeš cítiť jeho pohyby a to tušené, bude zrazu hmatateľné...keď ho porodíš a prvý krát priložíš k prsníku...nepoznám nič krajšie...no on je o všetky tieto veci ukrátený. Avšak verím tomu, že prvý pohľad na to malinké v ňom postupne prebudí tú hrdosť otcovstva. Áno...určite to nebude ľahké a bude sa musieť veľmi obracať, a ešte mnoho-krát bude pochybovať, no verím, že to bábätko a láska, ktorú máte všetky pochybnosti zaženie. Držím Vám obom palce, nech sa už rozhodnete akokoľvek...
Ja sa priklanam k nazoru co tu pisala ..jo.. je to kazdej zeny vec ako sa rozhodne a ty draha monika nerob sa mudrou moc asi si nic take neprezila!a ty bubu rob ako sama uznas za vhodne ked xces nechaj si ho ale narodenim sa nemusi vobec zmenit postoj tvojho chlapa...moze ale nemusi tak nato by som sa nespoliehala moc..netreba byt naivny..
myslim, ze ospravedlnovat interrupciu tym, ze ved sa to este ani na cloveka nepodoba je velmi prizemne, pretoze aj ta mala oplodnena bunka( zigota) ma v sebe uz cely geneticky kod, uz ma dane ako bude presne vyzerat, ale bude mat klady ci zapory, alebo povahove crty... ta zigota ma v sebe uz od prveho dna tehotenstva vsetko co na cely zivot potrebuje... ona je uz kompletny clovek, len nie vyvinuty a zije... tak ak sa zeny rozhodnete pre interrupciu aspon sa to takto nesnazte ospravedlnit, je to velmi hlupe a prizemne....
k tebe bubu5, drzim ti velmi palce a uvidis, ze ked sa to priatelovi trocha rozlezi v hlave a potom o 9 mesiacov uvidi rozziarene ocka svojho drobceka, tak si na pochybnosti uz ani nespomenie...
Ahoj Bubu
Tiež mám 22r.a som tehotná.Teraz som v 4.mesiaci a na bábo sa veľmi tešíííííím :o)))ale mám aj veľa problémov. Tiež môj priateľ nie je finančne zabezpečený a budeme to mať dosť ťažké.Ja som nezamestnaná a teraz si hľadám brigádu. Na byt nemáme peniaze a tak to teraz riešime. Okrem toho u mňa doma sa to nedá a u neho takisto tiež nie. Tak si to vieš predstaviť ako to budeme mať ťažké.Ale hľadáme riešenie.
Bubu aj ja som mala pochybnosti čo a ako bude a aj ich mám doteraz.Ale jedno vieme že obidvaja to naše dieťatko chceme a budeme sa snažiť vyriešiť našu situáciu.
Tvoj priateľ sa asi zľakol a možno sa bojí zodpovednosti. Ale je dobré že si to tvoje dieťa necháš. Uvidíš, neoľutuješ a priateľ? Nechaj mu čas pokým sa s tým vyrovná, ale keď bude vidieť že to dieťa naozaj chceš tak sám to bude chcieť.
a este takto kedze som sama mam len jeden prijem ziadne alimenty nic ale mozem povedat ze moj syn ma vsetko co potrebuje mozno aj viac ako deti z uplnej rodiny moj otec bol prisny myslela som ze mi to nikdy neodpusti a teraz ?neda ho za nic na svete je to jeho milacik ako jeho vlastny da mu cokolvek si pomysli co mu nedam ja ma od neho dietatko vsetko vyriesi nechapem ze niekto si da dietatko prec len preto ze nema iste zazemie ale ani neodsudzujem to je uz na zodpovednosti tych co sa tak rozhodnu
Dieta vnimajme ako Bozi dar. Je surove a neludske nazyvat ho vysledkom akejsi nahody, je to iba omluva k tomu ohavnemu cinu akou je interupcia. Clovek predsa nepotrebuje vyhrat loteriu ani nic podobne povrchne k tomu aby sa postavil pred takuto situaciu ludsky a zodpovedne.
ze nie je pripraveny?mozno nie ale ktory by bol muzi su uz taky hlavne mlady cest vynimkam a co ty si?myslim ze len na tom zalezi ci to malinke chces a ze mozes nieco stratit? povedz mi co nocne flakanie sa s partiou uzivanie si zivota?to vies uz tu bude zodpovednost a starost za uzasne krasne malinke stvorenie ktore tu bude vdaka tvojej laske voci nemu a bude len tvoje mas to velmi tazke ja som mala 17 ked som to zistila ani sekundu som nevahala a to som nanho sama nasi mi velmi pomahaju bolo to tazke aj je dnes mi siel prvy krat do skoly ale poviem ti ani raz som nelutovala ze som sa tak rozhodla prave naopak som hrda ze mam takeho uzasneho syna je to to najlepsie co ma mohlo stretnut nie je nic krajsie ako ked ta tvoje dietatko obime a povie lubim ta a ze som jeho dobra mamicka ovsem len ked ho nenahnevam :-)mozno ta to co som napisala zaujimat nebude ale je to moj zivot a ja svojho syna nedam za nic na svete ale ako sa rozhodnes ty to je len na tebe a priatel?ten ti este podakuje ak si to nechas to mi ver drzim ti palce
Ja mam na to trosku iny nazor..osobne sa musim priznat, ze som mala 21 rokov ked som sa ocitla v podobnej situacii ako ty. Tiez som tomu nemohla najprv uverit. S priatelom sme boli len 5 mesiacov spolu, ale cokolvek by mi bol povedal, ja by som si aj tak urobila po svojom, takze co on povedal ked som mu to oznamila v tom nehralo rolu. Aj ked on bol ovela starsi a na dieta by bol byval pripraveny, ja som bola ta ktora mala vtedy obavy. Bolo mi jasne, ze by bol stal pri mne..ale nieco vo vnutri mi hovorilo, ze sa na to psychicky necitim by mamou este...a este ze nesmiem na to vo vnutri mysliet ako na dieta, ale len na nejaku malu bunku, ktora nevyzera este ani ako mala fazulka, ze to este vlastne nic... potom mi to nerobilo problem sa logicky rozhodnut, ze by mi vtedy bolo dieta iba skomplikovalo zivot...zakrok bol rychly, piatok rano do nemocnice, sobota poobede uz doma. Potom sice prislo par vycitiek, lebo vsak nie som nejaky robot bez pocitov, ale po 6 rokoch sa na to pozeram ako na spravne riesenie a preto viem ze som urobila dobre. Momentalne mam za sebou skolu, cestovanie, dobru pracu a k tomu coskoro planujeme dieta ktore bude chcene a nie len vysledkom nahody a budeme sa na neho obaja tesit a zboznovat ho. Takze moja rada je, urob to co ti hovori hlava a nenahovaraj si ze ked sa narodi vsetko sa zmeni a hlavne priatel sa zmeni, lebo co sa zmeni za 9 mesiacov? Zazracne vyhra v loterii aby si to mohol dovolit, ale si najde super robotu so super platom a kebyze sa to aj stalo, stale vo vnutri mozno nebude presvedceny o tom ze je trebars pripraveny,tak to treba akceptovat, ze sa to stalo v zlom case a konat podla toho, lebo vzdy ked nasledujes iba srdce a nepocuvas co ti radi rozum z toho vznikne iba vacsi problem. Netreba to brat ale na lahku vahu, lebo po interupcii sa mozu vyskytnut komplikacie, ale celkovo v tvojom konkretnom pripade , ked ti parner dava jasne najavo ze nie je pripraveny, tak je podla mna iba jedna moznost.
