Ahojte chcem sa vás opýtať mal niekto problém si nájsť prácu roky? V roku 2016 som skončila strednú(odbor s maturitou podobné ako obchodná akadémia) išla som na VŠ po prvom semestri som odišla, ale išla som hneď na PN(školu som opustila lebo ma nebavila). Ale od 12 rokov sa liečim na epilepsiu(a áno párkrát som mala záchvat kde som odpadla ale nie je to na dennom poriadku. Stane sa to raz za čas.) A tiež mám sklerózu multiplex od 18tky, ale dá sa s ňou žiť nie som imobilná. No problém je že od marca 2017 som doma. A neviem si nájsť „žiadnu“ prácu. Absolventov a ešte k tomu ZŤP nik nechce. Ako ozvali sa mi napr. s nejakých poisťovní aby som núkala produkty ale na to ja nie som, aby som predávala nejaký tovar alebo služby. Podľa doktorov môžem robiť max. tak niekde v administratíve. Ale tak v teplúčku by chceli robiť viacerí. A k tomu nemám žiadne skúsenosti. Žijem na dedine tu je to bez šance a v meste neďaleko nie su žiadne také ponuky ktoré by mi vyhovovali. Keď som doktorke povedala že budem robiť čašníčku alebo predavačku tak mi povedala že to určite nie. Lebo aj keď sa to nezdá že vraj to je fyzická práca a tu ja robiť nemôžem. Takže okrem tej administratívií nemôžem nič iné robiť. Som na čiastočnom invalidnom dôchodku. Nejaký príjem mám ale nie je to niečo z čoho by som sama vyžila(bohužiaľ). Ale moji rodičia mi nič nedovolia. Nikde ma nechcú samu pustiť vždy musím byť s niekým. Raz max dva krát za rok sa stretnem s kamarátmi zo ZŠ(na SŠ som kamarátov nemala a s tými s VŠ už nie som v kontakte) a to keď idem s nimi von musím povedať rodičom kde idem a s kým idem(a to mám 23). Som zúfala držia ma doma. Otec mi jasne povedal že ma nikde nepustí samu(mama to isté) jedine že si nájdem kamarátku( z mesta alebo dediny kde žijem) ktorá bude tiež chorá(takto) a že keď sa mi niečo stane aby mi mal kto pomôcť. Ale naozaj si nemienim vyvesiť inzerát na internet s týmto. Tiež mi povedal že on by tiež radšej bol niekde v spoločnosti miesto toho je so mnou doma lebo nemôžem byť sama vždy musí byť niekto so mnou. Je tiež na invalidnom dôchodku a nevie si nájsť robotu(má 50+ a nevedel si ju nájsť ani keď som bola na SŠ), takže jemu úplne vyhovuje že si neviem nájsť robotu. Podľa neho by som ani nemala robiť.(že určite nemôžem robiť sama lebo ak ma vyvalí v robote tak umriem lebo mi nik nepomôže). Takže...robotu si nájsť neviem lebo v mojom obore „žiadna nie je, tam kde žijem“ v inom meste si ju hľadať nemôžem(nedovolia mi to strašne mi kontrolujú/organizujú život). A odsťahovať sa nemôžem za prácou lebo by som nemala z čoho žiť a rodičia mi to striktne zakázali. Áno ja viem mám 23 som dospelá a chorá ale okrem neurologických ochorení(nie su najľahšie ale ľudia s nimi žijú či už s niekým alebo samy) ale okrem toho mávam aj depresie vďaka rodičom. Nič mi nedovolia urobiť samej strašne ma kontrolujú či chcem alebo nie všetko sa snažia robiť za mňa a len mi dokázať že sama by som neprežila. Neviem čo už mám robiť. Prácu si nájsť neviem a žiť svoj život tiež nemôžem. Viem že najlepšie by bolo sa odsťahovať za prácou niekde inde, ale proste nemôžem a nezáleží na tom ako som stará. Keď som rodičom povedala že do 30tky sa od nich odsťahujem tak začali hneď byť naštvaní(hysterický) že kam by som chcela ísť a že ja byť sama nemôžem. Keď som povedala že do smrti s nimi nebudem tak otec len povedal že budem(lebo sama byť nemôžem) a keď som mu povedala že raz keď umrú tak čo bude a povedal že to sa bude riešiť neskôr, ale že sama by som sa nedožila ani 30tky. Viete mi poradiť čo robiť? Je nejaká šanca? Dokonca nemám ani priateľa(ešte som ani nemala viem že je to blbé v tomto veku a v tejto dobe, ale ako by som mohla mať keď nikde nemôžem poriadne chodiť a o všetkom ich musím informovať? Chcem to zmeniť chcem robiť, chcem žiť, ale nič nemôžem viete mi nejako poradiť, lebo už začínam premýšľať aj o samovražde...(nie som blázon ale....v tejto situácií) to že nič nemôžem urobiť sama je frustrujúce a psychicky ma to ničí. Nemôžem ísť ani k psychológovii/psychiatrovi, lebo to nedovolia že na čo by som tam chodila a musela by som všetko zreferovať o čom sme sa bavili(mamina je zdravotná sestra a pozná ich takže neverím ani tým doktorom že by neporušili v tomto prípad lekárske tajomstvo). Mama stále so mnou chodí aj k doktorom ako s 10 ročnou. A pritom som schopná chodiť tam aj sama. O všetkom rozhodujú za mňa. Viete mi poradiť ako z tohto kruhu von?....
Bolo to dosť dlhé a za to sa ospravedlňujem ale nevedela som ako to skrátiť....ak ste to dočítali do konca tak ďakujem... :)
Som dospelá, bez práce a pod neustálim dohľadom rodičov...
Aloneman: Deti musia dospieť a založiť si vlastnú rodinu. Ak si sa do tejto fáze nedostal, porieši to Darwin, nebudeš šíriť vadné gény.
Nájdi si chlapa čo ťa bude tiež obmedzovať, a môžeš sa odsťahovať. Načo ti je práca? Na materskej budeš aj tak doma.
Tam mal byť smajlík:) nie otaznik.
Dnešní mladí si vôbec nevážia svojich rodičov, ktorí sa o nich starajú, ktorým môžu vďačiť za život.
Ja budem mať o pár mesiacov 51 rokov, dodnes žijem s matkou a nikdy by som si nedovolil správať sa k nej neúctivo, odvrávať jej a ohovárať ju niekde na internetovej diskusií. Skôr naopak, poslúcham ju na slovo, starám sa o ňu a vôbec sa necítim, že by som nejak trpel.
Vyrastá nám generácia lenivcom, sebcov, zameraných len na materiálne hodnoty, kašľajúcich na rodičov. Platí to najmä pre ženské pohlavie. Tie zaujíma len to, ako si spravia fotky na drahých dovolenkách, kupujú si drahé handry, ošklbávajú pracháčov atď...
Tam moz byť pekná príroda?
Majushinqa22: bývam na dedine v okrese Kežmarok .
Carie s časti už to peklo mám... ale nejaká brigáda v tomto meste(okolí) čo by mi tak vyhovovala nie je(aspoň som nenašla). Našetriť by bolo fájn ale odsťahovať sa nemôžem. Už som to pár krát začala túto tému že si našetrím a odsťahujem sa a oni hneď či mi šibe atď(hneď boli naštvaní) A to že by som bývala s cudzím človek o tom nechcú ani počuť...a do zahraničia nemôžem ísť(a nemčina a ja to nejde dokopy :-( ) ja nemôžem ísť ani sama do blbého kina...alebo k doktorovi...
To je mi luto, mas to fakt hrozne, tvoji rodicia by mali byt radi ze sa snazis a mali by ta podporovat v tom byt samostatna. Nenechaj sa zlomit, zabojuj lebo budes mat zo zivota peklo. Skus si najst aspon brigadu, nieco zarobit a co najviac usetrit. Viem ze je tazke najst si pracu a to aj pre zdraveho cloveka, nieto pre choreho. Ale nevzdavaj sa a stale hladaj. Az sa ti podari nieco nasetrit, skus si hladat pracu aj inde ako v tvojom meste a ak by to klaplo tak si tam pohladaj podnajom, trebars len jednu izbu s niekym, mala by si mat nasetrene na depozit a prvy mesiac najmu. Alebo mozes skusit ist do zahranicia, napr. Nemecko. Su agentury co ti spostredkuju pracu aj s ubytovanim. Idealne je vediet aspon trocha nemecky ale na niektore pozicie beru aj bez nemciny. Napr. ako chyzna v Rakusku alebo Nemecku, casto niekde robia aj Slovenky tak by ti zo zaciatku pomohli ak nevies jazyk.
Miki25.Dobre robíš ja idem začať chodiť do knižnice a čítať knižky:)Mňa to veľmi baví napr.
Viem, ako sa cítiš. Ja mám 31, paranoidnú schizofréniu (plný invalidný dôchodok) a vďaka rodičom môžem toho dosť málo. Chápem, že sa o mňa boja a musím vždy referovať kam idem. Celkovo dosť sa mi starajú do života a funguje to dosť podobne ako u teba. Nemôžem si vyjsť von ani na limču občas, pričom keď som bol sám vonku tak sa mi ešte nič zle nestalo. Dovolia mi si zahrať raz za týždeň futbal a krátke 15-20 minútové prechádzky. S prácou tiež je to podobné, oni by chceli, aby som nepracoval. Mal som posledný relaps pred 4 rokmi, je skutočne otázne ako by som prácu zvládol. Uvažujem o chránenej dielni na 4 hodiny, ale tam je to aj tak bez šance. Navyše, čo som počul asi aj dobre, že nie je nič. Asi by som sa zničil, pretože nič moc pre duševne chorého, čo som počul žiadne úľavy. Jednoducho pracovať na plný výkon, bude tam aj dosť veľa stresu, ktorý spúšťa moje ochorenie. Tak robím si aktivity doma, každý deň sa mám na niečo špeciálne tešiť.
