Ahojte. Mám problém, ktorý má ničí už dlhú dobu a nejako si s tým neviem rady :( Trochu sa rozpíšem ak to nebude vadiť.
Týka sa to ocd, teda ak je to naozaj ono a nie niečo, čo sa len snažím touto ,,diagnózou'' prekryť. Jedná sa o to, že mám úplne zlé myšlienky súvisiace s náboženstvom a s ublížením iným atď. Je to neskutočne zaťažujúce, mám z toho výčitky, ak sa pomodlím a poprosím Boha, aby všetkých a všetko požehnal, o niečo sa mi uľaví. Znie to asi šialene a smiešne, no privádza ma to do úzkostí a neistoty. Cítim sa akoby som bol väzňom vlastnej mysle. Keďže cítim výčitky a som veriaci, často chodím na spovede, kde to všetko vyznám. No potom o nejaký čas mi to napadne znovu, a znova sa to všetko opakuje dokola :( Je to psycho.
O ocd som si už čo to prečítal. Ak som to správne pochopil, zahráva sa to s našim strachom. Ak sa mám pozrieť na samého seba, povedal by som, že som niečo ako filantrop, mám rád ľudí a chcem pre nich dobro. Nejak takto. A potom mi to dáva zmysel, že ak mi niečo takéto napadne, cítim z toho neskutočnú úzkosť. Pretože to napáda niečo, čo mám rád a na čom mi záleží. Rovnako ako aj na náboženstve.
Dobrá rada, ku ktorej som sa dostal je, že ak je to proti mojej vôli, tak to nie je hriech a ani v tom nemám vinu, nemám to teda riešiť. Lenže ja som si tak neistý, že neviem určiť či to bolo proti mojej vôli alebo nie :( Pretože to, či to chcem alebo nie, si uvedomím až potom. Nie predtým. A tak mám pocit, že predtým som to chcel, no až po vykonaní som si uvedomil, že to bolo zlé. Snáď mi rozumiete. Stáva sa mi, že keď nad niečim rozmýšľam, tak si niekde na pozadí počas toho uvedomím, že sú tu tie zlé myšlienky a potom mi to do toho napadne. Alebo keď si uvedomím, že som rád, že mi to nenapadá, tak v tom bum. A neviem to rozoznať, či som to chcel alebo nie, či mám vinu alebo nie. Tá myšlienka má formu vety, ako keď niekomu nadávate alebo tak.
Mávam aj iné formy, napríklad keď niečo robím, tak počas toho mi napadne, že touto činnosťou niekomu ublížim, že tým, že to robím potvrdzujem tú myšlienku, že niekomu sa stane niečo zlé. A potom mám nutkanie prerušiť činnosť, urobiť kompulziu alebo ju začať odznova alebo to nechať úplne tak. Vyvádza ma to z miery a som z toho na nervy.
Ak to skúsim ignorovať, stále mi niekde na pozadí ťuká, že to tam bolo a že to bolo zlé, jednoducho výčitky. Myslím, že by som dokázal nevšímať si to ak by som s istotou vedel, že ma to atakuje a je to načisto proti mojej vôli. Lenže cítim neistotu.
Viete mi nejako poradiť? Vyjadriť váš pohľad na takéhoto človeka? Čo by ste robili na mojom mieste vy? Čo je podľa vás správne?
Lieky podľa mňa netreba, skôr som názoru, že stačí si uvedomiť nejakú podstatnú vec, ktorá mi zrejme uniká.
Ďakujem za vaše reakcie a prajem pekný deň :)
Textová Inzercia
Plnospektrálny extrakt z kvetov konope vo svojej najprirodzenejšej podobe
Doprajte si prirodzenú kompozíciu všetkých aktívnych látok v ich prirodzenej synergii.
