Ahojte,
mam 24 rokov a zijem zivot po akom netuzim. Moj vysnivany zivot ziju len ludia naokolo a ja som len tichym pozorovatelom. Prezivam zo dna na den ako robot a naivne dufam,ze dnes sa nieco zmeni... Aj ked by som mala byt stastna, pretoze mam rodinu, pracu, domov, jedlo, aj dobre zdravie. Ja za to zivotu dakujem velakrat. No ..nedokazem sa z toho tesit, nestaci mi to na skutocne zitie, nielen prezivanie.
V com je problem? Chyba mi v zivote verny priatel/ka, ale aj opatovana laska. Som ale introvert a tazko sa mi nadvazuju nove vztahy a dovera. Hanbim sa, neverim si. Myslim, ze aj sama odhanam ludi od seba, citim ako by som ani nemala narok mat v zivote dobre vztahy a zit stastne.
Mojim cielom bolo vzdy studovat a v danom odbore aj pracovat. Dostudovala som a praca, pracujem uz niekolko rokov...moj ciel som v podstate dosiahla a prisla zivotna frustracia. Chcela by som sa aj dalej vzdelavat alebo v praci postupit vyssie...lenze nemam v sebe silu ako kedysi a napokon,nevidim v tom ani zmysel.. samej sa mi nechce, a co keby som studovala dalej alebo cokolvek ine robila, nemam o tom komu pozorpravat, nemam sa s kym podelit o uspech ci trapenie..a prave toto ma demotivuje ist dalej a rast ako clovek.
Písem, ze sa nemam s kym o pocity podelit, pretoze priatelov mam len zopar, ale asi nikoho takeho dobreho,ze by som sa mu mohla otvorit ako clovek uplne. Rodina? moji rodicia maju este jedno malolete dieta, a tak je ich pozornost, samozrejme, tam a moje hladke studium,praca,byvanie, beru ako samozrejmost a myslia si, ze mna netreba podporit a pomahat mi.
Vikendy doma u rodicov su celkom fajn a necitim sa tak zle. Ale cez prac.tyzden byvam v inom meste a tam nemam skoro nikoho. A tak travim v praci aj 10-11 hodin, lebo vacsinou ma caka len osamely vecer. Osamela prechadzka, osamela vecera, film osamote,..
Praca ako taka, ma bavi. Ale kolegovia ma ubijaju. Osobnostne su to uplne odlisne typy. Stale rozpravaju, podla mojej mienky, len o hlupostiach,take krcmove zvasty..a ja si s nimi nemam velmi co povedat,nechce sa mi zapajat do takych rozhovorov. Takze som preto taka trosku nestastna aj v tej robote. Zmenit to ale nemam silu.
Ako vyssie pisem, ze mi chyba aj partnerska laska. Akosi si nemozem nikoho najst. Bojim sa, ze si nikdy muza nenajdem,nebudem mat deti.. Teraz uz skoro aj tak nikam nechodim von. Obcas s tymi zopar kamaratmi idem niekam,ale chodim aj sama – na vystavy, do kin, divadiel..a to je pre vela ludi nudne a tak sa nemam ani poriadne ako zoznamit s novymi ludmi a tiez sa nemam velmi o com s nimi zhovarat.Pisem, že teraz uz nikam nechodim, lebo pocas vysokej skoly som jendoducho musela byt stale s nejakymi ludmi a stale nieco riesit, niekam chodit..nevnimala som tu osamelost tak velmi..
Uveodumjem si, ze asi by mi pomohol psycholog, nejak preklenut moje nizke sebavedomie sposobujuce tu neschopnost nadvazovat kontakty a ...a mozno aj nechcenu zavist k inym ludom...ale na to, aby realne prisla zmena, musim aj tak urobit vsetko ja sama, lenze nemam na to vobec energiu, neposuvam sa nikam, moj zivot len stagnuje, a to vo vsetkych smeroch.
Clovek moze mat vsetko, ale ak nema sa s kym o to vsetko podelit, tak nema nic zmysel. Vsetci okolo mna maju uz vlastne rodiny, manzelstva a ak nie to, aspon sa stretavaju s inymi, robia si ten zivot radostnejsi. Ale ja mam pocit,ze iba padam na dno uplnej samoty a beznadeje na skutocny, spokojny zivot, aky by clovek mal zit.
Ako ma clovek najst silu zit dalej, ked je len sam a vsetko musi prezivat len sam?Uz nevladzem.
