Uz pol roka chora caste zapaly dutin, bludny kruh, ako to zvladate pracujuci?

Tak som rada, ze sa drzis.. hlavne hlavu horu, psychika je tiez velmi dolezita! Drzim ti palce, aby to bolo uz len lepsie..
Ja do prace zatial nie alebo aspon lekar mi zatial nepovolil.. ale zajtra mam ist na nejaky ten predporodny kurz a este aj s cvicenim, co bude vtipne kedze som bola doteraz prevazne len v posteli. Ale tesim sa, ze stretnem nejake nove tvare (snad..)..

Bublii - dakujem za opytanie, lepsie, len som strasne unavena, ale tak az neprirodzene,a le tak beriem, ze som po chorobe, v sobotu som uz rovno z pn pracovala do noci, takze chvilu to potrva, kym sa telo da dokopy, pre uplne vynicenie bakterie este beriem atb, v dutinach este mam hlieny, ktore odkasliavam, ale verim, ze to uz bude lepsie, ako ide teplo, musim mysliet pozitivne :) A ty sa mas ako? vratis sa na par mesiacov do prace?

BJ - dakujem za reakciu, vnimam to podobne, pre zenu matku s hypotekou, ktorej sa opakuju teploty a choroby je samozrejme znicujuce aj to co sa deje mne, ako tu niekto spomenul, ze k rodicom ist byvat a take srandy, ja nemam kde ist a fakt nechcem zachadzat do svojho zivotopisu, co kedy mna postretlo v akom prostredi som vyrastal a ake fyzicke a psychicke ujmy mam za sebou. Riesim aktualnu temu, aby som vladala zit a postarat sa rodinu, hadam to tu je kazdemu jasne :) a ked nie kazdy ma nejaky svoj kríž, či trápenie ktorým si prechadzal, či prechadza.

TakyJeZivot, prajem ti veľa psychických aj fyzických síl na tvojej neľahkej ceste životom. Raz aj pre teba vyjde slnce z poza mrakov a bude ti svietiť na cestu. Drž sa!

Takyjezivot - ked sa nechas cely zivot tlct od tyrana, a neurobis nic, tak sa necuduj, ze poznas co to je dno. Zakladatelka temy, ale riesi problemy uz v zarodku, bojuje s nimi, patra po tom, preco sa jej deju. Uz predtym tu mala temu. Ty sa ty uc od nej, nie ona od teba. Z celeho tvojho prispevku citit len pasivitu a porazenectvo, proste sa nechas tlct zivotom. A ked ona sa brani a hlada riesenia uz v zarodku, este jej tu vyplakavas, co je to dno, a ze nic nevydrzi. Takze aj ona sa ma nechat tlc od tyrana a nic neurobit? A hladat si frajera na motorke, prepac, ale to co je za mudrost? Ved to mudra zena neurobi. Ale tak treba mat frajericka na motorke, ze? Prepac, ale nemas pravo tu pisat taky prispevok, je to len vyplakavanie nad zivotom, co sa ti stalo, ale na to dno si sa dostala sama, svojou pasivitou. To zakladatelka temy, sa na dno s najvacsou pravdepodobnostou nedostane, lebo pozri sa ako riesi, ako hlada.
Tak dufam ze zmudries, a prestanes si pritahovat take veci v zivote, treba s nimi aktiven zabojovat (3 ste boli na toho tyrana, to neexistuju skryte videokamari co nahravaju 24/7 denne? a dostat ho na policiu? normalne cakat, az ho zabije zivot, a to vam hrozilo zmrzacenie kazdy den? To je riesenie problemu? Prepac ale nie).

Cauko Okt, ako to ide? Trochu lepsie?

akupunktúra-liečba pľúc a nos,a nosných dutín

Pre TakyJeZivot:
Precitala som si tvoj pribeh a som smutna z toho, ze sa nieco take niektorym ludom deje.
Je mi velmi luto, ze si toto vsetko musela prezit a to nielen ty, ale aj tvoji blizki. Neupadaj na duchu a ver, ze vsetko sa postupne zlepsi casom. Prajem ti vela sily do dalsieho zivota a nech sa ti deju uz len dobre veci.

Vidím že tu musím niekomu napísať čo je to ozajstné dno. Ani som nechcela otvárať túto tému, lebo jej názov mi nič nehovoril, keďže som zažila trocha inú zábavu než je pol ročná chorobnosť. A to ešte s bežnými drobnosťami ako sú dutiny a hrdlo. Ale otvorila som ju a teraz už viem prečo. Takže chceš počuť iný príbeh, samozrejme pozitívny, ako sa niekto dostal z podobných prúserov ako máš ty? Tak ja som sa dostala ozaj z prúserov preto si myslím, že mám právo ti sem napísať.
Všetko sa začalo mojím narodením do rodiny chorého agresívneho psychopata, kde už boli predo mnou dvaja moji bratia, z toho jeden s DMO. Vtedy som bola ešte ako-tak zdravá a samozrejme som netušila čo ma čaká. V troch rokoch na mne otec zlomil nohu zo stola, pristála mi na chrbtici, takže nasledovala operácia a zaujímavé je, že hoci sa hovorí, že z takého útleho veku si nič nepamätáme, tak ja si tie strašné bolesti na nešťatie dobre pamätám aj neutíchajúci rev v nemocnici aj neskôr doma. Ostali mi následky, pravú nohu odvtedy za sebou ťahám a mám ju oveľa tenšiu, keďže to postihlo nervy a cvičiť sa s ňou veľmi nedá. Keď som mala 7 rokov, otec tak zbil mamu, že ostala na vozíku. Ani vtedy na neho nikto nepodal trestné oznámenie, hoci jeden zo starších bratov mal už štrnásť a všetko videl. Mohol teda svedčiť. Mama bola vtedy dlho v nemocnici, v kúpeloch, starali sme sa sami o seba. Otec si priviedol priatelku, ktorá bola alkoholička. Bila mňa aj postihnutého brata. Ten vtedy veľmi plakal, kričal, ale to mu nepomohlo, dostal ešte viac. Otec sa na tom veľmi smial, až raz od smiechu spadol zo stoličky a zlomil si ruku. Keď sa mama vrátila z nemocnice, otcova opitá priateľka ju uložila na verandu. Bola zima, mama tam prechladla. Ale do nemocnice už nechcela ísť kvôli nám, videla, čo sa doma deje a chcela nám byť aspoň nablízku. Otca sa v dedine všetci báli, bol bitkár už v mladosti, nikto si s ním nechcel začínať. Keď mal starší zdravý brat 18 rokov odišiel z domu. Ja som skončila základnú školu a otec chcel, aby som išla hneď do roboty. Veľmi som túžila ísť do školy kde je internát, ale nemala som na to peniaze. Tak som sa zamestnala načierno v bare ako čašníčka. Do osemnástich som to vydržala, potom som začala študovať na strednej škole. Mala som našetrené peniaze za tie roky práce. Otec dostal rakovinu hrubého čreva a s mamou sme dúfali, že čoskoro umrie. Potom by nám ostal jeho dom, ktorý mal po rodičoch a mali by sme kde bývať. Lebo odísť od nehonebolo kam. Ale z nemocnice sa vrátil a bol zrazu celkom zdravý. Veľmi rýchlo začali jeho výčiny a vždy to skončilo bitkou mamy a brata. Musela som odísť zo strednej školy, chcela som byť pri mame a bratovi, aspoň trocha ich chrániť. Riaditeľ školy vedel o mojich problémoch, navrhol mi, aby som študovala diaľkovo, čo na ich škole dovtedy žiadny študent neabsolvoval. Ale mne sa to nakoniec podarilo. Otec stále žil a stále nás ničil. V dedine nás všetci ľutovali, ale proti otcovi neišiel nikto. A my sme nemali kam odísť, nemali sme bývanie. On to vedel, preto nás tak týral. Keď som skončila strednú, otec išiel raz opitý z krčmy a zrazilo ho auto. Bola noc a cesta bola neosvetlená. Po prevoze do nemocnice zomrel. Konečne sme si oddýchli. Ale rok na to som začala chudnúť, mala som bolesti a zistili mi, že mám rakovinu pravého vaječníka. Po operácii som dlho nevládala pracovať. Nakoniec som sa dala dohromady, lebo som vedela, že mama aj brat sú odkázaní len na mňa. Začala som pracovať a popritom som študovala na vysokej škole. Nemohla som si dovoliť opakovať ani jednu skúšku, ani jeden ročník, lebo som musela začať čo najskôr viac zarábať. A tak som študovala po nociach, lebo cez deň som pracovala. Na promócii mi nebol nikto z rodiny, nemala som ani peniaze na to, aby som nejakú oslavu urobila. Len domov som kúpila tri chlebíčky a tri zákusky. Ale bola som neskutočne šťastná, že to mám všetko za sebou a teraz už snáď budeme žiť ako iní ľudia. Našla som si priateľa, ktorý bol ochotný prisťahovať sa k nám do našich skromných podmienok a plánovali sme spoločný život a neskôr svadbu. Dva roky bolo všetko v poriadku. Potom priateľ odišiel do Nemecka za lepším zárobkom, aby sme mohli pristavať k domu a mali tam miesto pre náš byt. Domov chodil každý mesiac, šetrili sme peniaze, pracovali sme obidvaja. Pritom som sa starala o mamu a chorého brata. V máji 2017 sme plánovali svadbu. V apríli sa priateľ vrátil z Nemecka už natrvalo a začali sme prvé úpravy na dome. Koncom apríla išiel s kamarátom na motorke niečo vybaviť, dostali šmyk na mokrej ceste a môj priateľ to neprežil. Vtedy som už stratila všetky sily a chcela som si vziať život. Jediné, čo mi to nedovolilo, bola myšlienka na mamu a brata. Ale bola zo mňa len mechanická živá mŕtvola. Začiatkom roka 2018 mi objavili nádor na prsníku. Keď som prišla z operácie, zosypala sa mama. V nemocnici zistili, že má rakovinu maternice. Nevedela som si predstaviť, čo bude s mojím bratom ak zomriem ja aj mama. Obidve sme povzbudzovali jedna druhú. Mama si myslela, že by bolo lepšie, keby ona zomrela, mala by som menej starostí. Ale pre mňa by to bola už tá posledná kvapka. Myslím, že po jej smrti by som už nedokázala žiť. Z rakoviny sme sa napokon obidve dostali. Neviem, či navždy, lebo v živote človek nikdy nevie čo číha za rohom. Dnes chodím opäť do práce, starám sa o mamu aj brata, ale som sama a už netúžim po ničom, len aby som mala dosť síl sa o nich oboch starať čo najdlhšie.
Ked čítam príbehy ako je tvoj, vtedy si vždy pomyslím, že mnohí ľudia ani netušia, aký ťažký môže byť život. Plačú pri drobnostiach, ale pre mňa je také sťažovanie iba rúhanie.
Prepáčte mi taký dlhý text, tak veľa vecí sa nedalo napísať v pár riadkoch.

Okt :

Zbytočne budeš chodiť do roboty kedže choroba ty takto nezmizne ale ešte sa viac predlži a to i na dlhé mesiace, a bud si istá že po dlhé mesiace s chorobou do práce chodiť nezvládneš a ani ty to v práci byť mesiace na PN neodpustia, takže tak či tak tú výpoved dostaneš.

Lepšie je dostať z práce výpoved, ale do pár týždnov sa zcela vyliečiť a po pár týždnoch byť schopný práce.

Na hypotéku ty tuším odpustia ked ich poprosíš o odklad splátky, ale keby aj nie, tak nesplatením hypotéky prídeš o byt/dom ktorí aj tak nie je tvoj ale bol zobratý na úver. Nastahuješ sa potom ked tak k rodicom alebo nájst si nejake lacne spolubývanie.

Prečo sa nejdeš dat vyšetrit napríklad k Albertovej? Aká to má význam kupovať vela roznych doplnkov ktoré možno ani nepotrebuješ lebo to sú také rady od Ferka Mrkvičku ved každý organizmus je iný? Poriadna liečba vyzerá inak.