Dobrý deň... Mám problémy so sebapoškodzovaním a rodičia a spolužiaci (áno, chodím do školy) o ničom nevedia. Včera ma zaujímal názor mojej mamy na sebapoškodzovanie a na to, aká by bola jej reakcia na to, že by som sa sebapoškodzovala. Jej reakcia bola nenormálna, zlá a odpudzujúca... O ľuďoch čo sa poškodzujú hovorí, že sú to psychopati zrelí na psychiatrickú liečebňu zo zamrežovanímy oknami a dverami ako vo väzení (ku psychiatrickej liečebni sa neskôr ešte vrátime). Ma otázku, že čo by spravila kebyže sa sebapoškodzujem. Odpoveď bola očakávaná: že ma prizabije, dá ma do tej spomínanej psychiatrickej liečebne kde ma ešte spútajú na lôžko atď. Jej názory sú neakceptovateľné. Nechce si pripustiť že mi doktori diagnostikovali depresiu rovnako ako ostatné veci. Hovorí, že chcem len zaujať pozornosť a ľutovať sa. Nechce a ani len sa nesnaží vypočuť ma a/alebo ma aspoň trochu pochopiť. Keď má takéto reakcie, tak nemôžem očakávať nič dobré z jej strany. A už vôbec nie to, že by si všimla niekedy moje jazvy na zápästí ktoré sú až príliš veľké a nápadné na to, aby som.sa vyhovorila napríklad že som sa porezala pri krájaní alebo niečo také.
Čo mám robiť keď mám takúto mamu?
Čo robiť ak si tie jazvy všimne?
Na telesnej výchove sme povinní nosiť tričká s krátkym rukávom. A to je ďaľší problém...
Ako ich zakryť?
Ospravdlňujem sa za príladne gramopisné chyby a vopred ďakujem.