Dobrý večer. Tak, ako začať... ?
Mám 20 rokov a som momentálne v situácii, kedy by som bola najradšej, keby som neexistovala.
Ide o to, že som na verejnosti divná (socially awkward). Divná v tom zmysle, že sa neviem správať prirodzene, keď som okolo ľudí. Mám pocit, že moja chôdza je vtedy smiešna, som nepokojná a vtedy si moje nohy robia, čo chcú. Pohyby mám také krčovité, počas chôdze sa zvyčajne pozerám do zeme a každý krát, keď precházam okolo ľudí, najmä mládeže, mám pocit, že sa na mňa pozrú a potom ma rozoberajú alebo sa zo mňa smejú.
Neznášam, keď sa zasmejú, keď okolo nich prejdem. Zdvíha sa mi vtedy tlak a stúpa vo mne zlosť, keď si pomyslím, že dôvodom ich smiechu môžem byť ja.
Normálne sa bojím prechádzať okolo mládeže. Mám z toho strach. Najradšej by som sa v tej chvíli vyparila. Je mi hrozne nepríjemne.
Nemám ani kamarátky, takže nikam nechodím.
Najhoršie na tom je, že akonáhle mi niekto (najmä psychologička) povie, aby som si našla kamarátku, tak sa len zasmejem a pokrútim hlavou. Ja totiž dopredu viem, že je to nemožné. Sebavedomie mám na bode mrazu. A nie je mi príjemné nasilu si hľadať kamarátov.
No keď vidím niekoho, najmä teenagerov, ako chodia v skupinkách (alebo dvojiciach), smejú sa, veselo sa rozprávajú, prepadne ma neskutočne silný pocit osamelosti, bezcennosti, zbytočnosti a je mi do plaču.
Mám pocit, že sem nepatrím. Som iná, divná, nie som hodná povšimnutia.
O vzhľade ani nehovorím. Je príšerný.
Čím dlhšie žijem, tým viac samu seba neznášam.