Ahojte, hladam spriaznenu dusu. Mame s partnerom velky problem. Sme spolu 6 rokov. Nikdy sme sa nejako nebavili o detoch, bola to samozrejmost, vedela som, ze on ich chce a aj ja som chcela, kym som sa nezacala nad tym hlbsie zamyslat. Ako sa blizim k veku, kedy by sa ´patrilo´ a vidim aj na muzovi, ze do 35 by chcel, dostavam panicku hrozu. Este len mame pred sebou riesenie otazky byvania, ale o to by mozno ani neslo. Mam strach z porodu, nosenia v sebe dietata 9 mesiacov, neviem si predstavit kojit, ked som povedala muzovi, ze ja by som si mlieko odsavala a davala z flasky, pozeral na mna ako na magora, neviem si predstavit prebalovat, uz len z mojich vykalov ma napina. Dalej sa bojim, ci sa onho budem vediet postarat, kedze nemam nikoho kto by mi pomohol, bojim sa tiez ze cely nas zivot sa narusi, nebudeme uz iba sami dvaja, nebudeme si moct robit co sa nam zachce. Moj zivot uz nebude patrit mne a ani moje telo, ktore sa urcite zmeni a ja budem mat este vacsie problemy s udrzanim vahy ako mam. Dalej, co ak budem ziarlit na manzela, ze sa venuje niekomu tretiemu? Zacinam mat pocit, ze nie som proste ten typ zeny, ktory ma materinske city. Ani som nikdy nemala vztah k babatkam, aj ked starsie deti mam rada. Tiez som zacala uvazovat, pre aky dovod by som mala priviest do tohto neisteho sveta dieta? Pripadne ake pravo mam ja sa rozmnozit, ved nemam nejake specialne geny, ani nepotrebujem zabezpecit pokracovatela rodu, nie sme ziadni krali. Ked som povedala muzovi, ze mozno deti ani nechcem, oboril sa na mna,ze on deti urcite chce a ze natolko ma nemiluje, aby so mnou zostaval, ked ich ja chciet nebudem a vraj by som sa mala hanbit za tieto reci. To ma neskutocne zranilo a doslova sa mi vsetko okolo deti zhnusilo. Povedala som mu, ze ak som pre neho iba nadoba na splodenie jeho dietata, mozeme sa rozist, na to vsak nepovedal nic. Myslim, ze nas vztah prave utrpel vaznu trhlinu a bude to len horsie. Nieco sa zmenilo. Je tu niekto kto ma pochopi? Mozem mat tieto pocity pre to, ze ma vlastni rodicia opustili a matka mi dlho nicila zivot?
Je tu zena po 30, ktora nechce nemat deti?
Ja som nikdy po dietati netuzila, cely zivot to tak bolo, ale ako som spoznala mojho terajsieho partnera, nieco je inak. Stale necitim, ze tuzim po dietati, ale zacala som citit, ze tuzim po vytvoreni nasho sveta, v ktorom by sme spolu vychovali noveho cloveka. Neviem, ci to je takto v poriadku :D tuzim odovzdat niekomu to najlepsie, co v sebe mam, v spolupraci s mojim partnerom, lebo on je uplne skvely clovek.
Joj moja, tak o tomto by som Ti mohla porozpravat... tiez patrim do tejto skupiny zien, ale ja som uz od strednej skoly hovorila, ze deti nechcem a po 18tich rokoch to mam stale rovnako, akurat dovody sa ani nieze zmenili, ale rozsirili... mam ich ovela viac, preco nie... ale toto pochopi len niekto, kto to ma rovnako...
Moj byvaly partner dieta chcel velmi a tak sme sa rozisli a ja uz sa ani nesnazim niekoho hladat, pretoze tie vecne otazky "a preco nechces" uz ma ubijaju, ako mimochodom cely tento nespravodlivy zivot...
Len sa nenechaj prosim Ta do nicoho nutit a ovplyvnit sa nazormi inych.
Najprv ťa- sa musíte mať radi ,a potom ostatné-čo mate v plane
.Nemusíš.
30 rokov nie je velký vek,keď sa budete o niekoľko rokov chcieť alebo nechcieť rozrasť.Keď si prípadne rozmyslíš.Pár rokov nič neznamená
Ta komunikácia z jeho strany nebola pekná , pošmykol sa mu jazyk.V tom momente si ho mala vyťahať za uši.
Niekto je sam.- A nič sa nedeje,je to v pohode- teraz je to iné ako pred rokmi.(:Dobre bude.
Ja mam 31 a keby som našiel partnerku, ktorá by bola dobrovolne bezdetná by som bol rád :-)
ahoj fleurdelis u mna je to rovnako. Mam vztah ale som strasne stastna ze nemame deti. Nechcem sa ruhat ani nic ale materstvo je obrovska obeta a tazka skuska. Ja mam hrozne prchku povahu keby malo moje dieta obdobie vzdoru to by bola doma pohroma :) Neviem ci sa to niekedy u mna zmeni ale som takto strasne spokojna. Mam svoju pohodu klud niesom diskriminovana zamestnavatelmi.
a ja sa pýtam, je tu muž ktorý nechce mať deti?
mám 27 a netúži po deťoch už od mladosti, zatiaľ čo moje kamarátky a spolužiačky stále snívali o tom akú veľkú rodinu chcú mať a ako sa budú ich deti volať a či chcú syna alebo dcéru ja som nikdy o niečom takom ani len nesnívala a doteraz nesnívam.
deti mám rada ale pokiaľ sú cudzie, nemám nič proti deťom ale po vlastných vôbec nemám túžbu, nič mi to nehovorí.
aj preto som sa rozišla s bývalým, resp. on so mnou lebo bol opak mňa, chcel deti aspoň dve minimálne, kdežto ja vôbec a tak sme si dali zbohom
tak ak sa tu nájde muž ktorý má viac ako 29 rokov, je z banskobystrického kraja a netúži po deťoch, je cestovne založený a mám rád psov lebo ja mám dvoch :D tak nech sa ozve :)
ano muzi velmi chcu vlastne deti ale nemaju zaroven problem sa na ne vykaslat pre mladu milenku :) toto mi je na nasej spolocnosti najviac smiesne :) nas otec pred velmi vela rokmi opustil a vobec o nas nejavil zaujem absolutne ani teraz ked sme uz so sestrou dospele....ja tiez nechcem mat deti... jednak pre zivot na Sk ale druha vec je ta ze ani manzelstvo nieje ziadna istota ze dvaja spolu ostanu...a ked zena na Slovensku ostane sama s detmi to je prohroma ale ze uplna... pamatam si ako sme s mamkou pocitali kazdy cent..ako nam musela pomahat rodina... no hrozne...
Ivanka + Fleurdelis,
podla mna ste SKVELE, ked takto zmyslate a chceli by ste si adoptovat dieta. Ja osobne vlastne dieta nechcem, ale tiez sa mi paci myslienka radsej niekomu pomoct ako SI "vyrobit" vlastne dieta a + dalsi novy clovek na tomto preludnenom svete.
Samozrejme kazdy ma na to svoj pohlad :)
Ja ti rozumiem dokonale, tiez som premyslala a stale premyslam o adopcii, tolko deti na svete je opustenych. Len co, ked vacsina muzov chce dieta vlastne (ak je moznost). Mne moj povedal, ze ak by nam to neslo, nebrani sa adopcii. V kutiku duse dufam, ze sa to raz podari. Neviem preco, ale naplna ma to stastim viac, mozno pre niekoho divne, ale ja by som sa potesila, ze mozem pomoct a dat domov nejakemu uboziatku, ktore bolo opustene. Sama viem, aky je to pocit, mozno aj preto
