Kupoval som si auto s veľkým nadšením. Tešil som sa. Šetril som si.
Auto som si kúpil a zrazu choď šoférovať, po tých rokoch.
Všetko sa mi zdalo také iné, iné ako keď si sadneš do vlaku a len si užívaš cestovanie.
Uvedomil som si, že som nerád ten, kto to ovláda a riadi.
Vadia mi autobusy, nákladné vozidlá. Bojím sa ich.
Celý protismer, ktorý sa na mňa rúti ma desí, predstavujem si, ako sa mu šmykne ruka a zabijeme sa.
Pri šoférovaní cítim úzkosť a strach.
Začínam sa autu vyhýbať, je stále len na dvore, radšej idem na vlaku. Hanbím sa to povedať rodine a kamošom, v čom je problém. Vyhováram sa na rôzne poruchy.
Normálne to auto nechcem ani vidieť, ani v ňom sedieť.
Je to len tým, že ho riadiť, inak mi autá nevadia.
Silne uvažujem, že ho predám, veď už ho aj predávam.
Mám tridsaťjeden rokov, nikdy som nešoféroval a v podstate ma ani neovplyvní, že ho mať nebudem, pri tej predstave cítim akoby mi padol kameň zo srdca.
