Takže momentálne som prváčka na strednej a strašne ma trápi 1 vec, a to taká, že sa so spolužiakmi nedokážem rozprávať normálne... ako doma napríklad medzi rodičmi, tak uvoľnene. Neviem prečo, ale nedokážem sa vôbec uvoľniť, a často si myslím, že všetci spolužiaci sú niečo viac ako ja... dosť sa podceňujem a vlastne ani neviem prečo. Keď sa zamyslím, aké majú iní ľudia problémy, že napr. bojujú s rakovinou alebo tak... a mňa trápi iba taká maličkosť. Som jediná taká "divná" ? Lebo v mojej triede ani v mojom okolí nikoho takého nepoznám. Ale áno, rozprávam sa so spolužiakmi, síce nie som ukecaná ale prehodím zopár slov vždy. Ale to aj tak preto, aby si nemysleli, že som nejaká namyslená alebo tak... ale v skutočnosti by som bola celý čas ticho, i keď nenávidím samotu. Divné nie ? Proste to kecanie ma niekedy fakt ubíja... Som jediná taká iná ? Lebo keby som náhodou toto povedala mame, tak ma asi pošle na psychiatriu ako ju poznám :D A v dnešnej dome, mám pocit, že nikto takýchto ľudí nechápe. Každý by mal byť ukecaný a extrovert. Strašne veľa mesiacov ma to už trápi. Proste nechcem vyčnievať z kolektívu a kvôli tomu robím všetko preto... ale nie som to ja :( A stavím sa, že keby nejakému spolužiakovi poviem že mám taký problém, tak ma vysmeje, že nie som normálna.
Som tichšia ako ostatní spolužiaci
podla mna je to uplne normalne a prirodzene
Tiež podľa toho, čo si napísala by som povedala, že si úplne normálna
Je tu predpoklad aj vymyslených tem.(:
Si uplne normálna proste taký typ. Jasne že ubíja kecanie.
Nikdo nemá čo pozorovať alebo sa starať do druhých, pre akekoľvek učely. (:
Dobre na to ideš. O mne hovorili a myslím,že mi to ani nechceli povedať, že som vážny. Ja ale inak tak vystupujem a viem, že to tak na ľudí pôsobí - aj keď nechcem aby to tak vážne pôsobilo, ALE INAK TO DAŤ NEVIEM. Ale tak ako aj ty, keď sa usmejem, je to lepšie. Radšej na silu lebo spontánne mi to moc nejde.
Alebo keď niekoho podpichnem, tak sa radšej pri tom usmejem. Lebo z vlastnej skúsenosti viem, že keď to poviem bez úsmevu, tak to tí ľudia častokrát zoberú ako urážku. Neviem, či je to tak aj u teba. Lebo aj ty keď málo povieš, môžeš to povedať tak zo srandy niekomu v škole, ale ten človek to môže pochopiť ako urážku. Stáva sa ti to? Mne sa to stávalo dosť často, tak som si povedal -DVAKRÁT SI ROZMYSLI PRED TÝM, ČI NIEČO POVIEŠ. Aby si nepovedal blbosť. Takto som sa v živote vytrénoval a v rozhovoroch častokrát radšej nepoviem nič - hlavne v situáciách, kedy by to, čo by som povedal, mohlo vyvolať teoret. aj nepríjemnú reakciu u tej druhej strany. :) Čiže idem častokrát na istotu a radšej budem nudný než poviem blbosť.
@Cliattsi no mne odkedy povedali učitelia ešte na základke v 9.ročníku , že čo som vždy taká vážna ( ja som si ale vôbec neuvedomovala, že sa vôbec nesmejem) tak odvtedy sa vždy snažím usmievať tu na strednej... a musím povedať, že s úsmevom ide všetko ľahšie a som takto spokojnejšia. A myslím, že som stručná lebo ja radšej počúvam ako hovorím :D
@cc presne ako píšeš :) Ja som si na sebe všimla to, že pri nich pociťujem taký pocit že im nemám čo ponúknuť, že pre nich niesom zaujímavá a tak
:)
Sme na tom podobne. Ja sa týmito stavmi zaoberam (sledujem sa vnútorne).
Vieš k čomu som ale došiel ja? Nie je to až tak o tom, že nemáš kamarátov. To, že nemáš takých tých bližších kamarátov-to je fakt, beriem to.
Ale to, prečo sa cítiš tak na nič začína už tam, ŽE TY TIE VZŤAHY NEVIEŠ TVORIŤ. Možno keď si bola menšia, si mala viac kamaratov, ale teraz už nemáš nikoho. Aj keď možno niekoho spoznáš - môže to by ťpre teba aj zaujímavý človek, nemusí byť len zo školy, tak TY PROSTE NEVIEŠ UDRŽAŤ TEN VZŤAH...
???
Ahoj @cc áno, presne mám táketo pocity že som nikto, že nikam nepatrím. Stále si o sebe myslím, že som niečo menej ako ostatní a proste strašne sa podceňujem. Možno že aj preto, lebo nemám žiadnych kamarátov.
