Som nahnevaná. Možno aj sama na seba, že som sa mala správať ináč a zaujať iný postoj. Lenže neskutočne som nahnevaná na svoju, resp. na partnerovu rodinu. Nemám rada ich reči, ich prítomnosť, ich spôsoby, všetko mi na nich vadí. Najradšej by som zavrela dvere úplne. V podstate som ich aj zavrela, správam sa odmerane, nepozývam ich, nebavím sa s nimi, nechcem sa s nimi baviť. V podstate sa len trpíme, lebo však sme rodina a na oboch stranách je krivý úsmev. Mám pocit krivdy,ublíženia. Nevyhnem sa im, lebo zatiaľ sa nerozvádzame, stále o tom uvažujem. Zrejme to je tak, že nie som spokojná so svojím životom a tak nenávidím všetkých naokolo, prídem si ako obeť, využitá, zneužitá, že každého zaujímam, len vtedy keď treba dať, inak nie. Môj muž je ignorant, má to v povahe, všetko vždy riešila jeho mama, tak aj v partnerstve všetko vždy nechá na mňa. Mám postoj, že radšej nič od neho nechcieť, hlavne nie niečo negatívne, lebo akurát od neho dostanem vynadané. Mám to stále v hlave, možno je to tým, že keď mi ublížili, tak som rýchlo zahodila a ublížili zas a tak som si povedala, že na to nezabudnem, tak kopem a kopem. Lenže nejde to z mojej hlavy von, chcem im to vrátiť, ublížiť, proste chcem to. Neviete poradiť?
Neviem, nechcem odpustiť.
Poznes sa - fajn, povznášam sa už dosť dlho a nechci vedieť čo všetko. Povzniesť sa? Toto slovo ma rozčuľuje v tomto prípade. Viem dobre, čo je to povzniesť sa, ale v tomto prípade nie som ochotná.
Ok ďakujem za príspevky.
Trubko, tak sa drž a maj na mysli, že pre seba si najdôležitejšia ty!
Podla mna tymto ublizujes najviac sebe
Celkom to pomohlo, keď som to pomenovala. Hneď sa cítim lepšie.
Hej pravda, neviem alebo nechcem. Začala som písať neviem a potom som i uvedomila, že ani nechcem. Pokúsim sa chovať normálne aspoň trochu v rámci možností a príliš nad tým nerozmýšľať. To bude asi najmúdrejšie. Ďakujem za rady.
tak nevieš alebo nechceš? To sú dve rozdielne veci :)
Nie, nepotrebuješ psychiatra , ani psychológa. Sú aj alternatívne terapie, tie som mala na mysli.
Jednoduchý návod na zložité situácie neexistuje. Vyhľadaj terapiu, kým ťa to psychicky a fyzicky nezloží. Ich nezmeníš, musíš zmeniť seba a svoje nazeranie na nich, na svet.
No to robím, čo najviac sa nekontaktujem, resp. vyhýbam kontaktu. Lebo nechcem byť nepríjemná a nechcem sa cítiť zas nepríjemne. Lenže tomu kontaktu sa úplne nevyhnem, pokúšam sa s tým nejako vyrovnať.
Zároveň ma to mrzí, že je to takto a zároveň by som ich najradšej vyfackala, až normálne mám chuť fyzického útoku. Asi som čakala nejaký jednoduchý návod.
Trubko, v čom ti máme poradiť, keď si sa už sama rozhodla: "Neviem, nechcem odpustiť." Alebo nerozhodla a potrebuješ riešenie na svoju zložitú životnú situáciu? Dobre si to pomenovala, zhrnula, zanalyzovala, až na túto predposlednú vetu. Dostala si sa do pasce, z ktorej sa bez pomoci nedostaneš. Niekto ti musí ukázať, ako z nej.
