Ahojte chcela by som sa spýtať...často tu čítavam také príspevky alebo tak všeobecne sa stretávam s tým často, že je nemorálne nepostarať sa o rodičov v starobe, napr. dať ich do domova dôchodcov a tak..
Ja si to napr. neviem celkom prestaviť žeby som sa o rodičov denno denne doma starala alebo bývala s nim...neviem či je to naozaj také sebecké alebo ako sa na to pozerať...
Na jednej strane sa cítim ako sebec, na druhej pri tejto predstave mi behajú zimomriavky po chrbte a strašne by som to nechcela....
Ide o to že moji rodičia ma mali neskôr čiže hoci mám len okolo 20 obaja sú už dlhšie na dôchodku a pridružujú sa im rôzne choroby..ja som sa len teraz osamostanila..a predstavy žeby som sa mala teraz vrátiť a starať sa o nich ma trochu desí....moja mamka bola vždy tkaý direktívny typ a veľmi som pri nej doma nemala slobodu..aj teraz ked sa vidíme len raz za dva mesiace..tak sa vždy pohádame a je to medzi nami veľmi napäté..mám ju rada a viem že mi veľa dala ale stále mám pocit, že nemôžem tak naplno žiť svoj život..a že keby som sa vrátila zase by ma ovládala a žila by som jej život nie svoj vlastný..preto sa bojím že ma možno čaká len pár rokov slobody..a potom aj tak budem musieť hodnú časť života ako keby zase byť v ich područí..? ja neviem asi je hrozné moje uvažovanie...ale tak nejako ma trápi tento strach..teraz to ešte nemusím riešiť..len vidím ako ľudia odcudzujú tých čo dávajú rodičov do domova a nezoberú si ich k sebe domov...ale ja by som sa veľmi bála žiť v jednej domácnosti s rodičmi..odkedy tam nie som žije sa mi oveľa spokojnejšie..hoci náročnejšie finančne aj tak celkovo..nemám toho toľko ako doma..no mám taký neskutočný kľud, nemusím riešiť žiadne nadávky, výčitky, urážanie sa, tichú domácnosť krik a kopu iných vecí ktoré predtým boli na dennom poriadku...proste s nikým sa nemusím hádať riešim len prácu, priateľa svoje zájmy..je to omnoho lepšie..no vravím si že dokedy?
strach starať sa o rodičov
Ono sú starí ľudia ako malé deti. Je to s nimi ťažké, a naozaj je to o možnostiach. Či už fyzických, psychických, materiálnych...
a potom je tu aj otázka toho, že to človeka veľmi vyčerpá a musí sa obetovať. Ale aj naši rodičia obetovali život na našu výchovu, tak si myslím, že ten, kto má možnosti by sa postarať mal.
Ako som napísal. je iné ak je rodič spoločenský človek a radšej do toho domova pôjde, spozná nových ľudí a nebude tak osamelý. Alebo ak má nejakú ťažšiu chorobu, ktorá by vyslovene bola ohrozujúca.
Ja by som tiež nechcel, aby sa o mňa deti starali, ale ja sa o svojich rodičov postarám ak budem mať možnosti. Spravím všetko aby jeseň života prežili šťastní :)
ja uplne suhlasim s mesacnym princom...nasi rodicia nam dali vsetko co mohli starali sa o to aby sme mali vsetko... a my ich len hodime niekam do ustavu na stare kolena a neprideme ani na navstevu...hrozne...mne sa tento pristup nepaci....
no moj nazor je taky ze by si si to nemala vycitat a konat tak ako to citis. uplne chapem o com pises, presne tiez mam taku mamku a som rada ze uz niekolko rokov nezijem s nou. to ze to ludia odsudzuju je zas len nazor vacsiny. ja napriklad by som nechcela aby si ma moje deti na starost priputali na krk a museli sa o mna starat. radsej pojdem do starobinca, k ludom podobnym veku aj zdraviu. nemienim byt nikomu na krku, ved co by to mali moje deti za zivot? dost maju svojich problemov a nieto este aby sa o mna starali na starobu
mas pravdu lebo treba zobrat do uvahy aj tu skutocnost ze ci by tato starostlivost bola v tvojich silach...starat sa o rodicov - o vsetko pre nich a subezne o seba aby si mohla vobec fungovat, nehovorim ze este zit aj svoj zivot...toto nie je jednoducha otazka
Hej rozumiem Mesačný princ..možno si to nedokážeš tak predstaviť lebo máš asi dobré nezraňujúce vzťahy..naše vzťahy nie žeby boli až tak zlé aj sa porozprávame a všetko..
Ale vždy ked prídem domov..vypočujem si len samú kritiku že čo za blbosti som si nakúpila raz som príliš chudá, potom zase čo za špeky to mám..a stále proste aj po 2 dňoch doma odchádzam zranená a týždeň mi trvá kým sa otrasiem...a idem ďalej...
No a myslím, že kebyže sa o nich denne starám a tak..musela by som asi často na seba počúvať a zrejme by mi mamka od vecí zasahovala.preto sa toho bojím ešte to nemusím bezprostredne riešiť..len ma to tak ťaží...ale kým ešte môžem tak si chcem vychutnať slobodu a nezávisloť..kým sú na tom naši ešte ok....
možno aj ja by som im radšej pomohla a bola s nimi..ale neviem si vybudovať chuť..ked zakaždým sú to len poznámky nepríjemné a pod....
Konaj tak, ako chceš aby konali tvoje deti!
Ja si naopak neviem predstaviť dať rodičov na staré kolená do ,,väzenia,, k cudzím ľuďom :(
Sám by som sa na seba nemohol pozrieť.
Celý život sa o teba starajú, vychovali ťa a na sklonku života, keď by im mali deti vrátiť aspoň niečo sa dočkajú toho, že ich doslova vyženú niekam, kde to nepoznajú :O
Iné je ak je alzheimer, alebo ochorenie, ktoré človek nezvládne!.
Obdivujem tých, ktorí nie sú SEBECKÍ a takéto niečo ich ani nenapadne. Ale tak, máš pravdu. Žijeme len raz.
Môj názor je takýto. Dal by som ich tam jedine v prípade, ak by tam mali väčší štandard ako doma a chceli by tam ísť aby neboli osamelí.
Neviem, doslova sa mi protivia ľudia, ktorí to takto robia, či nad tým premýšľajú.
Ak sú ,,zlé,, vzťahy s rodičmi, alebo rodičia deti týrali je to iné.
