Ahojte chcem sa vás opýtať mal niekto problém si nájsť prácu roky? V roku 2016 som skončila strednú(odbor s maturitou podobné ako obchodná akadémia) išla som na VŠ po prvom semestri som odišla, ale išla som hneď na PN(školu som opustila lebo ma nebavila). Ale od 12 rokov sa liečim na epilepsiu(a áno párkrát som mala záchvat kde som odpadla ale nie je to na dennom poriadku. Stane sa to raz za čas.) A tiež mám sklerózu multiplex od 18tky, ale dá sa s ňou žiť nie som imobilná. No problém je že od marca 2017 som doma. A neviem si nájsť „žiadnu“ prácu. Absolventov a ešte k tomu ZŤP nik nechce. Ako ozvali sa mi napr. s nejakých poisťovní aby som núkala produkty ale na to ja nie som, aby som predávala nejaký tovar alebo služby. Podľa doktorov môžem robiť max. tak niekde v administratíve. Ale tak v teplúčku by chceli robiť viacerí. A k tomu nemám žiadne skúsenosti. Žijem na dedine tu je to bez šance a v meste neďaleko nie su žiadne také ponuky ktoré by mi vyhovovali. Keď som doktorke povedala že budem robiť čašníčku alebo predavačku tak mi povedala že to určite nie. Lebo aj keď sa to nezdá že vraj to je fyzická práca a tu ja robiť nemôžem. Takže okrem tej administratívií nemôžem nič iné robiť. Som na čiastočnom invalidnom dôchodku. Nejaký príjem mám ale nie je to niečo z čoho by som sama vyžila(bohužiaľ). Ale moji rodičia mi nič nedovolia. Nikde ma nechcú samu pustiť vždy musím byť s niekým. Raz max dva krát za rok sa stretnem s kamarátmi zo ZŠ(na SŠ som kamarátov nemala a s tými s VŠ už nie som v kontakte) a to keď idem s nimi von musím povedať rodičom kde idem a s kým idem(a to mám 23). Som zúfala držia ma doma. Otec mi jasne povedal že ma nikde nepustí samu(mama to isté) jedine že si nájdem kamarátku( z mesta alebo dediny kde žijem) ktorá bude tiež chorá(takto) a že keď sa mi niečo stane aby mi mal kto pomôcť. Ale naozaj si nemienim vyvesiť inzerát na internet s týmto. Tiež mi povedal že on by tiež radšej bol niekde v spoločnosti miesto toho je so mnou doma lebo nemôžem byť sama vždy musí byť niekto so mnou. Je tiež na invalidnom dôchodku a nevie si nájsť robotu(má 50+ a nevedel si ju nájsť ani keď som bola na SŠ), takže jemu úplne vyhovuje že si neviem nájsť robotu. Podľa neho by som ani nemala robiť.(že určite nemôžem robiť sama lebo ak ma vyvalí v robote tak umriem lebo mi nik nepomôže). Takže...robotu si nájsť neviem lebo v mojom obore „žiadna nie je, tam kde žijem“ v inom meste si ju hľadať nemôžem(nedovolia mi to strašne mi kontrolujú/organizujú život). A odsťahovať sa nemôžem za prácou lebo by som nemala z čoho žiť a rodičia mi to striktne zakázali. Áno ja viem mám 23 som dospelá a chorá ale okrem neurologických ochorení(nie su najľahšie ale ľudia s nimi žijú či už s niekým alebo samy) ale okrem toho mávam aj depresie vďaka rodičom. Nič mi nedovolia urobiť samej strašne ma kontrolujú či chcem alebo nie všetko sa snažia robiť za mňa a len mi dokázať že sama by som neprežila. Neviem čo už mám robiť. Prácu si nájsť neviem a žiť svoj život tiež nemôžem. Viem že najlepšie by bolo sa odsťahovať za prácou niekde inde, ale proste nemôžem a nezáleží na tom ako som stará. Keď som rodičom povedala že do 30tky sa od nich odsťahujem tak začali hneď byť naštvaní(hysterický) že kam by som chcela ísť a že ja byť sama nemôžem. Keď som povedala že do smrti s nimi nebudem tak otec len povedal že budem(lebo sama byť nemôžem) a keď som mu povedala že raz keď umrú tak čo bude a povedal že to sa bude riešiť neskôr, ale že sama by som sa nedožila ani 30tky. Viete mi poradiť čo robiť? Je nejaká šanca? Dokonca nemám ani priateľa(ešte som ani nemala viem že je to blbé v tomto veku a v tejto dobe, ale ako by som mohla mať keď nikde nemôžem poriadne chodiť a o všetkom ich musím informovať? Chcem to zmeniť chcem robiť, chcem žiť, ale nič nemôžem viete mi nejako poradiť, lebo už začínam premýšľať aj o samovražde...(nie som blázon ale....v tejto situácií) to že nič nemôžem urobiť sama je frustrujúce a psychicky ma to ničí. Nemôžem ísť ani k psychológovii/psychiatrovi, lebo to nedovolia že na čo by som tam chodila a musela by som všetko zreferovať o čom sme sa bavili(mamina je zdravotná sestra a pozná ich takže neverím ani tým doktorom že by neporušili v tomto prípad lekárske tajomstvo). Mama stále so mnou chodí aj k doktorom ako s 10 ročnou. A pritom som schopná chodiť tam aj sama. O všetkom rozhodujú za mňa. Viete mi poradiť ako z tohto kruhu von?....
Bolo to dosť dlhé a za to sa ospravedlňujem ale nevedela som ako to skrátiť....ak ste to dočítali do konca tak ďakujem... :)
Som dospelá, bez práce a pod neustálim dohľadom rodičov...
čo tak nečakať, kým ťa zamestná niekto iný a začať sama ...a zapojiť aj otca.
Alebo dať sa dokopy s luďmi s podobným problémom a založiť zduženie, ísť do parlamentu s tým aby nedávali miliony na rozvracanie Slovenska, ale aby riešili aj vaše problémy
1111101000 keď som sa pred pár rokmi zaevidovala na úrade práce tak ma poslali "do kelu" hneď na začiatku, že oni mi nič nevedia nájsť a že pre mňa nie je ani absolventská prax(pri týchto ochoreniach) vhodná :/ :(
miki25 je zdravotná sestra síce ale nie na neurológií. Doktorka čo ma lieči na epilepsiu mamine povedala že to s tou prílišnou starostlivosťou preháňajú. Povedala tiež že na ich mieste(keby bola rodičom sa bude tiež báť) ale že to už trochu preháňajú...ale to rodičov nezaujíma čo ona hovorí(ak ide o toto)....Sama neviem čo by bolo keby sa mi to stalo vonku ...asi by som musela mať šťastie na ľudí :D a o skleróze je toho na internete veľa(ale hlavne veľa mýtov) vo veľa článkoch je napísané že skleróza multiplex=vozík čo je blbosť v dnešnej dobe už....nehovorím že sa to stať nemôže ale nie je to až tak časté...vo veľa článkoch sú informácie 20 rokov staré...
Pravda je že rodičia to nesú omnoho horšie než ja...(snažím sa to brať jedným uchom dnu a druhým von...pokiaľ to tak ide)
Bývam kúsok od prievidze a viem aký veľký problém je si tu nájsť pracu. Samozrejme, ak by si bola zdravotne v poriadku automobilky zoberú každého a nie je problém sa posunúť na lepšiu pozíciu. No podľa mňa by si sa mohla znovu evidovať na úrad práce a vyžiadať si absolventskú prax. Ideálne by bolo keby si ju vybavíš sama, a kto vie možno by ťa následne aj prijali .
Ak sa chce človek rozhodovať, musí mať na výber. Musí mať kam utiecť.
Nech si zalarmuju polisov... Dostanu pokutu alebo basu za plany poplach a ked budu skutocne potrebovat pomoc od policajtov, ti nepridu a potom budu radi ze su radi. Boze dievca utec od nich prec, ved su horsi ako diktator.
Ja viem, že je to blbé, ale bohužiaľ máš mamu zdravotnú sestru. Ona vie asi, že čo tvoje ochorenia obnášajú. Epilepsia nie je žiaľ asi žiadna sranda, keď ťa to môže v hociktorom okamihu vystrieť a môže byť koniec, pokiaľ nebudeš mať po ruke pomoc. K tomu v dnešnej dobe chytí ťa to trebárs na ulici a nik ti nepomôže, lebo si bude myslieť, že si len spitá. To asi nie je sranda, a vaši sa o teba boja. O skleróze multiplex radšej nechcem nič zisťovať si. Bohužiaľ niekedy trpia viac blízki, ako tí, čo ochorenie nemajú, lebo nevedia, že môže to byť už celkom dobre.
Kurz si nemusis robit cez urad prace. Mozes si najst nieco aj sama - je to ovela lacnejsie ako cez UPSVAR, pripadne vyskusat kurz online - ceny 10 - 50 eur. Vyplnis si cas, nieco sa naucis, budes si mat co dat do zivotopisu.
Carie keď som bola na VŠ tak sme boli s kamarátmi vonku a ja som nepočula telefón a keď som išla na wc tak som sa pozrela na telefón a videla tam 8 zmeškaných hovorov za 15 min a to volali aj tete aby mne volala lebo neberiem telefón. A po cca roku som sa dozvedela že oni v ten večer volali aj na intrák že čo je so mnou nech ma idú skontrolovať...
A keď som bola na SŠ tak nam pribudla nečakane hodina s učiteľkou ktorá je hákliva na telefóny tak som si ho dala na ticho a do tašky a keď som odchádzala zo školy a zapla som telefón a tiez x hovorov zmeskanych od rodičov a keď som im zavolala tak do mňa hučali že prečo som nebrala(mala som už po 18tke) že oni chceli ísť uz do mesta(sš som študovala vo vedľajšom meste) ma hľadať....
Takze keby som odišla tak ako si napísala tak budú schopní aj políciu zalarmovať ...
Je jasne ze ta do cudzieho mesta byvat s niekym cudzim nepustia. Vsak by si sa ich nepytala, proste zdrhnes. Adresu im davat nebudes, mozes byt s nimi v tel. kontakte a oznamit im ze dokial sa neukludnia a nenechaju ta zit tak na navstevu neprides. Bude to iste nejaky cas trvat ale dokazes im, ze sa vies sama o seba postarat a neumres. Tak potom snad zmenia nazor.
