Vztah matka - dcera, vas nazor na vec

Keď sa niekto usiluje o menej dôverný vzťah medzi dieťaťom a matkou, dopadne to väčšinou úplne opačne. Bolo tak, že som deti, kým boli ešte malé - napr. 2 ročné, zverila na 1 deň do starostlivosti mamy alebo svokry, a dopadlo to tak, že na mne 2 dni viseli a išli za mnou aj na záchod, a chceli, aby som ich nosila na rukách. Potom sa upokojili, a prešlo to. Takže tu tá prepojenosť tiež prejde, ak sa do toho nebude rýpať. Jedno 15 ročné dieťa a druhé, je vždy rozdiel. Niekto je ako 18 ročný dospelý, a aj tak zrelý, iný je síce formálne dospelý, ale ešte emocionálne nezrelý. Každé dieťa, či človek má vlastné tempo. Ak chceš zasahovať do výchovy, skús pozitívne. Keď dcéra urobí niečo dobré, pochváľ ju. Celkovo ju budeš viac motivovať pochvalou, a viac tým napomôžeš jej samostatnosti ako nejakým krútením hlavy na dôvernostiach voči matke.

Hej, skusim :)

Logika vo vztahoch nefunguje, cize mozes pokojne spavat.

Niesom vestec, len logicky uvazujem podla doterajsieho vyvoja, ze vsetko k tomu smeruje, ak sa nezmeni spravanie.

A budem velmi stastny, ak bude vsetko tak, ako ma byt.

Mna stve to, ze rad by som pomohol s vychovou, no mam bohuzial zviazane ruky a nezostava mi nic ine, len cakat so zalozenymi rukami a nemiesat sa do nicoho, ajked sa ma to tiez tyka.

Prepac, ale ty si vestec ked tak smelo tvrdis kto sa bude mat v zivote dobre a kto zle? Trochu pokory by ti neuskodilo. To, ze teraz je dieta naviazane na matku, neznamena, ze to tak bude v dospelosti, pripadne ze bude mat dokonca problemy s manzelom.

Ano, je to celkom pravdepodobne. Ale uz je na case sa odputat. Lebo takym sposobom si nenajde ani priatela a ani sa nevyda. A ak, tak o vsetkom sa bude radit s mamou a to sa urcite jej muzovi nebude pacit.
A desim sa predstavy ze ak sa nevyda, tak sa bude mame chodit vyplakavat, lebo nema priatelov.

No a prasiatko mozno, ale svina? Hmm, aj take bolo.

Tak musim sa bohuzial zase ja prisposobovat :( A pritom nechcem nikomu nic zle.

Dam tomu vsak este trochu casu. Uvidim, co bude o rok - dva.

Kalkulátor, spomínaš, že dievča je dcérou manželky z prvého manželstva. Zrejme sa tak na ňu dievča uplo po rozvode a ako následok rozvodu. Nepíšeš, aký má vzťah dievča k vlastnému otcovi, či sa s ním stretáva a podobne. Dievča považuje matku za svoj jediný najbližší emocionálne oporný bod, lebo zrejme inú oporu v živote stratila/ alebo nikdy nemala a je to následok traumy z rozvodu. Ty si z toho vynechaný, a nechaj to na ne. To, čo môžeš pre obe, matku aj dcéru urobiť, je tolerancia, láska a dôvera. Na tom, že je matka prasiatko, sa zasmej aj Ty. U nás deti nazývajú manžela labkou, mňa orlicou, a oni seba kengurčatá. Keď volám deti jesť, jedno hovorí druhému: Orlica nám ulovila nejakú korisť pod zub. A čo? Spolu sa smejeme. Príde manžel unavený a hovorí, aký je unavený. A deti: Labka je unavená, lebo je celý deň na nohách a pracuje, potrebuje si oddýchnuť. A ja som mama orlica, ktorá veľa lieta, aby mali všetko, preto bývam unavená. :-)

Veru, nic ine mi asi ani nezostava. Len asi vyckat na pubertu :D :D :D, ktora sa asi riadne omeskala.

Ja osobne mam 22 rocneho syna z prveho manzelstva. Je samostatny uz od 10tich rokov, kedy chodil sam na zapasy (bez rodicov) po Slovensku, Polsku, Cesku, Ukrajine. A taky pristup k rodicom som u neho nezazil. Ak aj bol na zaciatku, schladil som ho, pochopil hned. Doteraz mame super vztah, citim z neho respekt a uctu ku mne, k svojmu otcovi a takisto som na neho hrdy ja a na to ako som ho vychoval, lebo tiez bol jedinacik.

A este uvediem priklad - pri obede spadne manzelke zemiak z vidlicky - a mila dcera na mamu - Jana ty si ale prasiatko, nehanbis sa? No slak ma ide vtedy trafit :D Obidve sa idu od smiechu roztrhnut. No tak sa ma spravat dcera k matke? Len raz by som to svojej mame povedal a hned by ma cervena zaliala. Takze asi aj chapete wo co go.

No ajtak ma zaujima co na to ini diskutujuci, aky je ich nazor. Lebo manzelka mi tvrdi, ze je to normalne, v pohode, je to jej dcera, ze oni maju taky vztah a ked si to nedovoloval ku mne moj syn, tak je to moj problem ze nemame spolu taky doverny vztah otec a syn.

Svoju manzelku nadovsetko milujem aj nevlastnu dceru, len akosi su mi niektore veci proti srsti, proti vychove aku mi dali moji rodicia.

Neni to normalne v tom mas pravdu. Zrejme dostala dcera zlu vychovu a sposobilo to, ze je extremne zavisla na matke. Je v tvojom vztahu vsetko v poriadku inak? Nepride mi ok ze ti zena tak skaredo nadava ked sa ju snazis na to upozornit a ponizuje ta. A tiez to, ze ty za nou do kupelne prist nemozes. Dievca v 15 by malo byt v puberte co znamena ze by sa malo odputavat od rodicov, mat kamaratov, partiu kde by malo rado travit cas. Uz by nemalo travit tak vela casu s matkou. Mozno sa zacne osamostatnovat neskor a ked nie, mas pravdu ze do buducna s tym bude mat problemy. Ked rodicia zle vychovaju dieta to na to potom vzdy doplati. To vidim aj u znameho co so zenou strasne rozmaznali dceru, mala vzdy vsetko na co ukazala prstom. Ona to zneuzivala a doslova si z nich urobila otrokov. Ibaze ostatni ludia z nej samozrejme na zadok nepadli a kedze sa nevedela spravat a bola sebecka, nema ziadnych kamaratov. Teraz ma 21 a studuje VS. Na Silvestra chcela ist so spoluziakmi zo strednej na chatu a ti jej to vyslovene zakazali, tvrdo jej oznamili ze je tam neziaduca. Tak zostala s rodicmi a ti ju zase len chlacholili a utvrdzovali v tom, ze vsetci jej spoluziaci su zli a ona je chudatko. Ja si neviem predstavit ako raz bude pracovat v kolektive lebo sa neznesie s ludmi, dostava hystericke zachvaty a casto po niekom krici. Pripad tvojej nevlastnej dcery je sice iny, ale v niecom aj podobny. V kazdom pripade tiez moze mat problemy fungovat s ludmi, s vrstovnikmi. Ty to vidis, snazis sa to riesit ale narazas. Obavam sa ze tu nemozes spravit nic. Ony si ziju vo svojom svete. Na tvojom mieste by som sa stiahla a prestala to riesit. Nevyvolavaj zbytocne hadky lebo aj tak nic neporiesis. Svoj nazor si jej povedal a viac spravit nemozes.

Ano aj nie.

Ziarlivost ani nie, skor taky blby pocit.

A vychovavat - viem, ze nie som jej otec, no zijeme spolu pod jednou strechou a preto by mala respektovat aj moj nazor. Lebo je sakra vidiet, ze ju vychovavala matka bez otca. No a o to to bude mat v zivote tazsie. Ci si snad mysli, ze vsetko za nu bude riesit matka? Niekto ju predsa musi navigovat a pripravovat na zivot. Zivot nie je len o benevolencii ale o kompromisoch. Musi sa jednoducho zmierit s tym, ze uz nie je male decko, ze uz ma aj iste povinnosti, ktore sa budu casom a vekom nasobit.
Dcera musi v matke(a celkovo deti v rodicoch) vidiet autoritu, respekt, uctu. Matka nie je kamaratka z pieskoviska. Uz je vekovo kdesi inde nez dieta, ktore treba viest za ruku.
Pre mna je to o to smutnejsie, ze nemozem jej nic povedat co si myslim, co by mala a co nie, co je spravne a co nie.
Ci ked to nie je moja dcera, moze mi skakat po hlave, a ja mam drzat hubu a krok?
Ved jej nechcem zle. Mam ju rad akoby bola moja vlastna dcera. Len ju chcem pripravit na zivot, aby nebola na strednej skole zaskocena, ze jej rovesnicky su niekde rozumovo a vyspelostne inde nez ona. Aby ju nemali za male rozmaznane decko. Lebo sa s nou prestanu kamaratit a ona bude mat z toho depky.
Zoberte si taky priklad - 15 rocne baby na strednej skole budu rozoberat chlapcov, puberta ako slak. A ta nasa dievcina sa s kamaratkami bude bavit o puzdrach na mobil ze ktory je krajsi. No aka bude asi reakcia zo strany kamaratok?
Viem o com hovorim, lebo na strednej sme tiez mali take decka. A verte mi, vela kamaratov nemali, boli iba na posmech.
Tomu sa chcem vyhnut. Chcem ju naucit nieco, poradit, pomoct, naucit samostatnosti. Ano, aj vychovavat.

Preto mam taky blby pocit z takeho benevolentneho vztahu matky a dcery.