Načo je dobré vstupovať do vzťhau keď viem že sa s tým človekom aj tak za pár mesiacov/rokov rozvediem? K čomu je dobré hrať sa na lásku a myslieť si že je to láska? Nedokážem sa zamilovať lebo viem, že to nemá zmysel keď to aj tak skončí. Nechápem ako ostatní dokážu milovať a zároveň ten vzťah nebrať vážne a s tým človekom nepočítať do budúcnosti? Ako je možné niekoho milovať a zároveň si nechať otvorené vráta pre niekoho lepšieho? Je to vôbec milovanie/láska?
Nie som stará generácia, nemám 50 rokov, nemám ešte ani 30 dokonca, ale pripadám si ako 100 ročný dedko, ktorý nejde s módou... ktorý si myslí že vzťah by sa mal budovať a problémy by sa mali riešiť a nie pred nimi utekať a hľadať len svoje uspokojenie.
Vždy som si myslel že vzťahy by mali byť o láske, o porozumení, o riešení a problémov a o rozvode až len vtedy ak je to už naozaj fakt neriešiteľné... a nie že sa rozviesť lebo sa už "nemilujeme" a nie je tam "iskra". Ale ako vidím, takto sa dnes vzťahy praktizujú, vzťah už nie je o obetovaní a kompromisoch ale len o tom že nájdem si človeka, ktorý by na nejakú chvíľku uspokojil moje potreby a potom ho vymenil ako starý tovar...
Aj tu na fóre vidím ako tu ľudia vehementne obahjujú rozchody a striedanie partnerov, hlavne ženy...
Nedokážem ísť do vzťahu len tak že by som si povedal že s týmto človekom nebudem do konca života... asi som zaspal dobu a je mi to jedno.. nebudem sa prispôsobovať, radšej budem do konca života sám než v povrchných vzťahoch kde jeden neverí druhému a striedať vzťahy a rozvádzať pri každom malom probléme