Ahojte,
v januari mam 21 rokov, som 183 cm vysoky, vazim 63 kil, a inak studujem na VS. Doteraz som nemal priatelku, a jednu, ktoru som volal korculovat sa, nechcela ist, a ked sme spolu cestovali a pytal som sa jej na skusky, odpovedala mi sice, ale ona sa nespytala, ako sa dari mne, takze skoda namahy.
Neviem, ci nie je neskoro na hladanie vztahu. To je, ze ani casu velmi nemam. Studujem a okrem toho mam nejaky biznis a prijem, ale pri dennom studiu sa to zvlada vsetko tazko, a na baby nemam cas a ani nie som ten diskotekovy typ.
Ja si myslim, ze raz by som chcel stihle dievca, ktore ma rado matematiku a pocitace, a kedze chcem neskor podnikat, by mi pomahalo viest rodinnu firmu a mal by som dve deti. pracoval by som z domu, tak ako aj teraz, cez internet a tak zabezpecoval rodinu.
este mi nefunguje stitna zlaza a som dost silny alergik, a mam skrivenu chrbticu, ale okrem alergie som ok. Tiez mi hovoria doma, ze som negativisticky naladeny, a ze to na okolie zle posobi, co robit, aby som nebol pesimista? Vadi to, ked som este nemal priatelku? Mam sa nejak zoznamovat, ked by som aj tak popri vsetkom inom nestihal? Urcite by chcela, aby som sa jej venoval, a islo by to na ukor ucenia a prace. A potom, ked skoncim skolu, tak asi tiez nebudem pracovat len 8 hodin denne, lebo ked sa do nejakej objednavky pustim, tak ju musim dorobit, a medzitym prichadzajú dalsie... tak ani neviem, ako to zosuladit. Mam naivne predstavy o zivote? Myslim, ze ste tu vsetci asi starsi, a mate viac skusenosti, poradte mi, v com by som mal robit, rozmyslat inak, alebo je to takto dobre?
predstavy o živote
je to tak dobre. pekne pises o sestre, vdaka tebe je taka dobra v matematike, ze ste zacali skoro a to sa podpisuje aj pod jej iq, si super, ze si ju vytiahol hore.
aj dievcata su zaneprazdnene ako aj ty, napriklad medicky. ked sa chces zoznamit, tak obcas musis ist tam, kde je sanca, ze nejaku kocku stretnes. beanie, plesy, koncerty, pikomat, hociake kruzky. si sikovny, urcite uz nejaka sniva o tebe. maj oci otvorene aj v skole, mozno aj nejaka spoluziacka je pekna a rada by sa bizsie zoznamila.
Naivny:
Strach, ktorý v sebe máte, Vás ženie do riešenia situácií, ktoré ešte nenastali, do pesimizmu, k lipnutiu na predstave o svojej budúcej manželke, do potreby urobiť všetko „správne“.
Strach, či Vás niekto bude mať rád takého, aký ste (ako sestra a mama), či je niekto, kto k Vám bude pristupovať ako ony, strach, že si sám neporadíte... Ak sa ho (a na neho naviazané emócie ako smútok a hnev) naučíte prejaviť – uvoľníte sa, budete študovať, pracovať, robiť to, čo Vás baví, budete aj viac komunikovať s inými - bez napätia, ktoré teraz prežívate ohľadom svojej budúcnosti či napríklad pri stretnutiach s inými.
To, čo Vám na mamke/sestre imponuje potrebujete integrovať do svojho života - neočakávajte, že to bude robiť Vaša manželka – je to lekcia pre Vás - to, čo vo svojom vnútri cítite Vás paralyzuje a tak prenášate zodpovednosť na niekoho iného (vysnívanú manželku).
Ak budete jedného dňa vo vzťahu so ženou preto, lebo ju budete potrebovať, aby nahrádzala mamu, bude to vplývať na kvalitu vášho vzťahu, ako aj na deti, keď prídu (problém, ktorý vo svojom príspevku popisujete sa odvíja práve od toho, čo Vás samého ako dieťa/dospievajúceho poznačilo).
Potrebujete ísť do toho, čo je pre Vás nepríjemné, čoho sa bojíte – medziľudské vzťahy a všetky s nimi spojené „ups and downs“. Napríklad sa dať do rozhovoru so svojimi spolubývajúcimi, riešiť darčeky, porozprávať sa s rodinnými priateľmi, príbuznými a niekedy iným určiť aj hranice... ak poviete, urobíte niekedy niečo nevhodné alebo trápne, no a čo? ... Neuzatvárajte sa v sebakritizovaní, lebo inak sa to, čo si nesiete nevysporiadané v sebe, pretaví neskôr do Vašej vlastnej mrzutosti a zlosti..
Pracujte na tom, aby ste bol Vy sám takým, akým chcete, aby bola manželka z predstáv.
lollka, pýtaš sa, ohľadne očakávaní, že ich mám veľké a potom, že čo by som ja dal.
Od druhého ročníka strednej školy aj pracujem. Zarábal som toho času od 900-2200 eúr. Teraz pri VŠ nestíham, takže len 700-800 eúr. Keď doštudujem, a budem riadne pracovať, budem aj lepšie zarábať.
A matematika. Keď som mal 9 rokov, narodila sa mi sestra.Ona je najkrajšie a najlepšie, čo mi život priniesol. Mama povedala, že môžem s ňou toľko počítať, koľko sa jej bude chcieť so mnou. Tak som už s bábätkom začal. Prsty na rukách a nohách. Bodky na lopte. Vzorky na koberci. Vždy som sa jej venoval. Keď mala necelých 5 rokov už vedela aj veľkú násobilku a vedela sčítať zlomky.
V škole vyhráva matematické súťaže, tam, kam som chodil ja.
Bolo tak, že ma požiadali, aby som niekomu vysvetlil matematiku, a aj som rád pomohol, ale vždy to zlyhalo na tom, že nechápali. Sestra mi vždy rozumela a adekvátne sa pýtala. Chodí za mnou, keď si niečo počíta, lebo sa chystá na nejakú súťaž a robíme to spolu, argumentujeme, hľadáme iné riešenia, máme rôzne nápady. Veľmi rád sa s ňou rozprávam. Pritom má 12 rokov a vie uvariť polievky, vie vyprať, vie žehliť, a keď cestujeme k starým rodičom, a zabudnem, ku ktorým, či k maminým, či otcovým a nemôžem sa to nahlas spýtať, lebo mi otec vynadá do vysokoškolského idiota, mama sa ma zastane a pohádajú sa kvôli mne, tak sestry sa viem spýtať, kam to vlastne ideme a do kedy ostávame a nehnevá sa na mňa, že sa jej spýtam. Aj na klzisko s ňou chodím, aj badminton s ňou hrám, ak ma poprosí. Aj pre manželku by som to urobil. Aj finančne by som ju zabezpečil a deti by nemali problém s matematikou, hral by som sa s nimi a v bazéne im robil vodného taxikára.
Na rodičovské by som chodiť nevedel, lebo si neviem zapamätať veci, ani sa mi nedá zveriť odkaz, lebo zabudnem, že ho treba odovzdať. Ale keď bola mama chorá, ja som chodil pre sestru do škôlky, a keď mi bola zima, vždy som ju riadne poobliekal, lebo keď je malá a je bližšie k zemi, tak jej bolo ešte chladnejšie ako mne. Keď by mi manželka povedala, čo mám kúpiť v obchode, kúpil by som to, a keby povedala, že máme ísť sem alebo tam, išiel by som, kam povie.
Sú to tak veľké nároky mať ženu ako je mama, ktorá pošepká, čo kedy povedať, alebo sestra, a pritom majú aj logiku a vedia sa o všetko postarať, takže nemusím byť vždy v strehu, čo sa kde kedy deje, aby mi nič dôležité neuniklo, a mohol som sa pokojne venovať mojej práci, z ktorej by som peniaze dával manželke a deťom?
Na Aspergera bolo podozrenie, potom sa rozhodlo, že je jedno, či je lekárska pečiatka, treba riešiť život a nie pečiatku. Na 1. stupeň som chodil do dedinskej školy u starých rodičov, bolo nás 7 detí v triede, mama všetko vybavila, každý deň za mnou cestovala, keďže sme spolu nebývali. V škole sa mi dávali mi dobré pečiatky za všetko, čo som robil tak ako ostatní. To mi pomohlo osvojiť si pravidlá správania a potom po dvoch- troch mesiacoch už nebol problém. Na druhý stupeň som robil prijímačky do mat. triedy už u rodičov, vtedy som už mal aj sestru. Triedna bola matematikárka a vo všetkom mi pomáhala a keď som mal spor s učiteľkou literatúry ohľadne čitateľského denníka, zastala sa ma, že by mi mali určité veci tolerovať, všetci predsa vedia, aký som a treba ma podporovať v tom, v čom som dobrý. Na monitoring z literatúry som sa veľmi bál. Nikdy som si nevedel zapamätať obsah filmu alebo knihy, a tam boli hotové príbehy diel, kopa mien.
Tak som si spravil program, kde som pričleňoval k autorom diela a ich životné lásky a miesta, kde žili. Ukázal som to učiteľky literatúry, ona mi povedala, že existuje taká súťaž pre učiteľov, že najlepšia učebná pomôcka, ale že to pošlú s tým, že to robil žiak. Škola mojím programom vyhrala prvé miesto v republike pri vyučovaní humánnych predmetov za pomoci digitálnej techniky. Pritom som ten program robil len pre seba, aby som si pomohol, lebo ja nie som typ, že si otvorím zošit a naučím sa.
Na strednej škole ma mali tiež radi.Na dni otvorených dverí som každý rok ukazoval iný a iný z mojich programov alebo učebných pomôcok, vyhrával som medzinárodné súťaže, chodil som na vyznamenania u župana aj na obedy. Vedel som sa správať.
Ja neviem, či som asperger, ale riešiť netreba nejaké mená, či diagnózy ale život. Moja sestra má poškodené jedno oko. Mama má problémy s chrbticou. Ocko máva záchvaty zlosti, ale mama už vie, kedy a začo budú, a organizuje to tak, aby sme vtedy boli mimo dosahu. A všetci žijeme.
A poviem ti rovno ze mas strasne vysoke naroky na partnerku a ak z nich nepolavis tak zostanes sam. Ako uz to aby mala rada matematiku a pocitace je taka specialita ktoru vacsina zien nesplna. Ale ok, najde sa par takych, len tam je tiez otazne ked nejaku taku spoznas ci sa jej budes pacit, ci sa ona bude pacit tebe a ci si budete rozumiet a samozrejme ci bude mat zaujem pracovat v tvojej firme. Druha vec ktoru zeny nemusia, ze si workholik, studujes, pracujes, na nic ine nemas cas a vlastne ani nevies kde zoberies aspon trocha casu na vztah, na zenu. Hovorim ti uprimne, ked to nezmenis tak s tebou ziadna dlho nevydrzi. Naco jej bude chlap ktory na nu nikdy nebude mat cas. A dalsia poziadavka, aby ti hovorila ako sa mas spravat v spolocenskych situaciach, to tiez nebude bavit kazdu. Stale ti hovorit co je vhodne povedat, co nepovedat, ako sa spravat. Radila by som ti okresat to na tu poslednu poziadavku, taku by si este mohol najst. Mozes si dat inzerat na zoznamku a napis tam aj toto. Ze si proste v spolocenskych situaciach nemozny a potrebujes radit. Az si nejaku najdes tak obmedz pracu aby si sa jej mohol niekedy venovat. Pracuj tak dajme tomu 9 hodin denne max. a zvysok venuj jej. Sprvoti sa nemusite stretavat uplne kazdy den ale az spolu zacnete byvat tak by bolo dobre venovat sa jej aspon vecer. A uplne sa vykasli na to zeby mala byt matematicka a pocitacova inzinierka. Nech robi to co ju bavi. Ak ti bude chciet pomahat vo firme tak ju mozes nieco naucit ale necakaj od nej ze bude vediet ci sa nauci vsetko co vies ty. Ak sa nauci len malu cast a pomoze ti len trocha aj tak dobre. Ak k tomu vobec nebude mat vztah a bude chciet robit nejaku uplne inu profesiu tak to respektuj a nenut ju. Musis podstatne zlavit zo svojich narokov lebo inak si zenu nenajdes. A vo vztahu jej prejavuj lasku, davaj jej najavo ze ju mas rad, urob aj ty nieco pre nu a necakaj ze ona sa ti prisposobi uplne vo vsetkom a ty pre nu nemusis urobit nic.
Pocuj a nemate ty a otec nahodou aspergerov syndrom? Ako rozkricat sa na umierajuceho otca ze nerozumie tak to uz je fakt sila, podla toho co pises vy nemate ani zakladne city a emocie.
normalny obed: polievka + druhé jedlo, napr. vyprážaný rezeň s ryžou a šalátom, francúzske zemiaky, pečenú rybu so zemiakmi, pečené mäso s kapustou a knedľou, to čo nám varia v študentskej reštaurácii.
Ja si z mojích kíl problém nerobím, mama hovorila, že otec pribral po dvoch deťoch 20 kíl, kým ona iba 12. :-)
Takže neskôr, keď už nebudem bývať na internáte, to bude iné.
Skôr tak uvažujem nad tým, že človek by mal mať vybudované nejaké medziľudské vzťahy. Hovoria o mne všetci dospelí, že som veľmi utiahnutý, a málovravný, ale ja naozaj nemám čo povedať, len tak počúvam, čo sa okolo mňa deje. Na druhej strane by som mohol byť vnímavejší, lebo nikdy nemôžem vedieť, kedy koho budem potrebovať. Teraz nemám pocit, že niekoho potrebujem, a potom, keď sa ožením, to nejak vyrieši manželka, všetky tie kontakty a vzťahy, tak ako aj doma. Aj moja mama rieši všetky darčeky, kontakty s rodinnými priateľmi, príbuznými a podobne, a ocko je rád, že nič riešiť nemusí a mama mu všetko povie, čo a ako, pošepká mu, kedy čo má povedať, aby neurobil nejaké spoločenské prešľapy, ako napr. sa spýta niekoho, prečo nemajú deti, alebo koľko zarábajú, alebo niečo netaktné a divné alebo aj na nás ako má reagovať, alebo napr. keď umieral starý otec a hovoril niečo, čomu sa nedalo rozumieť, otec sa rozčuľoval, že nerozumie, a mama prikyvovala, že rozumie a potom vysvetlila otcovi, že nie je dôležité, aby rozumel, dôležité je upokojiť vážne chorého človeka. Aj mne by sa potom zišiel niekto taký ako mama, len mladšia a aby mi aj ohľadne práce viac rozumela.
Ono, keď ti niekto radil predtým, tak ti isto poradil jednú vec a to takú, že máš mylné predstavy o živote. Aj ja mám mylné predstavy o živote. Odbor matematika, hm, ja si myslím, že by sa mali urobiť hromadné fotky ľudí, ktorí sa zaoberajú istým konkretným odporom, pardón, odborom. Ja patrím do klanu ježibábelov, čiže väčší nos, trochu zakrivený, prefíkanosť a zákernosť patrí k mojim prioritám, čiže viem, čo môžem vo všeobecnosti od ostatných čakať, nič dobré. Tiež dúfam, že niečo rozbehnem a že sa znovu zosypem na totálku, wow, tie nové zážitky, šialenstvá, na nezaplatenie, high voltage. Nemať čas je výhoda, ale aj nevýhoda, dobre je mať jedno, aj to druhé, súčasne.
