Napr. Zdá sa mi jednoduchšie žiť bez detí. Nie, že by som ich úplne nechcela, ale strašne sa bojím bolestí z pôrodu. Tých niekoľko hodín bolestí z pôrodu. Ja som príliš citlivá na bolesť. A ešte keď vravia, že ženy, čo majú úzku panvu, majú ťažký pôrod... Tak sa radšej vzdám mať deti. A budem mať jednoduchý život bez starostí, bez pôrodu, bez výdavkov navyše, bez výmeny plienok. Okrem toho, ani čo sa týka chlapov a vzťahov, som nemala šťastie, nervaci, alkoholici, suknickari a večne deti bez kúska zodpovednosti.
Alebo práca. Musí človek robiť kariéru a postupovať nahor? Keď je spokojný aj ako napr. remeselník, stolár, sklar? Hoci mu ostatní vravia, že má na viac? Prečo je pre ľudí taká potupa, ísť v kariére o rebríček nižšie? Mne by nevadilo ani upratovať mesto v rámci verejno prospešných prác. Ale viem, že by príbuzní na mňa pozerali cez prsty.
Kde presne v Biblii je to a to napísané neviem, ale niektoré príbehy sú teda vážne hardcore.
Príbeh o tom, ako mal otec obetovať svojho syna. Len preto, aby Bohovi dokázal, že má radšej Boha ako čokoľvek iné. Dopadlo to síce dobre, syn prežil, ale aj tak. Musel by sa stať vrahom, aby bol jeho Boh spokojný?
Alebo príbeh o tom, ako nejaký boháč venoval len kúsok svojho bohatstva a nejaká chudobná starenka jedinú mincu, čo mala a to bol jej celý majetok. A potom čo s ňou? Už mohla len zomrieť? Lebo z čoho by si kúpila niečo na jedenie alebo zaplatila nájom? Vari by sa o ňu cirkev do konca života postarala?