Nieje Vam smutno za byvalymi laskami?

Ja sa na nič nehrám a prešiel som si ťažkým obdobím, ešte pred strednou školou, sám,takmer bez kamarátov (vtedy mi bolo z toho hrozne smutno) ale teraz som dospel a nejako ma to už netrápi, lebo ako hovorí Tomas12345, vložil som si šťastie do koníčkov (do Boha nie, ani v živote to neurobím) a až teraz vidím zmysel života.

dobreuz,
a ty sa to tu na čo hráš? Tvrdíš, že (psychicky) silní muži neplačú? Ajaj dobreužko..., myslím, že s takýmto "zapovedaním" ťa onedlho vyskúša vyššia škola, ako je tu na Zemi. Ale neboj, takto sa učia ľudia kontrolovať svoje slová.
Máš aspoň predstavu o tom, aký obraz o sebe vytváraš? Ak naozaj taký si - čomu síce neverím, tak potom nie je za tvojou samotou ani krása, ani tvoja nechuť..., ale skôr reálny chlad a neschopnosť vyjadriť svoje city a vnímať city inej bytosti. ------- Ale ako som písal: - neverím tej tvojej hre na drsňáka :)

Dobreuz: to ze si nikdy neplakal mozno len znamena to, ze si nikdy nezazil silny emocny zazitok, ci kriticke zivotne obdobie. Bud vlastne rad, ze si nikdy nebol na dne, lebo je to velmi skarede a bezutesne miesto. Plač je skor len taka finalna erupcia vnutornej sopky. Ono to potom pomoze ist racionalne dalej, je to taky ten "ahá moment", ked vidis v celej parade do akej priepasti si sa dostal. A ver mi, I've seen some crazy shit

Slobodnemaciatko smrť lásky, aké dojemné... Rozmýšľanie a pohľad na svet robia človeka iným a to sa odohráva v mozgu. A akému rozvoju sa bránim? Vzdelávam sa čo sa dá, pozerám vedomostné sútaže, cvičím behám, brigádujem... Rozvíjam sa až až.
Plac - takí patria ku psychológovi alebo rovno ku psychiatrovi, veď na to sú špecialisti.

Ano mas pravdu zabit sa kvoli niekomu je vlastne neschopnost prijat realitu a zmierit sa s nou ale zalezi to od psychiky kazdeho jedinca ako odolny je popasovat sa s ranami zivota.

Rozchod=smrt lasky. Nie je v tom az taky rozdiel.
Dusa neexistuje?? A co ta potom robi inym od druhych? Individualitou, aku nikde inde nenajdes?
Mne na tebe az tak nevadi, ze si este mlady, nic si nezazil, skor mi na tebe vadi, ze sa branis rozvoju.

Plac ale vidím okolo mňa kopu chlapcov (spolužiakov, známych, atď...)čo sa rozišli s dievčaťom a sú úplne ok... Skôr tí, čo sa idú zabiť kvôli niekomu nie sú ok a nie sú ani mentálne vyrovnaný. Inak duša neexistuje, celá existencia sa odohráva v mozgu. A môj otec tiež umrel, no bol to ožran a absolútne mi ho nue je ľúto, iba dostal to, o čo si koledoval celé roky (našťastie nežil s nami, ale niekoľko 100 km od nás).

Dobreuz
tak vidis, nezazil si nevies a nemozes vediet ake to je. Az zazijes pochopis ze aj navonok silni muzi smutia a placu ked stratia co milovali. Kazdi sme ini.
Niekto sa ide opit raz a poriadne, otrasie sa a ide dalej. Niekto sa zacne spijat kazdy druhy den a zruti, kazdy riesi po svojom. Su taki co sa pokusia o samovrazdu.
Ale kazdy kto skutocne miloval ma slzy na krajicku a bud place pred inymi alebo sam doma do vankusa.
Kedze si vztah nezazil nemozes vediet ..
Plac posobi uvolnujuco od napätia. Vtaj placom sa cisti dusa.

Slobodnemaciatko to bolo myslené na chlapov, nie na ženy... Smrť a rozchod je veľký rozdiel...

Chlap, ktory sa hned otrasie a ide dalej je bezcitny a nestal za lasku, energiu a cas.
Hlavne neviem preco sa vyjadrujes, ked si nezazil vztah a nikoho si v zivote nestratil. Ked mi zomrel otec, tiez som sa podla teba mala otriast a ist dalej, ze sa nic nestalo?