Som na dne z toho, ako doma žijem, a ako sa ku mne správajú. Pripadám si tu ako bezdomovkyňa. Bývame v panelákovom byte, a ja tu nemám žiadny svoj priestor, ani kútik. Brat ma vyštval z našej spoločnej detskej izby, a ja musím spať s mamou v maličkej spálni, zatiaľ čo on má celú izbu iba pre seba. Veci mám po igelitkách a po krabiciach, pretože sa nemám ani kde rozložiť. Nemám ani svoju skriňu ani svoj stôl. Nemôžem doma nič robiť, žiadny priestor na sebarealizáciu, a to ma strašne ubíja. S mojimi vecami si robia čo chcú, hrabú sa mi v nich, manipulujú s nimi, a hocičo mi len tak vyhodia bez môjho vedomia.
Keď si niečo niekde položím – napr. na náš spoločný stôl v detskej izbe a vyslovene si tam napíšem ceduľku, aby mi s tým nemanipulovali a nechali mi to tam, tak ma vôbec nerešpektujú a aj tak mi to zoberú. Alebo keď si niečo, nejaký papierik vylepím na chladničku, tak mi ho vyhodia. Nemôžem si nikde nič nechať, ani položiť, ako keby som nebola ani doma, ale niekde u zlodejov, kde sa musím báť, čo mi kedy zmizne. Alebo mi minule vyhodili, jednu pre mňa veľmi dôležitú spomienku z detstva. Bolo to úplne maličké, a brat si jedného dňa zmyslel, z ničoho nič, že mi to vyhodí. Pričom, ja som nikomu nikdy nič bez jeho vedomia nevyhodila, ja by som si to nedovolila. Som z toho už psychicky na dne, a pár krát som sa doma z toho už zrútila, ale im je to jedno, oni sa mi smejú. Vedia, že som slabá, a proti nim nezmôžem nič a robia to ďalej.
doma ma majú len za nesvojprávne h*vno
Volaj dedovi babke ujovi tete ... ako to tam je nech sa porzpravajú ...
Možno pred ostatnými členmi rodiny sa zachovajú inak
Ak si slabá tak jediná možnosť je sa odsťahovať. Ale ako? Z 500€ mesačne sa nedá, kedže som slabý lepšiu prácu si nenájdem, do zahraničia sa bojím, Tak ako? Začarovaný kruh.
Ľudia hneď vycítia slabšieho človeka a už ich nepresvedčíš nikdy. Silný človek má to v sebe, príde niekde a hneď sú všetci v pozore. Je to cítiť hneď
Smola pre nás slabých, smola smola smola, nič sa nedá robiť, svoju psychiku neoklameme
Niektore zenske by nemali mat deti, vsak to su ako xantipy potoom.
Nakolko su niektore strasne liberalne tak ine zas strasne sadisticke...
Normalnych matiek je ako safranu..
chudatko moje je mi ta tak luto :-(
Hned by sim si ta adoptovala :-)
Pracujes ci studujes?
Celkom tomu nerozumiem. Tvoja vlastná rodina ty naschvál z ničoho nič len tak robia zle ? Nevidím celkom zmysel preco by vlastná rodina robila svojmu členovi náročky zle. Nenaštvala si ich s niečím ? Ak nie, tak potom sú zrejme obaja psychicky chorí, alebo si to naozaj nedokážem vysvetliť ich dôvody. Pýtala si sa prečo ty robia zle ?
Kolko mas vlastne rokov ? Pokial sa nedá situácia nejakym dialogom vyriesit tak by som to videl pokial si este maloletá na sociálku. Ak si maloletá tak to bud do dospelosti neako s nimi vydržíš a v 18 sa osamostatníš, alebo zavoláš na nich sociálku a možno ta daju na určitý čas do detského domovu.
Dokial tam byvas tak si moc vyskakovat nemozes. Musela by si byt velmi tvrda a velmi zla na nich, ale to od zaciatku, kebyze s tym zacnes teraz tak vsetko len zhorsis. Aj tak ta nebudu respektovat lebo ta uz dobre poznaju a vedia ze si slaba. Najlepsie urobis, ked sa odstahujes a vybudujes si vlastny zivot. Taketo komplikovane vztahy s rodinou sa v niektorych pripadoch zlepsia prave potom, ako sa dotycny odstahuje. Uz nad nim nebudu mat taku moc a uvedomia si ze je to samostatny clovek co si hravo poradi aj bez nich. Nesnaz sa byt s kazdym vzdy len za dobre, ani s vlastnou rodinou, ak ta nastvu tak im vynadaj. Este vacsiu vahu to bude mat ked uz budes prec, lebo teraz tam zijes a vedia ze si bezbranna, nemas sa ako branit a nemas zatial kam odist. Ja som mala velmi komplikovany vztah s matkou ale ten sa vyrazne zlepsil ked som odtial odisla. Po par rokoch som sa na nejaky cas tam zase vratila ale zase to bolo zle, na nevydrzanie, odisla som a zase sa to zlepsilo. Proste ak chcem mat s matkou dobry vztah v ziadnom pripade s nou nesmiem zit. Vtedy ma tiez nerespektuje a len sekiruje a za vsetko mi nadava.
Ďakujem za vaše reakcie, prirodzene, plánujem sa odsťahovať, keď to bude možné, ale dovtedy by som sa chcela naučiť s nimi vychádzať, vedieť sa ozvať, stáť si za svojím, a nenechať si na sebe rúbať drevo. Ako to dosiahnuť, aby som bola rešpektovaná? Veď je to napriek všetkému moja rodina, a keď sa raz odsťahujem, chcem sa sem vracať, ako do svojho domova, žila som tu predsa celý život, a chcela by som mať tieto vzťahy vyriešené, mrzí ma to, že spolu nevieme komunikovať, a keď sa to nenaučím teraz, čo bude potom keď sa odsťahujem? Prídem na návštevu ako k cudzím ľuďom?
Ahoj, ako keby som citala svoj pribeh. Az na to, ze ma roky terorizuje matka, zijeme same dve. Rozymslam nieco si prenajat, uz to tiez psychicky nedavam. Nezbuchame nieco spolu? :D
Ja by som na tvojom mieste odisla aj keby som si mala prenajat len jednu izbicku niekde v byte s dalsimi mladymi
Presne, co takto sa osamostatnit??? Porozpravaj sa o tom s bratom, ci by ste spolu nieco nepodnikli, myslim tym odstahovanie sa od vasich rodicov a jednoducho odidte.......
