Dobrý deň, mám problém s tým že sa cítim ako vzduch, že nemám pre nikoho žiadny zmysel a som totálne bezcenná. Tento problém mám už asi od 12 rokov, ale vtedy keď som to riešila s detskou psychologičkou, povedala že to je z puberty, ale prešlo odvtedy už dosť rokov a stále sa neviem toho pocitu zbaviť. Existujú aj chvíľky kedy asi maximálne na hodinu zacítim pocit šťastia, ale potom mám znova rovnaké problémy a myšlienky. A bojím sa že so psychológom by to dopadlo nejako podobne ako u bývalej psychologičky len by mal už trocha iný argument. A problém je, že to dávam aj do môjho vzťahu, keď si proste sama neverím tak neviem to poskytnúť ani svojmu partnerovi a to ho milujem najviac ako sa len dá.
Nechuť do života
dandur65
biatlonistka7
Podstatné je uvedomiť si, že potrebujeme pomoc niekoho iného
Zuzana209
ahoj, vidím, že od tvojho príspevku uplynul už nejaký čas ale chcela by som odpovedať možno nielen tebe...
Moja skúsenosť, je taká, že keď som sa ja cítila veľmi podobne - ako "vzduch" resp. som prežívala prázdnotu, tak som vyskúšala skutočne veľa - priatelia, žúrky, koníčky, cvičenie...nič mi nedalo pocit uspokojenia, kým som nenašla Boha - Pána Ježiša. Nemám na mysli nejaké náboženské úkony - ALE - mám na mysli spoznanie, že mu na mne skutočne záleží, že ma miluje, má pre môj život dobrý plán, že On je pri mne. Stále...či pracujem, spím, kráčam...On je pri mne...teda ak sa cítim nanič, pozriem sa vnútorným zrakom na neho a moje vnútro sa upokojí. V ňom tiež spoznávam kto vlastne som - Božie dieťa, jeho Milovaná...navždy (!)...nezáleží na mojich chybách.
Totiž prázdnota a úzkosti vznikajú práve z toho, že človeka nútia všetky psych. metódy pozerať sa stále do seba a analyzovať seba...pocit úzkosti a ničoty sa tým ale len zväčšuje.
Želám každému kto má takéto trápenie, aby sa nebál volať k Bohu, hľadať ho, čítať si o ňom, nájsť si svedectvá tých ktorí ho našli - teraz je na to more času - a potom - mu odovzdať s dôverou svoj život. Iba on dáva trvalý vnútorný pokoj, radosť a pocit hodnoty...
Pripájam a veľmi peknú duchovnú prednášku na tému depresia:
www.youtube.com
Kiko22
Záleží asi aj od uhľa pohladu, netreba máť prehnané predstavy o sebe ale zároveň sa ani nepodceňovať. Každý by sme mali žiť, tak ako chceme bez ohľadu na to, čo si o nás myslia ostatný. Určite si pre veľa ľudí podstatná a majú ta radi. Proste si ži svoj život a a rob, to čo ta baví. Ja napríklad žijem svoj život naplno, cestujem, pracujem, hrám poker na sk.casino.guru a užívam si život. Hlavu hore, život je krásny. Ak sa s týmto nedokážeš ale sama vysporiadať, možno by si mala skúsiť navštíviť nejake odborníka
ahjajjaj
Pochybnosťami o sebe trpí veľa ľudí. Zaujímavým spôsobom sú to tí, ktorí majú málo koníčkov, alebo záujmov, alebo ak aj majú, nie sú tak ozaj fyzického charakteru. A čím viac času má človek, tým viac uvažuje, a čím viac uvažuje, tým sa stáva viac nešťastným. A čo tak poobzerať sa okolo seba, či okolo nie je nikto, kto potrebuje pomoc, zdvihnúť náladu? Alebo darovať krv, ísť na nejakú brigádu na čistenie lesa či potoka spolu s inými ľuďmi? Alebo ísť do útulku pre opustené zvieratá a vziať psíka na prechádzku?
Či jednoducho športovať, aby sa tvoril serotonín?
Osoh a radosť sa snaž mať aj sama zo seba, z toho, že svieti slnko, z toho, že prší, že nie sú tak príšerné horúčavy a pod.
