Ako na depresívnu spolubývajúcu?

Príspevok v téme: Ako na depresívnu spolubývajúcu?
morningcoffe

Ahojte, som trošku v koncoch ako riešiť jednu situáciu. Mám spolubývajúcu ktorá je veľmi depresívna, má všelijaké diagnozy, bola už aj hospitalizovaná na psychiatrii (má aj paranoidnú schizofréniu). Inak je veľmi milá, taká tichučká, za všetko sa ospravedlňuje, má aj priateľa s ktorým je stále každý deň, aj je na liekoch aj má svoju doktorku a ďalších ľudí + rodinu ktorí jej pomáhajú. Ja som tiež tak psychicky často vystresovaná a mám silné úzkosti no snažím sa napriek tomu to nejako často aj sama uniesť a ísť ďalej, avšak táto spolubývajúca poslednú dobu stále keď som v kuchynke príde za mnou a začne mi hovoriť o svojich úzkostiach a zakaždým sa tam skoro rozplače a veľmi sa ľutuje. Ja sa ju snažím povzbudzovať a byť k nej milá, ale už nevládzem. Minule do mňa vošla taká zlosť (samozrejme že to bolo len v mojich predstavách) že som mala chuť vylepiť jej a kričať na ňu že čo by iní dali za to mať jej život, milujúcu rodinu, priateľa, fin. zázemie a skoro žiadne stresy v práci, že prečo sa stále toľko ľutuje (začala som mať aj pochybnosti či je fakt tak chorá). Potom som sa za tie myšlienky hrozne hanbila, ale neviem ako na ňu, ako byť voči nej slušná a empatická, keď už nevládzem. Vždy po rozhovore s ňou som vyčerpaná alebo naopak nemôžem zaspať. Neviem ako jej povedať, že je toho veľa na mňa a či jej to nespôsobí nejaký záchvat ak budem moc priama alebo či sa predo mnou nezrúti a nerozplače. Som z toho už akosi na prášky :(

snejty

Chyba je v tom, ze si empaticka - vcitujes sa do jej situacie a to ta unavuje. Netreba byt empaticky, ale sucitny - drzis si odstup, poradis jej, ale neprezivas jej pocity. Cize slusnost a sucit.

Alan89

" Minule do mňa vošla taká zlosť (samozrejme že to bolo len v mojich predstavách) že som mala chuť vylepiť jej a kričať na ňu že čo by iní dali za to mať jej život, milujúcu rodinu, priateľa, fin. zázemie. "

-uplne prirodzena reakcia,vazne.To dievca takyto impulz potrebuje.Prospeje jej ked jej toto razne povies,trochu ju to mozno prebudi,alebo bude viest k zamysleniu.

ModraObloha

Treba jej povedať že nevládzeš stále so seba dávať maximum a neustále riešiť psychické problémy, povedz jej že ta to ubíja treba sa vedieť vyjadriť, povedz jej že nabudúce keď sa bude cítit zle tak že si zahráte nejaku hru aby na to nemyslela a podobne... musiš sa mat aj ty rada a vedieť povedať dosť. Zároveň tým že vieš určiť hranice potom emočne nevybuchneš a neublížiš jej tým že jej povieš niečo zlé..

Na druhej strane ta chápem, ja som si tiež prešiel kadečím aj depresiami a uzkostami aj finančne problémy, bolesti tela, odmietanie a na všetko som bol sám nik mi neveril a dokonca by som povedal že ešte ma za to ohovárali ako keby som ani nemal právo na súcit od inej osoby a niekto známy čo ho niekde niečo pichne a už ma okolo seba všetkých ľudí, podporu a každý mu verí a ponúka sa... tak mne vždy je tak blbo, a musím povedať že aj keby som chcel cítiť s ním tak radšej ostanem ticho pretože zavidím ako ma okolo seba pomoc a može sa spolahnúť na iných aspoň sa vyrozprávať a ja nič, niekedy som si myslel že ludia čo velmi trpeli su tí najláskavejší a tak, a do istej miery to aj platí, vedia čo je to bolesť no na druhej ak im nik neprišiel na pomoc tak potom sa stávaju zatrpknutý a nechcu dat iným to čo oni nedostali... asi to je len moj pohľad a môj komplex, snažím sa napriek tomu že som si vytrpel dosť pomôcť každému aj ked z mojho pohladu jeho problém može byt trivialny, vidím v tom akési zrkadlo. NO tak som sa trošku vypísal a zase nazad spokojne žiť :)

Kamka2

Toto už tu raz bolo, nie? Ale ak je to ešte stále aktuálne, tak čo tak skúsiť sa porozprávať s jej priateľom a vysvetliť mu svoje pocity, či by jej on nemohol niečo naznačiť? Možno tak by to bolo viacej neosobné na menej nepríjemné...