Pred rokom, keď som začala uvažovať o tom, že aj ja si raz \aložím rodinu, keďže mám na to aj dobrého partnera a máme sa veľmi radi, trpím neskutočným strachom a odporom, nenávisťou k pôrodu.
chodím ku psychologičke, ale začala som len pred nedávnom, budem ku nej chodiť viac, bola milá, ale samozrejme problém si vyžaduje viac sedení.
Som pevne rozhodnutá, že chcem v budúcnosti jedine adopciu, alebo cisársky.
v čom je problém? Partner ma radšej nechá zmrzačiť, než by sme mali adopciu, zdá s ami sebecký ako typický slovenský chlap: ja si decko spravím a ty mi ho roď v ukrutných bolestiach. Záleží mi na ňom a v iných smeroch je to skvelý partner.
Problém je aj v slovenskom pôrodníctve: nástrihy hrádze a ŠITIE ZA ŽIVA!!! NEHORÁZNE BOLESTIVÉ!!! ženy to môže poznačiť na celý život, ale ja už poznačená som a to som ešte nerodila :/ Nechcem mať inkontinenciu ako stará babka, ukrutné bolesti a môj chlap si beybolestne bude užívať výtvor, ale mňa nechá sa utrápiť?!
V noci mám staršné sny o nástrihoch hrádze, že ma strihajú obrovskými nožnicami a mám ukrutné bolesti...keď sa zobudím, naozaj ma bolí brucho a hlava, ako keby mi v bruchu niečo fakt rástlo.
- trpím rpedstavou a myšlienkami, že za pôrod nenávidím vlastné dieťa a tú hnusnú detskú lebku, ktorá mi mrzačí pohlavné orgány a ja vrieskam na to dieťa- je mi jasnéí, že by mu to ublížilo a ja nechcem nikomu urobiť nič zlé. Predstavujem si, že nakoneic skočím z okna nech je po veštkom a nech partner uzná, že sme si mali radšej aodptovať, a nech sa na to decko nemusím ani pozerať po tom, čo mi urobilo, alebi sa utopím vo vani, nech ma nevidia cudzí ľudia a nech ma nemoralizujú aspoň po smrti. celý život do mňa niekto drbe kedy bdue dieťa blablabla ale ako keby nikto netušil, čo všetko si musí žena vytrpieť, vôbec sa neberie ohľad na moje psychické zdravie, rodina do mńa už rpestáva rýpať, lebo začína im dochádzať, že dnes je iná doba a ženy nemajú deti v 20 tke ale po 30. Ale ja budem o pár rokov po 30!
Myslím si, že môj stav v tomto smere je dosť vážny, mám rada deti a nerada by som im ublížila a chcem aby som mala raz zdravé dieťa, ale svojím stresom mu ešte uškodím. Nechcem stresom ublížiť partnerovi, ale on mi nepriamo a nechtiac ubližuje týk, že ja musím rodiť lebo nechce adopciu,
P.S. nenávidím velú Bibliu, píše sa tam, že v bolesti bdueš rodiť deti --- nech si to vyžerú chlapi, nie ja!!!Nech ma nenútia!!! Príde mi to choré prežívať tie ukrutné bolesti, keň'd je nás na svete až 7,5 miliardy a ja si môžem adoptovať dieťa a byť šťastná!!! v 21. atoročí!!!
čo mám robiť??? Nenávidím pôrody a dúfam, že už s každá žena bdue môcť priviesť dieťa na svet v dôstojných podmienkach a bezbolestne.
Nenávidím všetko, čo súvisí s tehotenstvom a pôrodom, starvám sa o svoju postavu, prečo by som mala ostať zničená, ubolená, straumatizovaná matka ktorá má 20 kg navyše a porezanú hrádzu a zmrzačené telo aj dušu???
Prečo nie radšej šťastná matka adoptovaného dieťaťa, alebo matka, ktorej proste urobia cisárky a je to?
Prečo je naše pôrodníctvo často (nie vždy) tak, že majú ženy traumu na celý život aich mužom to ani neprekáža? Berú nás ako stroje na deti či čo?! PREČO???
Ja si naozaj ublížim, ak mi v budúcnosti neurobia cisárky.
Nemám 20 rokov, ale mám ku tridsiatke. Prosím nemoralizujte, ale dajte mi rady ako na to nemyslieť. Nepíšem to na Modrého koníka ani tam radšej nepôjdem, nechcem byť moralizovaná ženami, ktoré to berú ako hrdinstvo a predháňajú sa, ktorá viac trpela, ja si želám, nech je každá žena šťastná a ich deti tiež a nech je na svete viac tolerancie pre ľudí ako som ja :( :(:(