Ahojte, hladam spriaznenu dusu. Mame s partnerom velky problem. Sme spolu 6 rokov. Nikdy sme sa nejako nebavili o detoch, bola to samozrejmost, vedela som, ze on ich chce a aj ja som chcela, kym som sa nezacala nad tym hlbsie zamyslat. Ako sa blizim k veku, kedy by sa ´patrilo´ a vidim aj na muzovi, ze do 35 by chcel, dostavam panicku hrozu. Este len mame pred sebou riesenie otazky byvania, ale o to by mozno ani neslo. Mam strach z porodu, nosenia v sebe dietata 9 mesiacov, neviem si predstavit kojit, ked som povedala muzovi, ze ja by som si mlieko odsavala a davala z flasky, pozeral na mna ako na magora, neviem si predstavit prebalovat, uz len z mojich vykalov ma napina. Dalej sa bojim, ci sa onho budem vediet postarat, kedze nemam nikoho kto by mi pomohol, bojim sa tiez ze cely nas zivot sa narusi, nebudeme uz iba sami dvaja, nebudeme si moct robit co sa nam zachce. Moj zivot uz nebude patrit mne a ani moje telo, ktore sa urcite zmeni a ja budem mat este vacsie problemy s udrzanim vahy ako mam. Dalej, co ak budem ziarlit na manzela, ze sa venuje niekomu tretiemu? Zacinam mat pocit, ze nie som proste ten typ zeny, ktory ma materinske city. Ani som nikdy nemala vztah k babatkam, aj ked starsie deti mam rada. Tiez som zacala uvazovat, pre aky dovod by som mala priviest do tohto neisteho sveta dieta? Pripadne ake pravo mam ja sa rozmnozit, ved nemam nejake specialne geny, ani nepotrebujem zabezpecit pokracovatela rodu, nie sme ziadni krali. Ked som povedala muzovi, ze mozno deti ani nechcem, oboril sa na mna,ze on deti urcite chce a ze natolko ma nemiluje, aby so mnou zostaval, ked ich ja chciet nebudem a vraj by som sa mala hanbit za tieto reci. To ma neskutocne zranilo a doslova sa mi vsetko okolo deti zhnusilo. Povedala som mu, ze ak som pre neho iba nadoba na splodenie jeho dietata, mozeme sa rozist, na to vsak nepovedal nic. Myslim, ze nas vztah prave utrpel vaznu trhlinu a bude to len horsie. Nieco sa zmenilo. Je tu niekto kto ma pochopi? Mozem mat tieto pocity pre to, ze ma vlastni rodicia opustili a matka mi dlho nicila zivot?
Je tu zena po 30, ktora nechce nemat deti?
A s tym pocitom stability si vystihla presne moju situaciu, mozno k tomu vyrazne prispieva aj fakt, ze nemame vlastne byvanie a tie hadky pre peniaze. Ale rozhodne necitim stabilitu a istotu
Biela kobra, vsetci ma presviedcaju o tom, ze sa to urcite zmeni. Ze tym, ze premyslam o adopcii starsieho dietata, urcite casom dozrejem aj na vlastne. Kto vie. Ja som partnerovi povedala ze pochopim, ak so mnou nebude chciet zostat a cakat dalsie roky. Som s tym stotoznena. Radsej budem sama, ako s niekym, komu nestojim za to, aby pockal, pripadne nedokazal by byt stastny iba vo dvojici
Whisper ja neviem, ci si ty vobec citala cely text. Ja som tie deti odjakziva chcela. Ja som si nenaplanovala, ze moj nazor sa zacne menit! A tiez si ani nie som 100% ista, ze tie deti nikdy nechcem. Mozno ich budem chciet o 5-10 rokov, ja neviem. Ako to mam vediet?
vlasne kral
mesačny princ su aj pari kde maju aj 12 deci a aj tak sa im svieci do rici
mimochodom, mám susedovcov ,párik, majú tak typujem do 35r.
ked ich rodicia venčili im psíka, zakecali sme sa a psíkovi povedali:
"no o chvílu ti prídu rodičia.." a povedali mi že nechcú deti, tak majú psíka, toto je ich dieťa... :-)
sú vzťahy ktoré funguju aj bez detí, moji druhy susedovci zas nemohli mať deti, nakoniec sa jej podarilo otehotniet mala uz po 40r.
no ale "otecko" debil, bliaka po tom malom chlapcovi-synovi, do debilov mu nadáva, no na čo mali decko...?
stačí toto:
"..on deti urcite chce a ze natolko ma nemiluje, aby so mnou zostaval, ked ich ja chciet nebudem"
treba zvážiť či ten chlap vôbec stojí za to, aby si mu decko porodila..
o čom silno pochybujem..
lebo môže stať že sa budete snažiť a zistíte že deti mať nemôžeš..
potom čo? rozíde sa s tebou?
ja mám názor že: "Ked sú dvaja šťastní nechýba im tretí.."
ale aj názor, že takéto veci si treba ujasniť hned, lebo ty si mu hned na zaciatku nepovedala že nechceš deti, čo si MALA! lebo teraz po 6 rokoch je to SVINSTVO! od teba, lebo 6 rokov života je vela, 6 rokov života ktoré zbytočne stratil s tebou, za tých 6 rokoch už mohol mať 1,2,3,.. deti s inou...
keby si mu povedala na začiatku vzťahu že nechceš deti , možno by zvážil vzťah s tebou...
a nie že ty sa zobudíš po 6 rokoch....
ja mám 28, deti nechcem, viem to od svojích 5 rokov,.. a ked si dám "rande" s chlapom a on na mna vybalí:
"chcem rodinu, deti, aspon 2,3,..."
tak ja mu zaželám veľa šťastia, snád nájde ženu s ktorou bude mať rodinu,.. lebo napríklad ja deti nechcem...
poviem rovno narovinu...!
Mna ten nazov zaujal. ,,nechce nemat,, =? chce mat? :-D
Ahoj. Ja si nemyslím, že tvoje rozhodnutie nechcieť mať deti je vážne a trvalé. Na základe toho, čo si povedala, myslím si dve veci:
1. Nie si ešte zrelá. Nebijú ti biologické hodiny. Sama si ešte dieťaťom, aj keď si asi zamestnaná, vydatá atď., ale presne ako si povedala, necítiš sa na všetky tie veci, ktoré si vymenovala, a kopu ďalších, čo materstvo obnáša, o ktorých zatiaľ ani netušíš. Netráp sa, nedá sa s tým nič robiť. Je však celkom možné, že jedného dňa - o 5, o 10 rokov zistíš, že ťa pohľad na malé deti dojíma, že závidíš ženám, ktoré majú krásny vzťah so svojimi deťmi, a potom príde tvoja chvíľa a všetky tie drobné každodenné problémy a starosti, ktoré ti prinesie tehotenstvo a materstvo sa zrazu stanú malicherné oproti bohatstvu, ktoré ti dieťa môže priniesť.
2. Tvoj strach mať dieťa zrejme mohutne podporuje povaha tvojho manžela a jeho postoj k tebe. Zrejme cítiš, že keby na to prišlo, všetko by bolo na tebe a ty by si sa nedočkala od neho podpory a pomoci. Ba čo je horšie, neváži si ťa pre teba samú, ako vravíš neľúbi ťa dosť. Ty ho zrejme ľúbiš, ale z jeho postojov vyplýva niečo iné, bohužiaľ. Normálny chlap, ak chce dieťa a vie, že jeho partnerka sa na to necíti, snaží sa ju podporiť a hľadať riešenia, ako jej strach prekonať, a nepredhadzuje jej na oči, že ak mu nedá dieťa, tak ju opustí. Manželstvo nie je obchod. Je to vzťah založený na láske, dôvere, vzájomnej tolerancii a podpore. Možno s iným partnerom by si už dávno o dieťati uvažovala, ale ak sama nemáš vo svojom manželstve pocit stability, ani sa nečuduje, že do neho nechceš priviesť ďalšieho bezbranného človeka.
Je mi to ľúto, že si takto obišla. Viac k tomu nemám čo dodať.
