Nechcú má nikde zamestnať

nemocnica je obyčajne zbavovanie sa zodpovednosti.
- hoci som v nemocnici nebol, mam do urcitej miery tento isty nazor. Ale zas neviem, ako si to myslel ty.
Ale tak ako to opisujes, posobi to na mna, ako keby ti to vobec nic nedalo. Myslel si to tak? Davali ti antidepresiva?

Aky mas nazor na tie moje rady a napady co som pisal nizsie. Vies si predstavit, ze by si takto nejak vedel so sebou pracovat? Myslis, ze sa tomu da verit, co som napisal, ze by to mohlo u teba fungovat?

pupavka18 nemusíte už nič písať mi. Nesúhlasím s niektorými vašimi názormi a do nemocnice má nikto neprehovori, nemocnica je obyčajne zbavovanie sa zodpovednosti.

Presne tak, máš ID 70 %, lebo pre tie poruchy máš to sťažené v práci, máš len 22 rokov, pobyty v nemocnici psych.,áno dosť zle, a ešte v rodine keď posmech miesto podpory..
Najhoršie, čo mohlo.byť,
Práve preto možno ešte veľa vecí sa dá u teba zlepšiť,

Teraz ide už o existenčné pomery u teba, keďže už len 6 týždňov, a či sa stane zázrak a nájdeš prácu na 8 hodín...doteraz si v žiadnej nevydržal, okrem toho, už sa robí aj viac ako 8 keď treba, potiahnuť ďalej po práci, ak sa chce človek udržať, svet je dn s krutí, ak zbadajú na tebe niečo neobvyklé...,

Tu nie je ako v Anglicku, kde je veľká podpora pre takéto prípady, chránené dielne sú u nás preplnené, k chráneným dielňam.je aj ubytko.

Podľa mňa treba ešte doliečenie, máš veľa nevypovedaného v sebe, teraz,kým.si mladý, aby sa nezanedbalo niečo,
Ok,že si samostatný, ale podporu ti treba, istotu do budúcna,

Ešte raz: liecebna vo Svidníku je nová moderná hotelového typu, aj keby že sa objednaš, aj tak nastúpiť nemusíš, proste ak sa človek nebude naozaj cítiť, pred nástupom pár dní sa dá zrušiť, lebo záujem je veľký.
Ak štát zadarmo toto poskytuje, a ty máš veľa diagnóz...ide o tvoju budúcnosť, čas do 30 tky zbehne a ty furt na jednom.mieste...

Je to ubytko hotelového typu, všetko otvorené, záhrada, telocvičňa, výber strečing fitko atď, rôzne terapie, je to doliečovanie, tam akútne prípady ani neberú, na reči od rodiny sa treba vykašľať,

Tam chodia aj preťažení zdraví, alebo po nejakej ťažkej životnej traume, ktorú sami nezvládli, je to úplne iné ako strašidelné uzavreté odd.na psychiatrii, kde sú najťažšie prípady, kde ťa zavreli doslova a v tebe tie strachy sú asi doteraz, podmievali, ako píšeš... je to normálne liečenie, ako v Piešťanoch napr.

Naberieš silu po psychickej stránke, a je to zadarmo, teraz sedenie u psychológa stojí veľké peniaze, ja viem, myslíš,že dokážeš sám,

Aspoň ale budeš vedieť, že táto možnosť existuje,
Objednaš sa aj sám, potom papier od psychiatra, kým prídeš na rad... máš nato nárok a zadarmo, kým iní musia zbierky robiť na rehabilitácie...

Nemáš to ľahké vôbec, a tlačí ťa čas 6 týždňov, to je na zdravého dosť...nieto na 22 ročného a samého. Ja v rodine to mám, ale pomoc istota je z každej strany, aby dg. ,,sa držali" dlhodobo, na minime,
Bez pomoci je to zlé, panické ataky, tie sa môžu v sekunde preklenúť do horšieho, k tomu OCD, že za každú cenu práca, lebo v hlave ti ide,že keď bude práca, bude už dobre, k tomu úzkosti do depresie hroznej, nezabúdaj, nemáš ID pre nič za nič,

Ty si už dopredu zavrhol, že ústav nie, liečenie nie je ústav, a ľudia chodia aj viac x,

Aj tam sa môžeš spojiť s Alm.a pracovať s metódou RUŠ, najprv ešte dávaj sa do poriadku, a potom na dlhší čas pokoj a brigádku nejakú, potom sa uvidí, či aj na celý deň.

Máš len 22 rokov a celý život pred tebou je.

Podľa mňa dostávajú ID takí ľudia, ktorí fakt nevládzu pracovať. Takže by som si zvolila na Tvojom mieste iba prácu na skrátený úväzok na privyrobenie si. Zamestnávateľovi by som povedala, že mám ID (nepoviem prečo), a preto môžem pracovať len na čiastočný úväzok. Keby sa veľmi vypytoval, povedala by som, že problémy so srdcom, alebo by som si niečo vymyslela (vopred by som si premyslela čo). Blahoželám Ti, že si sa napriek všetkému dokázal osamostatniť od rodičov a bývať sám. Som presvedčená, že sa Ti časom podarí aj nájsť si prácu, kde sa budeš cítiť dobre a aj si privyrobíš. Želám veľa šťastia aj s priateľkou.

Este 1 otazocka, co ma zaujima, ci ti tvoja mama alebo otec v hneve povedal vetu: "Ja ta zabijem!"...a co si pri tom citil.

Mohlo by to mat vplyv na to, ako sa citis a co prezivas a mohlo by to znamenat, ze si myslis, ze si tu nechceny, ze by si tu ani nemal byt... Je to ale len moja analyza, nemusi to byt pravda.
Prave som ale vcera riesil 1 svoj zazitok, kde mi matka povedala v hneve ze ma zabije. Povedala mi to ako dietatu opakovane viackrat, pricom som sa vacsinou vzdy zlakol. Myslela to iba obrazne, avsak az vcera som odhalil, ze pravdepodobne, ked uz bola tehotna, tak som bol asi nechceny a ako nechceny som sa citil aj tu na zemi po narodeni a nevedel som preco. Cize uz pred narodenim som zrejme zazival pocity ohrozenia, pretoze ako dieta som bol priamo zavisly od matky(prepojeny pupocnou snurous nou) . Matka mohla byt pravdep. tehotna a uvazovala nad potratom. Lebo nemala podporu asi ani u svojho manzela. Cize zrejme som sa zlakol a pomyslel som si: "CHCE MA ZABIŤ". (co je stav ohrozenia a podla metody RUŠ je to emocny program, ktory sa u mna vytvoril este ked som bol v maminom bruchu).

Som si to teda hlbkobo spracoval podla metody RUŠ a svojho vlastneho pristupu, uvedomil som si to. A pochopil som to.

Mozes mi tiez napisat dojmy z toho, co som tu napisal aj o sebe, ako to na teba posobilo, ked som opisoval svoj zazitok. Ci sa ta to tiez dotklo a ako sa citis pri tom, ked si to cital?
Ak ta zacala boliet hlava, oci, alebo ti zacalo byt az zle, je mozne, ze mas tiez tento emocny nespracovany program.

A predpokladam, ze vasi doma sa asi stale hadaju ze? Nasi sa hadali, nasledoval rozvod.

no a zabudol som napisat, ale to asi tusis, ze ako dieta, ked si bol maly, tak si zazil neprijemne situacie s rodicmi. Niektore z tych situacii si opísal, co je fajn, lebo vies co sa stalo a ako to bolo... Zostali ti po nich nepríjemné spomienky a pocity doteraz. Tieto pocity je dolezite spravne pomenovat slovami a s tym sa potom dalej pracuje.  A tieto pocity ta ovplyvňujú a preto sa ti deje to, co sa ti deje, nech uz robis co robis, lebo si ich ako dieta v sebe potlacil, lebo boli pre teba neprijemne (co je viac menej logicke, lebo vtedy si s tym nemohol nic urobit a bol si na to sam ako dieta). Cize potlacene pocity sa znova prijimaju za tebe vlastne, ked ich znova prezijes a tym sa eliminuje napatie, ktoré teraz prezivas a stavas sa sebavedomejsim.
Cize to co treba urobit, je ich znova prezit v spomienkach a bude ti nasledne lepsie.
A je mozne, ze sa a aj otoci karta s rodicmi ako "vedlajsi" ucinok prace na sebe samom. Iba od teba to zalezi, od nikoho ineho.

Je ale dolezite prevziat na seba zodpovednost a byt uprimny voči sebe. To znamena, ze ty si za svoje pocity, ktore prezivas zodpovedny, tak som to myslel. Nikto iny, iba ty.
Otazne je, ci sa nachadzas v tomto nastaveni, resp. do akej miery. Je mozne ze nie a povies "To oni su zodpovedni za to, ako sa citim. To oni musia nieco so sebou robit, nie ja.. ".

Tych ludi priamo nezmenis, ale seba mozes.
Mozno mi povies, ze sa mi to lahko povie. Teraz uz aj ano, ale roky dozadu som mal opacny nazor (a ak mi aj niekto povedal nieco podobne, co radim teraz ja tebe, dost sa ma to dotklo), ze ti druhí ludia su zodpovedni za to, ako sa citim.
Preto ak sa ty tiez nachadzas v tomto nastaveni, tak je mozne, ze bude trvat urcitu dobu, nez k tomu dospejes.

Je asi potrebne, aby si sa naucil, ako tieto pocity funguju a ako sa to odraza vo vztahoch. Su to postupne kroky.
Je to ako ked si chodil do 1. triedy na zš. Najskôr si vedel, kolko je 1+3, ale az neskoršie si sa logicky naucil, ako sa vypocita 9x12.

Da sa to naucit, ak to teraz nevies. S emociami je to podobne ako s matematikou, len tie vypocty su zlozitejsie. :)

Alebo ine prirovnanie je to asi ako s tym sustruhom - ako ho nastavis, tak bude aj pracovat. Podobne ako sa nastavis ty sam, taky budes mat zivot. :)

no povedzme si tak, kto by tam chcel byt len tak zavrety

Mňa už do nemocnice ani do liečebne nikto dobrovoľne nedostane. Od kedy som mal 18 som v žiadnej nebol a ani sa nechystám aj keby čo bolo.

Je rozdiel byt zavretý v psychiatrickej nemocnici, možno na uzavretom odd. ešte k tomu, ten strach v tebe ešte je,

A ísť dobrovoľne na doliečovanie, do novej liečebne,ktorá funguje ešte len 2 roky, cieľ je vrátiť ľudí do normálu...

Tiež ,ako si písal: máš ešte mesiac a pol,t.j. cca 6 týždňov,aby si sa zamestnal, lebo : musíš pracovať, inak ulica

Nie radšej na doliečovanie na 2 mesiace? , podľa stavu aj na tri, zlepší sa ti stav určite, môžeš pracovať s metódou RUŠ, určite tam je wifi, teda kontakt so svetom, v (ne)poslednom rade...ušetríš dôchodok, ,,oddiališ ulicu"

Resp.uz odmietaš liečenie, lebo sa chceš silou mocou zamestnať, teda ďalší pobyt v psych.liečebni, to vyzerá hrozne

Ale doteraz si nevydržal v práci, cítil si sa zle, teda myslím, že potrebuješ pomoc,

Škoda,že s priateľkou bývať nemôžeš - polovičné náklady, tiež, či by si neskúsil napr.ako opatrovateľ niekomu, alebo tiež hľadajú asistenta k osobe v ID. nemusí každý vedieť, aké máš problémy, proste to skúsiť, niečo zarobiť k ID.

Hej, ale nemocnica a doliečovanie je rozdiel...
Ono to je na dlhšie všetko, ešte máš len 22, nie je ti dobre, sám píšeš,mozog ešte dozrieva stále,

Ak neuspeješ zase v práci, môže sa ti všetko zhoršiť, proste treba sa posunúť ďalej, toto je boj na celý život,
Ak sa dá, minimalizovať všetko, veď sa aspoň poinformuj, prečítaj na nete, porozprávaj s kamoškou,
Ísť na liečenie, potom fungovať,ako najlepšie môžeš a možno zase liečenie,
Ľudia tak fungujú, je táto možnosť, využiť treba, čo sa dá, potom uvidíš, za tri-4 týždne a môžeš prísť ako nový človek,

Rodičia a súrodenci, hej možno zase reči... psychika musí byť silnejšia, aby si: nevšímal a nereagoval,
Niekedy pomôže aj zmena prostredia, rozhovor s novými ľuďmi, psychológ, psychiater, toto všetko na doliečovaní, skľudníš sa, spánok, pravidelná strava, činnosť nejaká, starosti budú bokom... máš veľa trápenia