Dopredu upozorňujem že je to dosť dlhý príspevok ale tak trochu dúfam že si to niekto prečíta. Som v takej dosť blbej situácii. Vyštudovala som učiteľstvo SJL a DEj. Po škole som dva roky a 4 mesiace robila v školstve a vyskúšala som si aké to je pracovať s pubertiakmi aj s malými detmi. Nerobila som priamo učiteľku ale vychovávateľku aj keď občas som aj zastupovala na hodinách. Učitelské miesto som si po škole preto nehľadala lebo počas praxe na vysokej škole som zistila že ma to "ucitelovanie" absolútne nebaví a mala som dosť velký problém vystupovať pred žiakmi. Myslím si že to zo mňa aj cítili a nepočúvali a absolútne ich nezaujímalo o čom hovorím. Školu som dokončila aj napriek tomu, pretože mi bolo blbé vykašlať sa na ňu tesne pred štátnicami. A dosť by ma štvalo že som niečo nedokončila. A tak som si po škole teda našla miesto vychovávateľky v internáte a potom po dvoch rokoch som išla robiť vychovávateľku do družiny, kde som bola 4 mesiace, pretože sa to s tými deckami nedalo vydržať. A tak som vďaka tomuto miestu a nepríjemným zážitkom zistila, že ja vôbec nemôžem robiť s deťmi a celkovo v školstve. Takže momentálne som na úrade práce, s peniazmi zatiaľ problém nemám lebo som si vždy odkladala. Bývam s mamou ktorej dávam samozrejme na energie ale inač som nikdy nemala veľké výdavky takže sa mi dala ľahko našetriť celkom pekná suma. Som v takom mierne zúfalom rozpoložení lebo neviem čo vlastne chcem robiť. Mám síce vyštudovanú aj strednú školu s ekonomickým zameraním ale vela veci som pozabúdala a nemám v tom žiadnu prax. Pred časom som sa aj rozhodla že sa prihlásim na kurz účtovníctva aby som si to znova zopakovala lenže som zistila že ma to tiež nebaví a vlastne som kurz ani nedokončila. Jediné čo ma baví je fotenie alebo kreslenie, maľovanie. Ja som tak nejak vždy inklinovala k tvorivej činnosti a umeniu a mám aj také divné zmýšlanie nepoužitelné pre praktický život. Lenže ako z tohto zistenia čerpať. Ja absolútne neviem akú robotu chcem robiť. Jediné čo viem že by to malo byť niečo kreatívne ale ČO? Nemám jasne ucelenú predstavu. Posielam si životopisy ale to je len také náhodné tráfanie že šak možno raz motyka vystrelí a pozve ma niekto na pohovor. Skúšala som po škole hľadať aj miesto v muzejnictve keď už mám aj ten dejepis vyštudovaný. Buď nereagovali vôbec alebo mi bolo povedané že oni hľadajú čistých historikov. Celkovo si myslím že tieto miesta sú už dopredu obsadzované a nikoho z vonka si tam nepustia. Takže škoda sa ďalej vôbec snažiť. Mala som aj predstavu že by som išla robiť do knižnice veď aj tak furt čítam lenže koď som zistila aké tam majú až smiešne platy tak ma to hneď prešlo. No neviem čo ďalej robiť . Od čoho sa odpichnúť. Cítim sa byť stratená. Mám 27 rokov a ja neviem čo so životom. Potrebujem nejaký iný pohľad na to. Sama si neviem rady. Čo by ste robili na mojom mieste? A na ďalšiu vysokú školu sa necítim. Viem že by som to psychicky nedala. Nemám akosik vôlu na nič.
Neviem čo ďalej. Neviem akú prácu hľadať
Mozno by si este mohla skusit doucovanie - priprava na monitor, primacky atd. Tam je len jeden ziak a zvycajne sa chce ucit.
Ja veľmi dobre viem,čo obnáša učenie či už malých detí alebo starších žiakov. Nemyslím ,žeby ti niekto mal zazlievať,že si to nechala tak. Na dnešné deti musí človek čiastočne znecitlivieť a je jedno či má 5 alebo 15 rokov. Ešte horšie je ak sa potom nemá komu zveriť. Keď by si mala záujem napíš mozebytt@azet.sk
pupavka
Každý to ma inak v živote. Niekto ma cely život na ruziach ustlané a niekto sa musí pretlkat. No mali ste to ťažké ale ja žijem iný život. Ako som už spomínala s financiami zatiaľ nemám problém. Aj keď mi skončí podpora ktorá mi vlastne začala len nedávno tak z toho nasetreneho si môžem ešte takého ďalšieho polroka vystačiť s peniazmi aj bez toho aby som mala robotu. Ide skôr o to ze čím je človek dlhšie doma bez roboty tak sa cíti viacej mizerne teda ja to tak mávam ze sa cítim nepotrebna a zbytočná. A je to fakt hnusný pocit.
A nepotrebujem mat okolo seba hŕbu kamarátov. Vždy som si vystačila s jednou kamarátkou. Som introvertny typ a na veľkú spoločnosť ľudí si nepotrpim mne stačí iba jeden človek ktorý by mi rozumel.
Snejty ďakujem.
ona nie je ty, dalsi jav upriamovania pozornosti na seba, to cloveku nepomoze
Ja rozumiem ti veľmi, aj snejty jasne ...
Len to, ze čas na úrade práce je krátky, co potom,ja som zažila 2x..
Tiež som ti chcela naznačiť,že kus problém.maš v sebe, neber to zle, že proste,áno nemáš kamošky,a iné ešte, deti ano sú kruté, aj život... Ale keď sa teraz nepopasuješ s problémami...chápeš, vekom sa to môže zhoršovať, mladý človek má viac ešte chuti,odvahy zmeniť veci,
ale aj tu na zdraví, sú témy,že hľadám kamošku... Všeliaky vek..
Áno,aj ja som myslela,že útulok a nejaké aktivity podobné, máš 27 rokov, vzdelanie, rodinu si netrufaš, teda viac veci v tebe, čo treba vyrozprávať, dostať zo seba, čím dlhšie doma, a len so psíkom,
My máme dvoch, viem,že psík je super parťák...
Tebe sa treba dostať z ulity a zabojovať, ja preto...lebo s mojou dcérou sme po mm postupovali, problémy vseliaké, a teraz chodí medzi ľudí, má síce len 2 kamošky, ale má, jednu na diaľku,ani sa nevideli ešte naživo, ale tlf.si furt...a bola roky sama, pre svoje psych.problemy uplne vytlačená surovo v triede, od ľudí, sama úplne, aj v rodine, žiadnu nemáme, všetko rak.vzala...uplne prestala rozprávať a nastúpilo ešte koktanie...a veľa veľa iného...
Tebe by to veľmi pomohlo mať sem tam aspoň s niekým si pokecať, psychiku posilniť...
Treba ti ísť dopredu, proste peniaze k životu treba, že čo potom, po skončení 6 mesiacov na úrade,
Preto,či s mamou...lebo ja s dcerou som po krôčikoch išla pomaličky, dopredu dlho nič,aj keď, tak hneď pád na zem, psych.zrútenie a znova naspäť, ešte horšie,
Si zdrava,máš vzdelanie, cvičíš, chodíš vonku, aj ja som chodila v práci ,,po kanáloch" stránila sa ľudí, lebo sa odvrátili odo mňa kôli dcére, chodila do práce hodinu skôr,aby na nikto nevidel,nikoho nestretla, v práci som pretrpela, neskutočne veľa som toho mala, kým iní, čo mali známosti, chodili do práce oddychovať doslova, mobbing a šikana, keď sa zmenilo vedenie, odrazu bolo možné prijať 6 ľudí na oddelenie, toľko práce bolo, prácu aj domov v ruksaku..kým iní po práci kaviareň a smiech, ja v noci som sa budila od strachu, čo bude..
Musela som zvládnuť, lebo pravidelný príjem...vedenie sa zmenilo, razom som za pár týždňov schudla 18 kg, dala pôvodnú postavu, ,len náročné,ľudia, telefóny, spisy ťažké vláčiť, riešiť, ale mohla som dýchať už... Treba zabojovať,nevzdávať sa,
veľa ľudí chodí do práce s nechuťou, len prežiť, lebo existenčné problémy...to som chcela naznačiť, nie ťa nútiť,
Dobré fleky sú dopredu obsadené,áno,tak to chodí, aj keď je konkurz, veľa sa prihlási, dúfajú...všetko fraška, už dávno je vybratý človek,čo má známosti, konkurzna komisia privrie oko na nejaký nedostatok...peniaze,známosti, krutosť, tvrdé silné lakte...
Ja som chodila aj upratovať na tri hodky po práci ešte, treba sa obracať proste
pupavka
To by bolo na dlho kebyže tu mam vysvetliť všetky dôvody prečo som tam dala výpoveď. Kto nezazije to nepochopí. To nie je len tak ze ideš na štyri hodiny postrazit a pohrať sa s deťmi. Aj tie dnešné deti sú už predsa len iné. Mnohé majú už v tak malom veku rôzne psychické problémy. Ale zbytočne sa tu o tom rozpisovať aj snejty ma pravdu nie je to dobre ani pre tie deti kebyže majú aj naďalej vychovávateľku ktorá ich nezvláda.
Tým dobrovoľníctvom som skôr myslela ísť napr. zbierať so skupinkou ľudí odpadky v prírode alebo v parku alebo ísť pomáhať do útulku.
Samozrejme by som mala rada nejakú kamarátku. Cítim ze mi chyba také nejaká tá spriaznena duša nejaké pokecanie si a smiech a dobrá nálada. To som naposledy zažila počas školských časov. Ale dospelému človeku sa ťažko nadväzujú nové priateľstva. Asi je to väčšiou opatrnosťou v tom koho si pustím do života. Hlavne ja som bola vždy dosť uzavretá. Je to pre mňa boj. Ale niekedy nejdu veci tak ako by sme si želali.
Pupavka - robis dost natlak. Ak sa neciti robit s detmu, netlac ju do toho a netvrd ze praca v druzine je ok ak pre nu nie je. Ak sa na to neciti, nie je to dobre ani pre deti.
Ale na úrade práce čas skončí za chvíľu...čo potom, ja som bola 2x za život na úrade, ale vždy dopredu už som vedela, co dál, bolo to jasne dávno,pradavno, ešte aj pomoc v dome brigádku som mala, upratovala...dve hodky denne, asi sa to nesmie,nesmelo, ale nikto ma ,,neudal",
Do fitka nie...nie pre cvičenie, ale preto,aby si to dokázala, evidentne máš s niečím problémik, neber zle jasne, ale ak sa s tým dá niečo robiť ešte...lebo si ešte veľmi mladá,
Podľa mňa práca v družke nebola zlá, byť s deťmi pár hodín, odrobim a idem domov, silou vôle ,,to prežijem" ,ale nie ako chudáčik,
Veď si mladá zdravá žena, máš vzdelanie, strechu nad hlavou,
Tu treba popracovať s tebou, postrčiť dopredu, jej, škoda,že nemáš kamošku, už len rozhovor s ňou vonku, a smiechotky dievčenské, by ti veeeľmi pomohli, tiež fyzická práca, ja by som ťa hneď ,,zamestnala" v sobotu len, na penzióne pomáhať, v lese, vyčistiť hlavu aj peniažky jasne, posmiali, popracovali, a hneď dobrý pocit.
Dobrovoľníctvo je fajn, ale aby s teba ľudia neťahali energiu, nie si moc psychicky odolná, dobrovoľníctvo, možno máš snivé,naivné predstavy... Ale sú skupinky ľudí, čo chodia s ľuďmi,deťmi, s denného stacionára na prechádzky, potrebujú pomoc...
Mrkvový džús...máš mailík, možno si sadnete, dáte rozhovor,aj keď len mail, pomôže veľmi,
Výletík dáky, len prekročiť ,,svoj tieň" ,môžte si pomôcť, podržať sa, prísť na iné myšlienky,
Áno, prechádzky so psíkom super, ale si mladá, potrebuješ rovesníkov okolo seba
Almarinos
Kniha vyzerá zaujímavo. Budem zvažovať jej kúpu. Ďakujem.
Ahoj Josipe,
myslim, že z dosť veľkej časti som sa v tvojom príspevku našiel. Napadla mi však pre teba konkrétna rada, ak chceš, ozvi sa mi na novovytvorený mail:
write.here@seznam.cz
A jedna rada tu: uži si tento čas, keď si na úrade práce, rozmýšľaš, čo ďalej. Ber to ako príležitosť tráviť viac času s rodinou, priateľmi, prehĺbiť či rozšíriť svoje zručnosti, vedomosti, venovať sa činnostiam, ktoré sú potrebné ale aj tým, ktoré ti robia radosť. Atď :)
