Nechut k zivotu

No jasné, písal som to dlho :)
Poviem ti to takto, o čo mi ide a
čo sa snažím pochopiť -TEN VNÚTORNÝ ODSTUP OD ĽUDÍ prežívam dosť dlho. Už od detstva. Neviem, prečo to je. Postupne sa to ale zosilnilo. Zistil som, že u každého človeka je iná príčina. Ale snažím sa zistiť trochu širšie súvislosti. Podľa toho, čo som si prečítal a internete, ešte nie je celkom objasnené, prečo sa to deje (anhedónia-strata chuti do života).

To, čo je na tebe vidno, je životná frustrácia, nevieš, čo ďalej. Máš, čo si chcela, stále si sa za niečím hnala, už to máš, cheš ísť ďalej, ale vlastne ani nevieš kam.
Nemáš sa s kým o tom porozprávať, tak to chápem.
"a nehovorim o partnerovi,lebo ten pride az ked je clovek sam so sbeou spokjny a je v pohode" - toto som si aj ja myslel, keď som ja uvažoval o partnerke. Ale potom som si položil otázku: "A čo tí druhí ľudia na ulici, ktorí sa držia za ruky, sú so sebou spokojní?" Pôsobia mnohí tak. Ale nie vždy to tak je. Keď vidíš tieto páry, tak im aj závidíš, lebo ty to nemáš, a chýba ti to.
Závidel som aj ja až príliš moc, tak ako to ty opisuješ. Ale hovoril som si vtedy v duchu: "Sú tí ľudia, čo sú spolu aj štastní, keď sú spolu?" Odpoveď je, že ja neviem. Ja do nich totiž nevidím. A podľa štatistík sa myslím, že min. 1/3 manželstiev rozvádza. Práve tá samota, opustenosť ťa ešte viac zožiera, lebo vidíš ľudí, ktorí sú spolu, ale už sa podrobnejšie nezaoberáš tým, ako žijú.
Tento prvotný dojem z tej dvojice je u teba natoľko silný, že sa u teba vytvorí niečo takéto: sú spolu -> necítia sa sami -> je im dobre, pri čom toto vôbec nemusí byť pravda.
Ja tomu hovorím aj STAV NENAPLNENOSTI. Chceš byť súčasťou niekoho, ale nejde to, lebo nie je s kým a máš problém to vytvoriť. Preto čiastočne by mohol vyplniť ten priestor terapeut/ka.

Mám trochu z teba pocit, že sa u teba začína prejavovať depresia, ale ak nie, je možné, že by to po čase k nej mohlo viesť.
Zo skúseností iných ľudí by som ti odporučil psychoterapiu, ktorá bude s človekom, ktorému by si vysvetlila svoj problém a s ním by si to zdieľala. Je to čosi podobné, ako vtedy, keď si mala tú kamarátku. Táto ti teraz chýba. Ja som síce absolvoval pár takýchto sedení, môžem len potvrdiť pozitívny vplyv-aspoň pre ten pocit, ŽE JE KONEČNE S NIEKÝM REČ

Oddelenost a vnutorny odstup-ok, tazko sa to aj mne definuje, ale este ti asi budem chciet dat dalsie otazky ohladom toho.

"Mylsim si ze neschopnost nadviazat hlbsie vztehy,resp skutocnost, ze to ide tak tazko, ma povod v detstve. Asi to povie kazdy psycholog :P :D U nas sa laska velmi neprejavovala,teda prejavovala sa materialnymi darcekmi, dovolenkou a podobne, ale objatie, pohladenie ci mile slova,to teda velmi nie...a asi aj preto teraz sa tomu objatiu skor vyhnem :D"..." ...no presne takto som to vyvodil aj ja u seba. Opisuje to napr. Alice A. Miller
www.martinus.sk.
Ale ešte stále som schopný aj o tom pochybovať. Akože niekto ma môže aj objať-cítim sa pri tom zvláštne. A ja sám ťažko vytvorím túto iniciatívu.
Sama tvrdíš, že si introvert a že sa hanbíš - to sú genetické danosti. Má to dosť vplyv na vzťahy a prejavy blízkosti-objatie. Mám takú otázku - keď si bola s tou najlepšou kamoškou ZŠ/SŠ/VŠ...aj ste sa objali, alebo ani nie? :)

Teraz ma napadla jedna vec:píšeš ",ale chodim aj sama – na vystavy, do kin, divadiel..a to je pre vela ludi nudne a tak sa nemam ani poriadne ako zoznamit s novymi ludmi a tiez sa nemam velmi o com s nimi zhovarat" Výstava, kino, divadlo. Napadlo ma, čo tak osloviť tam nejakého človeka? A porozprávať sa napr. o tých obrazoch? Ja viem,ide to ťažko, ale skús sa občas tak prekonať a možno s niekým prehovoríš o tom a nájdete spoločnú reč aj v iných oblastiach. Stačí si povedať pred návštevou, že tam niekoho oslovíš. Môžeš napr. niekomu povedať svoj názor k obrazu a on na to zareaguje. A možno bude rozhovor pikračovať aj inde.
Budem mať ďalšie otázky na bud. týždeň na koniec asi so, ne, možno aj skorej. Riešim teraz nejaké veci.
A si dosť úkostlivý typ?
Maj sa teda.

Jaja37

ahoj, napisala som ti e-mail :)

Jaja37

ahoj, napisala som ti e-mail :)

Cliattsi

Ahoj, dakujem za odpoved,cenim si to, ze si venoval tomu dost vela casu. Ja pisem az teraz, nakolko som nemala velmi cas. Myslim, ze si ma neodhladol spravne,teda s niektorymi vecami ja urcite nesuhlasim. Je mi ale jasne,ze z v vylucne pisaneho textu sa neda vsetko vyvodit spravne.
Mozno nezareagujem na vsetko, co si písal, ale aspon scasti a zjednodusene sa vyjadrim. Predsa,ak budes chciet, nasledne mozes pokracovat v diskusii :D
Nemyslim, ze sa mi zivot taha, ako pises, ze ide pomaly. Ja mam skor pocit,ze nevyuzivam cas maximalne,nevyuzivam tieto mlade roky ako by som mala a neprezivam to co by clovek mal-teda radost zo zivota, nakolko nemam ziadne tragicke podmienky zdravotne ci finacne a podobne....ja len chcem asi zmenu, zmenu k lepsiemu.
Oddelnost od ludi, alebo skor ten vnutorny odstup, to ano, mam. Ale myslim, ze to je zas dlhodoby proces vytvorit s niekym hlbsi vztah, vrucnejsi, v ktorom mozes druhemu doverovat, a niekto ako aj ja, je viac opatrny. Nazvala by som to teda vnutornym odstupom, pretoze oddelenost je prilis tvrde slovo, tam, myslim, az nie som. Odstup sa da casom (dlhe casove obdobie:D) zrucat.
Ja pracujem s ludmi (aka ironia), takze ono to ,samozrejme, prinasa aj stres a rozne problemy. Ale pocas VS som taktiez pracovala a teda moj tyzden vyzeral tak,ze som odpracovala casto aj 40 hodin za tyzden, to je ako na plny uvazok, ale sucasne som chodila aj na denne studium. Toto bolo skutocne narocne.. a nie teraz...teraz uz „len“ pracujem a hoci je to 9-11 hodin denne, nie je to pre mna take vycerpavajuce, ked uz nemusim riesit zaroven aj skolske veci. Takze mam dojem, ze nevytazim takto zo seba maximum. To co zacnem, ja vacsinou aj dokoncim, som cielavedomy clovek a svoj dlhodobejsi ciel ktory som si v minulosti stanovila (skola+praca), ktory sa mi v puberte zdal v nedohladne, som v podstate uz dosiahla...ak by som napr.po skonceni skoly nemala hned aj pracu, ale by som mozno este rok nejaku pracu hladala,tiez by som bola smutna,ale stale by bolo nieco o co sa mam snazit a moja mysel by sa prevazne zaoberala len tym. A takto ked to uz mam, to je to co ma frustruje, aspon ja to tak analyzujem :D Teraz ale nemam akosi energiu si tak presvedcivo stanovit nejaky ciel a dlhodobo ho plnit.
Pocas ZS SS VS som vzdy mala apson jednu velmi dobru kamaratku, ku ktorej som mohla hocikedy prist,zavolat jej atd...najma takyto vztah mi chyba (a nehovorim o partnerovi,lebo ten pride az ked je clovek sam so sbeou spokjny a je v pohode). Teraz taky nemam. Teraz sice mam kamaratov, ja nie som nejak izolovana,ze by som sa vobec s nikym nestretavala. Lenze su to kamarati taki, ze nemame velmi cas na seba,resp. kazdy sme niekde inde,pripadne aj v inom meste a tak sa vidame raz za mesiac mozno. Takze parkrat do mesiaca si s niekym vyjdem a rozumieme si. Nie je to vsak taky blizky vztah.
Musim ta poopravit, ta ZAVIST mala byt skutocne zavist, pretoze ju sktocne k ludom citim. Snazim sa to ale utlmit, a vzdy ak taky pocit k niekomu mam, vravim, si ze neviem co ten clovek vsetko musel zazit alebo co zaziva a urcite si to ci ono zasluzi. Zavist je zla a moze plodit zase len zlo :D Snazim sa to prekonavat, nechcem byt zakerna a zavistliva. Lenze, clovek, ktoremu sa nedari, nie je spokojny, ako ja, nedokaze len tak prestat tu zavist pocitovat. To ma mrzi.
Pocas VS, áno, som to az tak velmi nepocitovala,lebo ako som uz pisala, mala som stale okolo seba spoluziakov,spolubyvajucich a tak nejak to vsetko cloveka rozptylovalo a nemal ani cas sa tak velmi hlbit do seba. Bolo mi luto, ze napr nemam ziadneho frajera,ale nebrala som to ako tragediu, lebo som mala toho tolko na praci,na mysli, ze nebol cas nad tym velmi premyslat.

Nemas pravdu ani s tymi rodicmi. Vychovu som mala skutocne prisnu, moj otec je dominantny typ a matka uzkoprsa. V puberte som ich neznasala a bola som k nim velmi zla,a tuzila som len od nich odist, co som aj urobila. A nemas pravdu, pretoze teraz naopak k nim nachadzam cestu. V dosledku roznych zivotnych udalosti som si uvedomila,ze chcem mat s rodicmi dobry vztah, v ramci moznosti, travit s nimi volny cas a nebrat to ako tarchu. Snazim sa im viac pomahat, pochopit aj ich ako ludi a nevidiet len tych prisnych rodicov. Nakopon materialne veci ci jedlo mne nikdy ako decku nechybali. Preto som aj rada cez vikend doma. Mylsim si ze neschopnost nadviazat hlbsie vztehy,resp skutocnost, ze to ide tak tazko, ma povod v detstve. Asi to povie kazdy psycholog :P :D U nas sa laska velmi neprejavovala,teda prejavovala sa materialnymi darcekmi, dovolenkou a podobne, ale objatie, pohladenie ci mile slova,to teda velmi nie...a asi aj preto teraz sa tomu objatiu skor vyhnem :D

Viem, asi by vela ludi povedalo, ze nemam narok sa stazovat na svoj zivot, lebo ludske pribehy byvaju ovela tragickejsie. Lenze ci rovnakou tragediou nie je aj takato zivotna letargia, samota a beznadej? Stat takto osamelo na mieste a nevidiet pred sebou nic...len dalsie a dalsie rovnake, automaticky prezite dni bez skutocneho zitia

Napis mi Emi :)
london.sisi@post.sk

Tak hej. :o)

Anjelik*.
Ešte pred týmto tvojím príspevkom čo si sem dala do tejto témy, som chcel reagovať na teba v inej téme, kde si ty reagovala na mňa, ale zdržal som sa slova.
Poviem ti to teraz stručne - neželám si, aby si komentovala akýmkoľvek spôsobom moje príspevky. Môžeme sa dohodnúť - ja nebudem reagovať na tvoje príspevky a ty zas nebudeš rragovať na moje, OK?
Videl som tvoje reakcie na mňa, ale aj na iných ľudí tu na fóre, vidím veci úplne inak než ty a vadí mi to celkovo ako reaguješ na problémy ľudí a ako sa vyjadruješ. A nie som tu prvý taký. Bol by som rád, keby si mala pre to pochopenie a brala na to ohľad.
Zo začiatku keď som sem chodil na fórum, myslel som si, že mi dajú tvoje rady niečo do života. Po dlhom premýšľaní nad svojím životom a tvojimi radami som zistil, že mi nedali vlastne skoro nič (nedali sa aplikovať do života), ale dosť namáhali môj mozog. Lebo si mi dala možnosť pouvažovať nad tým,či to tak je alebo nie je to čo píšeš. Zistil som, že ja tvoje rady vo svojom živote neviem využiť (a podľa reakcií niektorých diskutérov nie som jediný). A nemám záujem o tvoje ďalšie rady. Tak mi ich prosím ťa nepíš. Ďakujem

Príspevky od tohto používateľa boli zablokované, na základe opakovaného porušovania pravidiel diskusie.

Cliattsi, vraví sa, že v každej otázke je už predpripravená odpoveď. :o) Tak nejak na mňa pôsobia aj tvoje príspevky na tomto fóre. Ty už v sebe tie odpovede vlastne máš a na základe nich aj potom pristupuješ k druhým ľuďom. Zúfalo hľadáš niekoho sebe podobného. lebo vychádzajúc zo zákonov fyziky, podobné by sa malo predsa zosilniť a tak aj ty by si mal byť potom posilnený, silnejší a cítiť sa lepšie, nie? Ale čo keď sa stane to, že áno, stretnú sa dve vydochnuté bytosti a navzájom prejavia v sebe to najsilnejšie, čo majú a to je ich prázdnota. neposilní sa potom práve tá prázdnota, hejterstvo, zúfalstvo, nenávisť, slabosť, neschopnosť nájsť riešenie?? Nenapadlo ťa nikdy, že práve to, že je tento svet taký pestrý, myslím tým pestrosť foriem života, je jehou obrovskou prednosťou? Nikto nám nedáva právo vyvyšovať sa nad tie *krčmové* typy. Oni proste len žijú svoju etudu v tomto úžasnom príbehu tohoto sveta..naozaj nie sú pre teba ničím podnetným? Lebo nielen ty, rovnako aj autorka témy hľadáte...niekoho, kto by vás naveky podnecoval, prebúdzal vo vás každodenne silu života, vôľu vstať a postaviť sa zvieratám v ľudských telách, primitívom z krčiem, vymletým mozgom..ale to všetko sú tiež ako vy, formy života..tak prečo potom práve vy nie ste tí, čo im ukážu, že život je predsa aj o inom, nielen o tom, kto s,kým a koľkokrát? :o))
Napísal si toho veľa. polož vždy iba jednu otázku a ja ti rada odpoviem.
Ale ak už teda píšem..tak aspoň jedno vysvetlenie. Prečo sa cítiš zle, aj keď si zo začiatku nadšený pri rozhovore s niekým novým a zaujímavým. :o) Každá komunikácia musí spĺňať zakonitosti ťahu a tlaku. Ak sa to nedeje, výsledkom je únava. Ak pri debate necháš hovoriť len toho druhého a nie si mu dostatočne otvorený..to znamená, nezaujíma ťa, tak nutne, keďže tvoja pozornosť je tvojou vôľou, časom sa oslabí, lebo s tvojou silou nedokážeš podržať aj seba...ty máš pozorovať svet, ale v danom okamihu mu aj rozumieť..rozumieť, prečo je ten druhý taký, aký je, prečo stále točí o tom istom, atď. Alebo, ak váš rozhovor prebieha tak, že stále rozprávaš ty a rovnako chaoticky, ako tu píšeš, skáčeš z témy do témy, sám si odpovedáš,..nuž, platí to isté, len v opačnom garde..ten vyfľusnutý je kamarát a logicky ti už žiadnu *šťavu*, pozornosť, nepustí. Výsledkom je u oboch smrteľná únava a pevné predsavzatie, druhýkrát ísť minimálne na pohreb na druhý koniec republiky, ak by ešte nejaké pozvanie na stretko prišlo. ;o)
Moja rada..zdravá komunikácia je o vyrovnanosti ťahu a tlaku..chvíľu rozprávaj, chvíľu počúvaj. netvor v sebe odpor, čokoľvek počúvaš, vyjadruj sa tak, aby ten druhý stíhal a chápal, čo mu vravíš. Ak ide o niekoho, koho ty radíš do menej kultivovanej skupiny, nuž, ukáž mu cestu k lepšiemu prejavu. A ak by ťa aj tak nepočúval, snaž sa aspoň byť pre neho príjemnou spoločnosťou, nech si pri tebe oddýchne, načerpá nové sily..jeho dobrý pocit následne zasiahne a oblaží aj teba. :o)

Ok. Pisem az teraz lebo som zaspal a nevedel som ci tam budes o tom case.
Ale netreba sa s pisanim podla mna ponahlat. Len preto som  sa opytal, lebo niektori maju tendenciu sa vyparit z fora a ked odpisem, potom uz je neskoro.

spomenula,si ze sa citis ako 5. koleso  na voze. Uz to tu niekto spomenul, tak som myslel, ci si to  nebola ty :)

Si v ulohe pozorovatela a nežiješ svoj život - hm ako keby som to pisal ja. To co si pisala je dolezite, lebo to hovori za vela a VYJADRUJE, PREČO SA CÍTIŠ SAMA.
Teraz neviem, či máš aj depresiu alebo nie....? Predpokladám zatiaľ, že nie.
"Chyba mi v zivote verny priatel/ka, ale aj opatovana laska. Som ale introvert a tazko sa mi nadvazuju nove vztahy a dovera. Hanbim sa, neverim si"- Z toho vyplyva, že ti niečo chýba - vzťah a  píšeš že to, čo ti chýba ti robí problém zároveň aj vytvoriť - ten vzťah. AK NA TO POZRIEŠ CELKOVO, DÁ SA POVEDAŤ, ŽE TY VLASTNE ANI PORIADNE NEVIEŠ TVORIŤ VZŤAHY. Ty jednoducho  môžeš aj chcieť, ale nejde to.

Toto nie je o introverzii, ako predpokladaš. Aj ja som si to myslel, lebo keď som sa pozrel na druhych introvertov, zistil som, že oni s tým problém nemajú a tie vzťahy tvoria.Vedia to. A dokonca sa pre to ani nemusia veľmi snažiť (ako napr. ty). Hanblivi ludia to maju narocne.

Pises, ze prisla po praci zivotna frustracia. U mna prisla frustracia uz pocas strednej. Frustracia vznika z toho ked chces nieco dosiahnut, ale mas stale pocit, ze nie si tam, kde si uz davno mala byt,prip si hovorim ...a naco to vlastne robim? Aspon u mna to tak je. Ja pozorujem svoj zivot "zvysoka" a hovorim si, ze uz davno som mal byt niekde inde. TO SA MOZNO DEJE AJ U TEBA. Ale potom si polozim otazku - kde by som mal byt? Je nejaky predpis? Nie je.

JA MAM POCIT, ŽE V MOJOM ŽIVOTE SA VŠETKO "ŤAHÁ A IDE POMALY". Je to tak aj u teba?

" nemam o tom komu pozorpravat, nemam sa s kym podelit o uspech ci trapenie..a prave toto ma demotivuje ist dalej a rast ako clovek." - ano to chapem. To iste mam aj ja. Ja dokonca mam aj kamarata. Ten je avsak dost negativisticky nastaveny na svet. Ale vypocuje si ma. Cize mam o tom komu porozpravat.  Mam ale pocit, ze tento stav, ktory prezivam nebol uplne zmierneny tym, ze by som sa aj mal komu zdoverit - to vyplynulo z mojho pozorovania.
Ale prave preto, ze mam taky pocit ODDDELENOSTI OD INYCH LUDI, hladam cloveka, ktory to preziva tak ako ja.
   Ide totiz o to, ze ty (predpokladam) uz dlhodobo zijes tak, ze ty ten svoj zivot vlastne ani AKTIVNE NEZIJES A LEN HO POZORUJES. SICE CHODIS DO ROBOTY, PRACUJES, ALE ZAROVEN SI DAVAS OTAZKU - MAM TOTO VLASTNE JA ROBIT? Alebo otazku: CO MAM ROBIT? Sice robis co robis, ale ta to vnutorne nijako nenaplna. Aj ked ta praca moze byt zaujimava a chces ju robit.
Ja mam tiez rad, ked sa nam s kym porozpravat, lepsi je pravda introvert vo vseobecnosti. Ale zistil som aj pri rozhovore s takymi ludmi, ze ja som predsa len iny clovek nez oni - ako keby aj ked s nim komunikujem, STALE SI DRZIM TAKY VNUTORNY ODSTUP. AJ KED TA OSOBA MI MOZE BYT BLIZKA. Je to aj u teba? Ja sa proste normalne aj viem porozpravat s clovekom, s ktorym je konecne rec,ale uvedomujem si ked s nim sedim, ze som taky ako keby "bytostne pri nom nepritomny". Neviem ci ma chapes. Ale vyplyva to z tej oddelenosti od inych ludi, ktoru ja pocitujem. Ak je to aj u teba, tak takych ludi ja dlhodobo hladam. Aj na toto forum obcas zavitaju , ale boja sa o tom hovorit, lebo by ich ludia z okolia nepochopili.

Ja uz som ale teraz pred casom pochopil, preco ma ludia pokladaju za zvlastneho- lebo sa aktivne neviem mic zapojit do vztahu s druhym clovekom - pozri sa aj na seba, ci je to tak aj u teba. Vsimaj si tvoju komunikaciu s druhymi ludmi. Pozri sa casovo dozadu ako si na tom bola a si aj teraz - nezda sa ti nahodou, ze sa pri komunikacii s druhymi ludmi len prisposobujes tomu co povedia oni a na zaklade toho sa vyjadris? NIE SI NAHODOU AZ PRILIS PASIVNA? (ked si bola na ZS, SS, VS - nesedavala si cez prestavky len na jednom mieste, zatial co ostatni chodili po triede? Nebolo to tak, ze ostatni prisli skor za tebou?) Ty by si sice aj chcela byt aktivnejsia, ale nejde to akosi ze? Predpokladam,ze taketo pocity si mohla u seba spozorovat este pred studiom VŠ, ALE AJ SŠ.

Teraz sa pozri na to, co sa deje teraz.... Vidis na sebe, vsetko ide tazko, MUSIS SA PROSTE NAKOPNUT DO CINNOSTI ("....Chcela by som sa aj dalej vzdelavat alebo v praci postupit vyssie...lenze nemam v sebe silu .....")

Ale som prekvapeny, ze si vysku zvladla v pohode. Vtedy si sa nemusela do nicoho tolko dokopavat ?

"Osamela prechadzka, osamela vecera, film osamote,.." ....no zase sa pozri tak dozadu do svojho detstva a pozri sa na seba. Nie si nahodou samotarka od malicka? Tvoja hanblivost (a ta oddelenost a neaktivita -pasivita) ma na tom velky podiel. Je to o tom, ze - ale toto je moj nazor - ak by si aj niekoho mala, je mozne ze stale by si mohla pocitovat vnutri tu samotu. Ano chapem,.hladas niekoho,aby si nebola sama, aby ta niekto pochopil... Aj ja hladam. Ale si predstav, ze by realne si takeho cloveka nasla. Mas dobru predstavivost ze? A zameraj sa na svoje pocity, ako by za zmenili? Tie pocity samoty? Ja poviem teraz za seba ako to chodi u mna - Spoznam noveho cloveka. Poviem si uau super, konecne mam niekoho, kto ma aspon trochu chape. ...aj spolu komunikujeme, sme na podobnej vlne...a je mi dokonca aj dobre s ním.... ale po urč. čase zistujem (napr. hodina), ze ma sice  ta komunikacia uvolnila, bolo to fajn, ALE AJ TAK SA ZACNEM CITIT SAM. Lebo sice som nemusel ani rozoberat moje vnutorne pocity (ale aj mohol), ozve sa u mna ten pocit samoty, aj ked som sa rozpraval s tym clovekom. A toto je u mna dolezite. Mam pocit, ze az moc rychlo u mna vyprcha ten pocit spolupatricnosti s inym clovekom - na zaciatku ma to naplni, ale casom rychlo opadne.

A POZRI SA NA SEBA CELKOVO - ZASE SA POZRI DO SVOJEJ MINULOSTI - JA HLADAM TERAZ SILUVISLOSTI, TAKZE SA NECUDUJ, PRECO TO TAKTO PISEM.- STAVALO SA TI CASTO, ZE SI SA PUSTILA DO NEJAKEJ CINNOSTI, ZAUJALA TA A PO CASE SI STRATILA ZAUJEM A POTOM TA TO TRAPILO, ZE SI OD TOHO UPUSTILA?
Ak ano, ja tu vidim dalsi suvis, preco mna (ale mozno aj teba),.ak mas aj nejaky vztah (aj kamaratsky), tak po case zistis, ZE TA TO DLHODOBO NENAPLNA A AJ PRETO OSTAVAS SAMA. (mozno si sa z tejto perspektivy na to nepozerala a stale mas len otazniky pred sebou a pytas sa: Preco? :) ) Ty sa sice mozes snazit, premahat, ale ako vidis, robis to nasilu - A NEJDE TO SPONTANNE, AKO TO ROBIA OSTATNI LUDIA. A TOTO JE MOJ PROBLEM, KTORY SA SNAZIM VYRIESIT.

A nie si nahodou taky typ osoby, ktory sa lahko unavi? S tymto to tiez suvisi.

no a tie "krcmove zvasty" :D ja uz ked to pocujem, tak sa len usmievam na tom..lebo sa tiez nedokazem k tomu ani len vyjadrit. A ak sa aj niekedy vyjadrim, tak potom tie pohlady.... tak radsej nie. Ale beriem to zo srandy ale nedokazem plne pochopit tento zmysel zivota sadnut si na pivo a kecat nezazivne reci. Ale kolegovia ma poznaju a vedia, ze som iny. Aj ma obcas niekto pozve na kofolu, ale hned jak to pocujem JA V TOM NEVIDIM VYZNAM  :)

"na vystavy, do kin, divadiel." - si umelecky typ predpokladam. mne toto skoro nic nehovori. Mna prestal tak celkovo bavit zivot asi okolo 20. rokov,ale uz aj skorej v detstve... A vtedy som si povedal - co mam robit? Zaujimali ma prirodne vedy, psychoplgia mi nic nehovorila. Ale vzhladom na to, ze som.mal problemy prave s tymito stavmi, zacal som.sa.zaoberat svojimi pocitmi- co preco ako a povedal som si, ze ked ma uz vsetko prestava bavit a nechcem sa spoliehat na inych ludi, zacnem sa o to zaujimat ja sam - takze psychologia a vztahy.

A ja predpokladam, ze vztahy su to, co teba dost zaujima, ALE ako sama na sebe vidis, nevies ich skoro vobec tvorit a dovolim si povedat, ze aj ty sama, ked ides okolo ludi, tak ich len pozorujes a pytas sa sama seba: "O co tym ludom vlastne ide?" Vidis sice, ze sa bavia, komunikuju, zabavaju, smeju, ale ty sama to nedokazes uplne pochopit. Chýba ti tam "NIEČO", nejaké to spojenie s ľuďmi, čo tí iní majú a ty nie. A to ti spôsobuje tvoju samotu - ktorá VYPLÝVA Z POCITU TEJ SAMOTY. Chápeš? :). Čiže nejde ani tak o to, že si sama, ALE IDE O VNÚTORNÝ POCIT SAMOTY=PRÁZDNOTY. Sú ľudia, ktorí sú sami a nevadí im to. Lenže tí ľudia sú "pocitovo" šťastnejší než ty, lebo nemajú ten pocit prázdnoty. Je to teda iný druh samoty. Preto si si možno položila otázku: Ako je možné, že niekt. ľudia sú sami a sú spokojní? Je to preto, že SÍCE SÚ SAMI, ALE NEMAJÚ TEN POCIT NENAPLNENIA=PRÁZDNOTY, ktorý ty prežívaš/alebo ja. A sami niektorí hovoria, že sú šťastní.

Viem, nie je to do smiechu, ale ak by si sa snažila toto aj tým ľuďom naokolo to vysvetliť, tak tí ľudia to nepochopia, lebo nemajú ako. Lebo nie sú ako ty.
Môžeš mať aj dobrých rodičov, ale nedá sa ani s nimi o tom hovoriť.

A nezdá sa ti náhodou, že u teba postupne opadávaju citové väzby k ľuďom? Si síce citlivá osoba, ale tá vzťahová väzba (môžeš to pozorovať vo vzťahu k rodičom, kamarátom) proste upadá. To je sprievodný znak toho, čo som písal vyššie. Neviem úplne presne, prečo sa to deje, ale hľadám informácie.

"....a tiez sa nemam velmi o com s nimi zhovarat." to ani ja nie. Ja mam tiez rad, ked je s kym a o čom. Ale znovu sa teraz trosku zastav a zamysli sa - ked sa napr. aj s niekym ropravas na danu temu - tak mas dobry pocit, ze? Ale, nahodou po case z tej komunikacie (asi hodinu) nepocitujes unavu? Mozno sa to u teba neobjavilo, ale u mna ano- rychlo sa unavim.

Mozno ta unavuje aj citanie mojho dlheho textu - tak sorry. Ale som sa dobre vyspal, to je prva vec a co je pre mna dolezite pri diskusiach je to, aby som dany problem dostatocne opisal pomocou slov, aby ma ten clovek dobre pochopil, ked bude na mna reagovat. Ak by sme sa rozpravali, netrvalo by to tak dlho, lebo su tam aj ine interakcie. A vadi mi to aj na diskusiach tu na fore, ze vela ludi tu na fore dava jednoznacne rady bez dalsieho opytania sa a podania veci do sirsej suvislosti s pocitmi daneho cloveka.
Ani ja nerad citam dlhe prispevky ale hovorim si, ze ak mi to ma aj co priniest, tak si to precitam (tym ale netvrdim,ze ta to musi aj zaujimat :) Ak ta to nahodou prestane bavit, nemusim o tom pisat. Lenze tiez nie sme tu naraz online a nebavi ma tiez moc danu vec po kuskoch rozoberat, ale v sirsom kontexte, ako aj sama vidis).

Niektori ludia sem pridu na forum - Ja mam depku pomóc.  Ako sa da poradit takemu cloveku, ked ja neviem co je za tym?  :)
............
"Uveodumjem si, ze asi by mi pomohol psycholog, nejak preklenut moje nizke sebavedomie sposobujuce tu neschopnost nadvazovat kontakty a ...a mozno aj nechcenu zavist k inym ludom."
....nechcena zavist.....mala to byt "zavislost od inych ludi" ze? Presne to je to. Bojis sa straty seba samej a vlozit svoju dusu do ruk ineho cloveka (pritom terapeut by mala byt logicky dost blizka osoba,kt. chce pomoct a hladaj tu aj suvis s teoretickym partnerom, ktoreho hladas, ktoremu sa clovek do istej miery odovzdava). Aj ja som taky. Preto je mojim konickom psychologia, aby som tam nemusel chodit. Ale prekonal som sa a isiel som na psychoterapiu. A zistil som, ze mi ta pani aj chcela pomoct, ale stale bola pritomna u mna ta strohost, uzkost a obavy z toho, co bude nasledovat, aj ked mozno nezmyselné obavy. Nevedel som ako mam reagovat. Uvedomil som si, ze ta pani nema uzkostne stavy ako ja, je v pohode, robi si svoju robotu- vidim, ze je dobra, ale uvedomujem.si jednu vec - NEDOKAZE MA TA OSOBA PLNE POCHOPIT - TU MOJU PRAZDNOTU, IZOLOVANOST OD DRUHYCH LUDI, LEBO ONA TO V SKUTOCNOSTI NEZIJE A JE SPOLOCENSKY CLOVEK .Vies coho sa ty bojis (aj ja tiez) ? JE TO STRATA IDENTITY A KONTROLY NAD SVOJIM ZIVOTOM. Lebo ti nikto nerozumie a nechceš zverovať svoj život, ktorý nestojí pevne na svojich pilieroch. Piliere su sebadôvera, ktorú nedokážeš ako keby pozbierať, AJ KEĎ LOGICKY NA TO NEMUSÍŠ MAŤ DÔVOD (skola, praca, rodina.- vsetko v pohode).

Zistil som, ze vela ludi hlada tu sebadoveru a NEVEDIA JU NAJST A STALE SA AKO KEBY PODCENOVALI. No je tam aj určitým spôsobom vplyv výchovy. Neviem, ako ta vychovavali, ci to neboli len rozkazy a zakazy, prip. zosmiesnovanie a ci sa vobec aj zaujimali, co teba bavi.
V mojom pripade to bolo velmi slabe a bolo aj zosmiesnovanie a nasledne socialna fobia (strach z ludi). Ale mam pocit, ze to nie je az tolko vychovou, ale urc. sposobom je to ovplyvnene geneticky.

Ale predsa sa tiez opytam, neviem ci budes vediet odpovedat: Nemas /nemala si nahodou taky pocit, ze ked si chodila povedzme na ZŠ, ze si len čakala na to, čo tebe povedali rodičia aby si urobila a to si aj urobila, ale ako keby si ty sama nevedela, čo presne más ty robit? .....škoda že sa mi táto otázka nedá lepšie položiť a ďalšia vec je, že sa na to asi už nepamätáš. Jednoducho ak si si našla nejakú činnosť, ktorá ťa bavila, ale zakrátko ťa to hneď prestalo baviť (už som sa na to pýtal vyššie.....ale chcel som poukázať na to, ŽE ČLOVEK UŽ >>V TOM DETSTVE FRUSTRÁCIA.
Možno MÁŠ POCIT, ŽE VŠETKO V TVOJOM ŽIVOTE SA VEĽMI NAŤAHUJE-IDE TO POMALY. Ja tento pocit mám. Je to podľa mňa spôsobené vnútorným pocitom: "NIE SOM TAM, KDE UŽ SOM DÁVNO MAL(A) BYŤ." (všetci si zakladajú rodiny, chodia na výlety, bavia sa, sú v pohode...a ja stále len...vieš si doplniť :-) ).
JA SOM TO VYRIEŠIL TAKTO: OPÝTAL SOM SA SEBA: Je nejaký predpis, ako by mal vyzerať môj život? Aký by som mal byť? Čo by som mal robiť? Odpoveď je: Nie je.
Odpoveď je u mňa, že ja sám (možno aj ty) VNÚTORNE NEVIEM, ČO PRESNE CHCEM, AKÝ MÁM BYŤ A ČO MÁM ROBIŤ PRETO, ABY SOM MAL ŠŤASTNÝ A SPOKOJNÝ ŽIVOT. Síce chodím do práce, venujem sa záľubám, stretávam sa s ľuďmi, kt. v tom maju jasno, ale ja v tom jasno nemám. NEVIEM, ČO MÁM ROBIŤ. ODPOVEĎ JE TAKÁ, ŽE TY VNÚTORNE SA NEVIEŠ TEŠIŤ ZO ŽIVOTA (vo vzťahu k ľuďom to väčšinou predstieraš (úsmev, aby ťa neriešili, že aká si) ) A MÁRNE HĽADÁŠ TO, ČO ZREJME OD DETSTVA NEMÔŽEŠ NÁJSŤ - SEBA A TÝM PÁDOM AJ ZMYSEL SVOJHO BYTIA (to ale neznamená, že ťa nemôže nič rozveseliť).
- ak by si chcela pohľadať odborný termín, hovorí sa tomu ANHEDÓNIA. Ale ako som ja zistil, toto slovo je natoľko všeobecné, že nedokáže plne vystihnúť konkrétneho človeka s jeho pocitmi a ich intenzitou (prázdnota, nechuť do života-každý to prežíva inak a z rôznych dôvodov vzniká (stres, depresia , lieky a iné príčiny, napr. sprevádza niekedy aj hanblivosť) ).
Lenže: ak by sa viac než 90 percent zhodli s tým, čo som ja opísal teraz bez toho, aby si bola v detstve nejak šikanovaná alebo "zle" vychovávaná, tak sme si veľmi podobní ľudia. Len neviem, ako ešte odpovieš :)
Tiež sa pod to mohol čiastočne podpísať stres v práci/škole.

Len neviem, či nie si aj moc prepracovaná, keď si tak dlho v robote. A neprekážali ti tie pocity, keď si sa musela do všetkého premáhať na VŠ (píšeš, že si ju hravo zvládla).Mala si vtedy pocity demotivacie, unavy?

Skus odpisat. Som zvedavy na odpovede. Máš čas oddychni si.. Citanie tohto textu mohlo byt pre teba vycerpavajuce...Mozno odpisem v nedelu a mozno az na bud. tyzden. Lebo mam aj robotu. Este mi napis, ČI MAS TAKE STRASNE DEMOTIVACNE STAVY, ŽE ČI SI UNAVENA TAK, ŽE NORMALNE FUČÍŠ. NA TO BY SOM MAL RECEPT!  :)

EŠTE MA NAPADLO AJ TO,.ŽE JE MOŽNÉ ŽE SA U TEBA PREJAVUJE TAKÝ STAV, ŽE SVOJ ŽIVOT VLASTNE IBA SNÍVAŠ A PREDSTAVUJEŠ SI, AKÉ BY TO BOLO KEBY, LEBO SAMA HO NEVIEŠ ŽIŤ TAK, AKO TY CHCEŠ....Sú to také scenáre, ktoré si premietaš v hlave a je ti pri tom dobre a potom možno chodíš aj neskoro spať :)