Chodim s chlapom asi 6r a som uz ohucana z rozdielnych nazorov na moj vztah. Je to asi tak, ze byvame vedla nich. Moj chlap nechce byvat inde, iba pri nich a povedal mi, ze keby aj byvame inde, chodi domov casto, ci so mnou, alebo bez. Rodicia nie su zli, nie je to ziadny tragicky pribeh typu svokra mi chodi po dome, lebo ma kluce a prehrabava supliky ani nic podobne. Sem tam mensie hadky, ale vsetko v norme. Ale mne ide na nervy, ze dennodenne su spolu aj ked ideme na vylet na vikend ci dovolenku uz mu volaju alebo on im. Zasa, nie dlhe telefonaty, ale aj tak. To je bezne? Mame obaja 30! Pripadam si ako 15r decko, co sa musi hlasit. Z jednej strany do mna hucia, ze mam maznaka, z druhej pocujem, ze to je dobre, ze su si taki blizki a chlap je citlivy a ma rad svojich rodicov. Potom sa mi zasa vybavi, ze keby som chcela odist, on si kludne vyberie rodicov a mna by asi aj nechal ist. Som z toho na prasky a nebavi ma takyto zivot. On tvrdi, ze tak bol zvyknuty a tak to bude cely zivot a ked sa mi nepaci, mam si najst ineho, ktory mi bude vyhovovat, ze on mi praje stastie. Tak mi poradte, lebo ja uz sama neviem. Nemali by sa nahodou dospeli ludia od rodicov aj trocha osamostatnit? Vsetky moje kamaratky byvaju s chlapmi same a s rodicmi sa navstevuju, castejsie ako raz za tyzden urcite nie! Iba jedna ma choru mamu tak tam je to ine. Ale mne moj povedal, ze ked sa nieco stane s jednym z rodicov druhy pride byvat k nam! Ja uz ani neviem co je normalne, alebo nie. Napriklad kamaratke umrel otec, je jedinacik a tiez nezostala doma, ale vratila sa do zahranicia k priatelovi. A mama k nim byvat nesla. A pritom maju pekny vztah. Prosim nazory. Je to uz zo strany mojho chlapa nezdravy fix na rodinu, alebo je to v norme?
Kedy chlap iba rad pomaha rodicom a kedy je uz maznak a zavisly? Kde je hranica?
Láska je o tom, prijať druhého takého, aký je. Rozhodnutie je veľmi adekvátna prezývka na danú situáciu.
Je to rozhodnutie milovať priateľa takého, aký je, vrátane jeho vzťahu s rodičmi, alebo nie.
A že si založila túto tému, znamená, že ho tak bezpodmienečne nemiluješ, aby si sa mohla rozhodnúť.
To, že on keby si mal vybrať medzi rodičmi a tebou, ak to má spôsobovať medzi vami konflikty, by si vybral rodičov, je tiež znakom toho, že ťa tak bezdpodmienečne nemiluje.
Podľa mňa je zbytočné riešiť niečo, čo nezmeníš. Ak Ti je to neprijateľné a neznesiteľné, môžeš odísť. Ak ho máš príliš rada na to, aby si dokázala od neho odísť, je to len boj s veternými mlynmi, pri ktorom sa zraňuješ.
Podľa mňa je to nezdravé. Dennodenne v kontakte a ešte aj keď ste na dovolenke... Poznám to, môj ex bol taký istý, jeho matka mu volala každú chvíľu a aj to bol jeden z dôvodov, prečo som ho nechala. Pripadalo mi to choré. Chlap má už po štyridsiatke a doteraz žije s rodičmi. Skôr ma zaráža, ako tvoj chlap k.tomu pristupuje, že áno radšej by si vybral rodičov keby niečo, teba by si ako svoju manželku nikdy nevazil a ani si ťa neváži. Už teraz ti praje šťastie s inym, tak sa naňho vykašli a nájdi si iného. Vidíš sama že to nikam nevedie, a nie, po svadbe sa to nezmení, bude to také isté, alebo ešte horšie...
mirec, píšeš to síce petronete, ale máš tu myšlienku, ktorú vidím trochu inak:
"tebe by nevadil život s chlapom, ktorý má vlastný dom, ženu, ale domov a život trávi neustále u rodičov?"
Chlap by rovnako ako s rodičmi mohol tráviť časť svojho času s kamarátmi v krčme. Rodičia sú pritom totálne neškodní z tohoto hľadiska. Mohol by športovať a potom by ten čas trávil športom a aj tak by nebol s rodinou. Na objektívne zváženie však autorka neuvádza, koľko času jej chlap s rodičmi denne trávi, kým ona je doma sama.
Bývajú pri rodičoch. Nepíše, aké sú to podmienky bývania. Či sa to hneď od začiatku nestavalo ako pre neho. Lebo potom to nenechá prázdne a nepresťahuje sa inde, logicky.
"a čo tie jeho vyjadrenia o tom, že ak sa ti nepáči, môžeš ísť a nájsť si iného? Cítila by si sa ponížená, alebo milovaná?"
Je to o tom, že ona zasiahla do jeho súkromnej sféry.
určite by som sa nestavala medzi neho a jeho rodičov a nekritizovala ho za to, že k nim chodí. Mohlo by mi to liezť síce na nervy, ale je to niečo, do čoho takpovediac nebudem strkať nos, lebo je to jeho záležitosť a keď ho mám rada, dávam mu zato možnosť aj slobodne dýchať. Rovnako, keby športoval, to by som tiež musela akceptovať, že je to pre neho niečo dôležité. A keby chodil denno-denne na ryby?
Istý čas som chodila buď do posilovne alebo na plaváreň, alebo na prechádzku, alebo na bicykel. Trávila som tým cca 1,5 hodiny denne. Pre mňa to bol relax a potrebovala som to aj fyzicky aj psychicky. Bola by som sa cítila veľmi frustrovane, kebyže za to počúvam výčitky: mala by som pocit, že nemôžem pri partnerovi dýchať.
Našťastie máme určité súkromné sféry, ktoré rešpektujeme. Do toho zapadajú kamaráti, alebo kamarátky, ktorí nie sú spoloční a rodičia.
Teraz som napr. chorá a bola ma navštíviť kopa príbuzných, ktorí prichádzajú len na svadby, pohreby a pri narodení potomka. Prichádzali večer, keď sa už necítim dobre, a ležím a nevládala som ich obsluhovať, ako sa na hostiteľku patrí. A takáto návšteva je rozhodne zásah do súkromia, aj keď neprichádza často, ale v tomto období sme mali 8 takýchto návštev v priebehu 3 týždňov. Manžel ani slovom nepovedal, že ho do tých ľudí nič, naopak, to on im prichystal čaj a nejaké slané tyčinky, či keksíky s dezertom.
Podporujem deti v tom, že si k nám môžu vodiť kamarátov a hrať sa s nimi nie behajúc po celom byte, ale pred činžiakom, alebo v ich izbách, s tým, že sa chodia napiť do kuchyne. Lepšie keď viem, kde sú a čo robia, ako by mali byť neviem kde. Máme stanovené pravidlá, dokedy sa hrajú alebo sú vonku, a kedy sa pustia do úloh, alebo majú doma pomáhať.
Poznám ich spolužiakov a mám telefónne čísla rodičov spolužiakov, zvykneme si spolu v prípade potreby pomáhať alebo skôr poskytnúť nejaké informácie ohľadne školy a pod.
Myslím si, že v manželstve alebo v rodine by malo existovať niečo také ako nárok na súkromnú sféru. U mňa: pohyb, šport, hobby, kaderníčka, kozmetička, kamarátky, moji rodičia a príbuzní. U neho kurz nemčiny, kamaráti, príbuzní, hobby. Rešpektujem to, že manžel so mnou k mojim rodičom chodiť nechce a má právo nejsť. Rovnako mne sa zakaždým nechce k jeho matke, ale on keď chce, nech ide, či už sám, alebo s deťmi.
Myslím, že dobrý partnerský vzťah je taký, keď je rešpektovaná pritom akási sloboda toho druhého. Človek je pritom bohatý na zážitky a pocity o ktorých sa s partnerom rád porozpráva a vždy si majú čo povedať. Žiadne také, že celý čas som na teba doma čakala, že prídeš, a ty si prišiel a hneď aj odchádzaš, lebo sa ideš stretnúť s rodičmi/kamarátmi.
nesúhlas,
neviem čo si myslel tým, že som "mimo", ale keďže tvoja podstata je v nesúhlase, tak ...neriešim.
----------------
petroneta,
vyjadril som svoj názor presne na to, čo si napísala. Nejde mi o nejakú hádku, či zbytočnú kritiku tvojich názorov (nemám ani najmenší dôvod).
V prípade tvojho príspevku, na ktorý som reagoval, mi šlo o to, že sa vôbec, ale vôbec netýkal hlavnej témy. Úplne inak a v inom kontexte, som pochopil hlavnú tému, ktorej pointa vôbec nespočívala v tom, či sa majú, či nemajú postarať deti o rodičov v prípade potreby.
Je to samozrejme môj názor, ale v svojom príspevku si nicku "rozhodnutie" vysvetľovala niečo, na čo sa nepýtala a ani to nebolo v jej záujme. Riešila svojho chlapca, nie opateru rodičov na starosť. --- Keby sa riešila téma opatery, tak by som si to určite všimol, ale... riešilo sa niečo iné, iný problém. (Názor v novej téme o opatere by som nezmenil ani potom, aj keď akceptujem všetky výnimky ...na základe slobodného rozhodnutia každého človeka.) ---
Ak sa vrátime k téme slečny... - tebe by nevadil život s chlapom, ktorý má vlastný dom, ženu, ale domov a život trávi neustále u rodičov? No a čo tie jeho vyjadrenia o tom, že ak sa ti nepáči, môžeš ísť a nájsť si iného? Cítila by si sa ponížená, alebo milovaná? -------- Myslím, že úprimnú a rozumnú odpoveď poznám, tak ani nemusíš písať...
vieš rozhodnutie, Ty sa pýtaš, či Ti má vadiť, koľko času strávi priateľ so svojími rodičmi, a koľkokrát ich kontaktuje.
Vo februári som bola v nemocnici. Bola tam na druhej posteli staršia pani, ktorá dostávala infúzie kvôli chrbtici. Jej dcéra býva 130 km od mesta, a cez víkend ju navštívila. Cez týždeň jej obdeň volávala. No a hneď deň po víkende býval deň, keď jej zvykla volať, keď bývala pani doma, ale teraz nevolala, lebo to brala tak, že veď ju osobne navštívila. Chúďa pani, volala teda ona, čo sa stalo. Zodvihol zať, že je všetko v poriadku. Ona sa aj tak neupokojila a začala hovoriť, že zať by ju bol býval dal určite k telefónu, keby bolo všetko v poriadku, ktovie čo sa stalo, krvný tlak jej riadne vyletel, a glykémia sa zvýšila, jesť nechcela, normálne ochorela z toho, a pre nič, len pre svoje negativistické predstavy.
Tak som si vypýtala jej mobil, či si môžem pozrieť, zapamätala som si číslo posledného hovoru a z môjho mobilu jej zaťovi zavolala som potom z chodby späť. Poprosila som ho, aby povedal svojej manželke, nech maminke zavolá, že neviem, čo ju to napadlo, ale nemá pokoja, chúďa. Tak o chvíľu jej dcéra volala, rozprávali sa asi 2-3 minúty a konečne bol pokoj.
Takže ja som za to, nech radšej kontaktuje rodičov, keď je tak zvyknutý, keď sú oni na to tak zvyknutí, nech je pokoj. Niektorí ľudia sú precitlivelí a boja sa. Ty ešte nemáš dieťa, a nevieš, aké to je, keď sa matka bojí o dieťa.
rozhodnutie tak ja ti poviem co ti prekaza. to ze si nechas do svojho vztahu kafrat aj svojich blizkych. len aby ti ho nakoniec nerozbili.
mirec si mimo. nesuhlasim s tym co si napisal na adresu petronety
neviem, čím sa ona obetuje, keď on rodičom vyvoláva a ani sa s nimi dlho nerozpráva. Čo dáva im a jej nie, aby jej to vadilo?
Ja mám priateľa, a mám rodičov, ktorým chodievam dvakrát do týždňa pomôcť a mám po nebohom manželovi svokru, ktorú tiež občas navštívim. Okrem toho mám prácu, mám domácnosť a mám ĽŠU a skype rozhovor so synmi. Necítim to tak, že by som sa obetovala pre niekoho, je to normálne.
Mirec, každý človek je za toho druhého zodpovedný. Dospelému dieťaťu by nemalo byť ľahostajný osud rodičov a keď rodič potrebuje opateru, mal by s tým pomôcť. Nie som proti domovom dôchodcom ani najatej opatrovateľke, ani pre denný domov pre seniorov. Ale rozhodne by ich nemal človek nechať samých na seba, keď sa nevládzu o seba postarať a mal by ich navštevovať. Keď sa niekto na to cíti, tak aj zobrať k sebe a opatrovať u seba doma - čo je často jednoduchšie aj napr. ak popri tom pracuje.
rozhodnutie,
No mala by si spraviť nejaké zásadné rozhodnutie... Vieš, keď som sa v tvojom príspevku dočítal, ako ti chlap povedal, že na svojom konaní nič nezmení (prejav sebectva bez zohľadnenia tvojho názoru)..., keď povedal, že ak sa ti nepáči, tak môžeš odísť (prejav nezáujmu o teba a o niečo vaše, spoločné)..., keď povedal, že si môžeš nájsť iného a že ti praje šťastie (evidentný prejav chýbajúcich citov k tebe a ešte aj pohrdlivé želanie šťastia)..., --- ...tak som v tom videl riešenie celej situácie.
Po 6 rokoch to nebude až také jednoduché riešenie, pretože malo prísť už dávno, ale mala by si ho počúvnuť. Koniec-koncov, aj tak na rozchod myslíš už dávno, pretože v tom vzťahu už dávno všetko vychladlo, ale nevieš sa rozhodnúť a urobiť krok vpred.
Chápem že nevieš čo príde, ale na druhej strane vidíš čo je - a čo by ťa čakalo ak ostaneš. Chceš tak žiť (či skôr trpieť) ešte 50 rokov, alebo začneš po novom? Je to na tebe...
------------
Petroneta, už dávno som nečítal takú znôšku absurdít a skostnatených názorov, ktoré nútia človeka k obetovaniu vlastného života pre "blaho" a spokojnosť iných. Čo keby rodičia už teraz premýšľali o tom, čo urobia na starosť, aby sa nemuseli ako bezvládni "hodiť" do postele svojim deťom? ---- A mimochodom..., ku komu som teraz bezcitný?
petroneta a preco s nimi nevolas kazdy den minimalne tu hodinu just ked su v zahranici hm? co iba 2x do tyzdna? ci to uz by bolo cez a nepacilo by sa im a ich partnerkam? tuto autorkin chodi k jeho rodicom kazdy bozi den, to je v pohodicke a partnerka ma byt ticho ty mas deti v zahranici a volas s nimi tak malo? hm hm hm ale moralizovat o druhych to ti ide.
