Dobrý deň, chcela by som sa s vami podeliť o moju tužbu zomrieť, ktorá je veľmi silná kazdým dňom viac. Jednoducho nechcem ísť ďalej. Každí mi hovorí mysli pozitívne,ale na mojej situacii nie je nič pozitivne. Treba byť vďačný za život. A máme byť radi,ze sa zobudíme. Ale čo ak ja sa proste nechcem ráno zobudiť ? Pre mňa to nie je dar alebo pozitívna vec. Nechcem nič žiadnu pomoc, radu proste chcem len zomrieť a rano sa už neprebudiť. Za rýchlu a pokojnú smrť sa modlím.Pre mňa je to najvačši dar.Nechcem žiadnu budúcnosť. Nezáleži mi už na ničom. Chcem len pokoj v duši. Pocítiť tu úľavu toho,že už je po všetkom a ja už nič nemusím riešiť o ničom nevedieť. Snívam o tom a dúfam ,že po smrti a dostaneme na miesto, kde dosiahneme klud a nebudeme mať žiadne starosti,bolesť psychickú alebo fyzickú. Veľa krat som už rozmýšlala nad samovraždou lenže bojím sa večného zatratenia. Neviem čo dalej sama si na život stiahnuť nechcem,ale prosím Boha,aby si ma zobral k sebe. Lenže uz strácam nádej aj v tomto. A najhoršie je, že mam len 22 rokov a vraj ten život "celý pred sebou", ale ja ho nechcem.Sama neviem prečo sem píšem možno sa len potrebujem vyrozpravať lebo aj to poviem ludom okolo mňa je to len plýtvanie časom.
Ďakujem za prečitanie a Váš čas.
Túžim zomrieť
Podla mna nie je tak zle, aby nemohlo byt este horsie. Kazdy ma dovod zit, treba ho len najst. Co je viac ako zivot? Nevazit si ho je najvacsia ludska hlupost.
tak potom znudena?
Tu už žiadna rada asi smerom k tebe... dôvod ale aký je
Od malička ťa nič neteší? narodila si sa s minimom serotinu, endorfínov?, alebo si si zvykla snívať o tomto
Možno pre pokus ešte môžeš ísť na pár mesiacov do liečebne, kľud, telocvičňa, pravidelne jedlo, rozhovory dôkladné, bude tam nato čas, terapie, ale nemusíš, proste tam len budeš, budeš si čítať, prechádzky, dáke rozhovory na izbe,
Proste to len skús
(píšem preto, že toto som dcérou prežila 8 rokov trápenia, beznádeje, tma.. nezastaviteľný.plač, no, nebudem ďalej toto rozpisovať, lebo sama dostanem z toho ešte traumu, že čo to všetko bolo...pritom zázemie, podpora, financie všetko bolo, aj teraz jasne ešte ,,v strehu" , ale svetlo na konci tunela sme spolu našli)
Majko ja vôbec nie som vystresovaná
toto nie je tvoj problém, ale je to problém tejto doby...dnes sme v priemere o 45% vystresovanejší viac, ako ľudia na psychiatrii v roku 1965.