doma ma majú len za nesvojprávne h*vno

Som na dne z toho, ako doma žijem, a ako sa ku mne správajú. Pripadám si tu ako bezdomovkyňa. Bývame v panelákovom byte, a ja tu nemám žiadny svoj priestor, ani kútik. Brat ma vyštval z našej spoločnej detskej izby, a ja musím spať s mamou v maličkej spálni, zatiaľ čo on má celú izbu iba pre seba. Veci mám po igelitkách a po krabiciach, pretože sa nemám ani kde rozložiť. Nemám ani svoju skriňu ani svoj stôl. Nemôžem doma nič robiť, žiadny priestor na sebarealizáciu, a to ma strašne ubíja. S mojimi vecami si robia čo chcú, hrabú sa mi v nich, manipulujú s nimi, a hocičo mi len tak vyhodia bez môjho vedomia.
Keď si niečo niekde položím – napr. na náš spoločný stôl v detskej izbe a vyslovene si tam napíšem ceduľku, aby mi s tým nemanipulovali a nechali mi to tam, tak ma vôbec nerešpektujú a aj tak mi to zoberú. Alebo keď si niečo, nejaký papierik vylepím na chladničku, tak mi ho vyhodia. Nemôžem si nikde nič nechať, ani položiť, ako keby som nebola ani doma, ale niekde u zlodejov, kde sa musím báť, čo mi kedy zmizne. Alebo mi minule vyhodili, jednu pre mňa veľmi dôležitú spomienku z detstva. Bolo to úplne maličké, a brat si jedného dňa zmyslel, z ničoho nič, že mi to vyhodí. Pričom, ja som nikomu nikdy nič bez jeho vedomia nevyhodila, ja by som si to nedovolila. Som z toho už psychicky na dne, a pár krát som sa doma z toho už zrútila, ale im je to jedno, oni sa mi smejú. Vedia, že som slabá, a proti nim nezmôžem nič a robia to ďalej.